Na vianočných pastierov sme si už zvykli. Uvažujeme o ich chudobe, jednoduchosti a privilegovanosti pri stretnutí s božským Dieťaťom. No evanjelistovi Lukášovi išlo o viac, ako len o predstavenie pastierskej pokory. Ich prítomnosťou pri jasliach chcel poukázať na to, že práve na tomto Dieťati sa splnili prísľuby dané už Dávidovi, že sa narodilo nielen v jeho rodisku, ale je aj potomkom tohto pastierskeho kráľa. A pastierskych patriarchov.
Prečo je identita pastiera tak silno prítomná v židovstve, kresťanstve a napokon aj v zasvätenom živote!? Zrejme to nebude nálepka z tradície…
Pastier, okrem všetkých už uvedených predností, má jednu prioritnú. V žiadnom prípade nie je narcista. Je zameraný na niečo mimo seba, dvadsaťštyri hodín myslí na živé stvorenia – svoje ovce (aj tí z evanjelia práve bdeli pri svojich stádach). Stará sa o ich potravu, vodu, bezpečnosť, potrebu blízkosti… Nie je nad stádom, ale priamo v stáde. Skrátka pastier sa vďaka svojej starostlivosti neustále vysťahúva zo svojho egoizmu, je „bezkariérový“. A to môže byť odrazovým mostíkom aj pre nás.
Kam sa zaradíme? K čiperným, zvedavým, žasnúcim, nekonvenčným pastierom, ktorých centrom sú tie najobyčajnejšie ovce, a nie ich ja? Nevieme, či naši pastieri mali po jednej ovci či veľké stáda. Nezáleží, či sa staráme o jedného človeka alebo celú farnosť, dôležité je ísť von, starať sa. Lebo len mimo nášho egoizmu sa nám podarí byť otvorenými: započuť nielen hlas anjelov, ale i Boží. Poslúchnuť, vykročiť, nájsť, uveriť. Príťažlivo a presvedčivo svedčiť o našom, v očiach sveta malom, často pošliapanom a „bezmocnom“ Bohu. Evanjelizovať o ňom tak prosto, i koktajúc. A potom sa vrátiť na svoje miesto akoby nič. Ostať maličkými Pána. Tešiť sa z najmenších vecí. A v kontemplatívnom „košiari“ oslavovať a chváliť Najvyššieho. Máme na to celý Boží rok.
sestra Dagmar Kráľová, FMA