Anketa k návšteve biskupov / Čo by ste pápežovi povedali o cirkvi na Slovensku? Akú radu by ste si vypýtali?

V ankete odpovedajú sestra Hermana Matláková, Karol Lovaš, Juraj Ďurnek, Martin Luterán a Anton Ziolkovský.

Pápež František prijme tento piatok na osobnej audiencii slovenských biskupov, ktorí tak zavŕšia návštevu Ríma ad limina apostolorum. 

Stretnutie u pápeža bude neverejné, pričom František zvykne pri takýchto situáciách uprednostniť dialóg pred prednáškou. Biskupi by sa mali s hlavou Katolíckej cirkvi rozprávať o stave našej miestnej cirkvi, jej výzvach, problémoch i radostiach. 

Pri tejto príležitosti sme položili niektorým osobnostiam dve otázky:

1. Čo by ste pápežovi Františkovi povedali o cirkvi na Slovensku?

2. Akú radu by ste si od neho vypýtali?

Anton Ziolkovský. Foto: Postoj/Adam Rábara

Anton Ziolkovský, bývalý sekretár KBS, farár v Novej Lesnej

1. Asi by som ju predstavil ako komunitu, ktorá má hlboko zakorenenú skúsenosť s vytrvaním vo viere a jej odovzdávaním v totalitných režimoch. Dnes sme spoločenstvom, ktoré sa snaží o to isté v modernej dobe, čo je náročné, lebo kultúrny mainstream je nenáboženský. 

Sme spoločenstvo, kde mnohí zostávajú členmi zo zotrvačnosti, ale nie sú antiklerikálni, len hľadajú svoje miesto a cirkev hľadá spôsoby, ako ich osloviť.

2. Opýtal by som sa ho na dve veci. Ako sa priblížiť k novodobým Zachejom či nepraktizujúcim veriacim, aby boli motivovaní častejšie sa nechať vtiahnuť do prežívania viery v komunite. A rovnako by som sa ho opýtal, ako by podľa neho mal v našej dobe vyzerať optimálny vzťah medzi štátom a cirkvou.

Hermana Matláková. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Hermana Matláková, rehoľníčka, satmárka

1. Cirkev na Slovensku je taká ako celá slovenská spoločnosť – nejednotná, mnohoznačná, iná na východe, iná na západe, iná na dedinách, iná v mestách. Niekde je evanjelizačná, niekde je katechizovaná a inde len spokojne driemka a sníva sen o vrátení sa k tomu, čo tu kedysi bolo.

Slovenská cirkev je odrobinkou vo veľkosti, ale zároveň veľkým srdcom, čo sa týka duchovnosti. Je presne v strede medzi východnou a západnou kultúrou, a akoby sa nevedela nájsť, kam patrí. Ale je tam, kde má byť – na svojom mieste – v strede všetkého.

2. Dnes mi študentka na skúške povedala, že všetci žijeme svoj život prvý raz a bez návodu. Hnevá ju, že jeden o druhom si myslíme, že ten druhý by mal vedieť… Preto by som sa pápeža Františka opýtala:  Ako naučiť ľudí vzájomnému rešpektovaniu toho druhého? Ako ich naučiť spolu žiť v rešpektovaní Božej originality, ktorú do každého človeka vložil Boh ako črepinu svojho obrazu? Aby bolo menej hádok, menej urážania a viac nadhľadu.

Karol Lovaš. Foto: Facebook K. L.

Karol Lovaš, kňaz a premonštrát, bývalý novinár

1. Slovenská cirkev je cirkvou, ktorá sa podobne ako aj iné cirkevné spoločenstvá v Európe stretáva s odlivom veriacich. Dôvodov je niekoľko – triumfalistický obraz cirkvi, neschopnosť kléru odpovedať na potreby ľudí a prinášať do ich životov nádej, zacyklenie cirkvi vo vlastnom svete, ktorý môže byť vzdialený od života veriacich. 

Veľkým fenoménom je naša „nezrozumiteľnosť“. Jazyku a spôsobu vyjadrovania, ktorý praktizujeme, prestávajú rozumieť už aj tí, ktorí chodia pravidelne do kostola. A čo majú robiť potom chudáci, ktorí len občas nakuknú? Potrebovali by sme opäť nejakého Cyrila a Metoda, ktorí by nás znovu urobili zrozumiteľnými. A užitočnými pre druhých. 

Pápežovi by som o slovenskej cirkvi povedal, že je cirkvou „spiatočníckou“. V tom najlepšom zmysle slova. Lebo „spiatočníctvo“ patrí k cirkvi. Predurčuje ju k nemu jej 2000-ročná história. Festina lente. Pomaly sa ponáhľaj. 

Cirkev by nemala stáť nikdy na barikádach spolu s davom. Pretože ten sa obvykle mýli. Dôkazom je doba plastová. V tomto zmysle by mala byť cirkev „spiatočnícka“, aby sa raz všetci tí „revolucionári“ sklamaní svetom, životom, druhými i sami sebou mali kam a ku komu vrátiť. 

Cirkev je ako mama a otec. Tiež sú v očiach detí ,,spiatočníkmi“. To je osud skúsených, ktorý musia uniesť. Zažil som doma takúto cirkev. Aj nedávno, keď som bol so svojimi študentmi z Prahy na Slovensku. Jednu noc sme strávili v kňazskom seminári v Nitre. Milo nás prijali. Venovali sa nám. Prenocovali nás. Dali nám najesť. Napiť. Rovnako sa vtedy starali aj o núdznych ľudí z Ukrajiny. Budúcim novinárom som nijako nemusel vysvetľovať, čo je to cirkev. Videli ju. Zažili. Cítili na vlastnej koži.

2. Radu by som nepýtal. Poďakoval by som sa mu za príklad jeho pontifikátu, ktorý nám všetkým v cirkvi ukazuje jej materskú tvár.

Juraj Ďurnek. Foto: Postoj/Pavol Rábara

Juraj Ďurnek, kňaz a piarista, predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku

1. Slovenská spoločnosť žije už 35 rokov v slobodnej krajine po víťazstve nad komunistickou diktatúrou. Tieň komunizmu však neustále ovplyvňuje myslenie ľudí aj veriacich, čo sa prejavuje predovšetkým v nedôvere v spoločenské aj náboženské ustanovizne. Táto nedôvera a podozrievanie sú zakorenené aj medzi kresťanmi a kresťanskými inštitúciami. Najzreteľnejšie rozdelenie v spoločnosti možno vidieť na sociálnych sieťach, kde anonymita radikalizuje súdenie druhých.

Pozitívny vplyv cirkvi vníma spoločnosť predovšetkým v oblasti duchovného sprevádzania ľudí pri významných životných udalostiach, ako je narodenie dieťaťa, svadba či pohreb. Tak isto sa pozitívne javí jej charitatívna a opatrovateľská činnosť, pomoc pri pandémii či utečeneckej kríze.    

Potrebujeme začať otvorený dialóg medzi cirkvou a polarizovanou spoločnosťou a tak sa lepšie poznať. Vieme, že naša budúcnosť spočíva v novej evanjelizácii, v odvážnejšom ohlasovaní Radostnej zvesti, v pomenovaní vecí pravými menami, v používaní moderného jazyka, v odvahe byť viac prorockí, v odhodlaní pozdvihnúť hlas, keď ide o nespravodlivosť, krivdu, klamstvo a konšpiráciu.

2. Akým spôsobom pozvať klerikov a laikov do synodálneho procesu prebiehajúceho v cirkvi, aby vzájomné počúvanie a dialóg prelomili atmosféru strachu a obáv komunikovať?

Martin Luterán. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha

1. Myslím, že pápež František má lepší celkový obraz o cirkvi na Slovensku ako ja, resp. ktokoľvek iný. Ale je možné, že našu cirkev vidí skôr z vtáčej perspektívy a niektoré detaily v tom pohľade určite chýbajú. 

Aj preto by som mu ja rád povedal o obrovskom potenciáli, ktorý má naša cirkev pri práci s deťmi a mladými ľuďmi. Zdá sa mi, že je stále relatívne veľa mladých, ktorí majú dar viery. Zároveň má cirkev dosah na relatívne veľký počet detí, mladých a rodín vo svojich základných a stredných školách. 

Sú to tisícky detí, ktoré trávia veľa rokov svojho života v blízkosti cirkvi. Keby všetci títo mladí získali pravdivý pohľad o Bohu a cirkvi, aj keby všetci neboli veriaci, mohli by byť kvasom, ktorý zásadne prekvasí celú spoločnosť. Preto si myslím, že toto je priestor, ktorý by sa mal stať dlhodobou prioritou. 

Cirkev stráži duchovné, intelektuálne a kultúrne bohatstvo, ktoré často mladým zostáva skryté, hoci odpovedá na ich potreby a otázky. Toto potrebuje cirkev na Slovensku zmeniť. Potrebujeme s odvahou a tvorivosťou nachádzať nové spôsoby, ako mladým odovzdať múdrosť katolíckej tradície. 

Máme na to veľa priestoru a príležitostí a veľa funkčných modelov a dobrých praxí z domova aj zo zahraničia. Už len sa rozhodnúť, že vzdelávanie je naozaj našou prioritou, do ktorej pôjdu naše ľudské aj finančné zdroje. 

2. Silnou stránkou Svätého Otca Františka je jeho ľudský prístup ku každému, koho stretne. Dokáže sa prihovoriť zrozumiteľným a inšpirujúcim jazykom a tak sa dotknúť mnohých sŕdc. Myslím, že ide o dar, ale aj istú zručnosť. 

Bolo by zaujímavé vedieť, či má nejaké odporúčania, ako tento dar pestovať a šíriť medzi všetkých, ktorí v mene cirkvi pracujú s ľuďmi. Ako dokáže budovať mosty medzi generáciami a ľuďmi v rozličných životných situáciách a ako sa dá tento jeho prístup replikovať?

Článok publikujeme s dovolením redakcie Postoj/Svet kresťanstva.

Pavol Rábara / svetkrestanstva.postoj.sk