Ono to bolo tak, že raz bola malá neter u mojej mamy (teda svojej babky, aby ste nemuseli veľa rozmýšľať :-)) a ako si zvyknú babka s vnučkou rozprávať o rôznych veciach, tak aj teraz. Babka spontánne vyrozprávala moment oznámenia o narodení svojej milovanej vnučky.
„Bola hlboká noc. Babička ešte nemala mobil, len pevnú linku. Zrazu sa v noci zobudila, ako neprestajne zvoní telefón. Kto to len môže byť? Zháčila sa. Dvihla slúchadlo a tam zaznelo: Babička, narodila sa nám krásna a zdravá dcérka. Volá sa…“ Babička od radosti už nevedela ani zaspať…“
Odvtedy zakaždým, keď príde vnučka na návštevu, tak ju prosí: „Babička, povedz, ako bola tma a zazvonil telefón!“ Chce to počuť dokola, znova a znova. Vtedy má oči XXL a počúva skoro bez dychu. Potrebuje počuť, ako to bolo, keď sa narodila, a ako veľmi sa niekto tomu tešil. Človek potrebuje byť rád, že je. Že existuje pre niekoho, že má trvalý pobyt v niekoho srdci.
Pripomína mi to: „Šema Israel… Počúvaj, Izrael…“ aj toto: „Uchovávala slová vo svojom srdci…“ Lebo pamätať je dôležité, opakovať je dôležité, pripomínať si je dôležité.
A keď človek zabudne? Zabudne PIN kód ku svojej existencii. Vstup do stredu svojej osoby, kde bolo láskyplné rozhodnutie Boha a očakávanie, kedy prídeš na svet. Vstup do stredu svojho povolania, keď nastal moment zrodenia, uvedomenia si láskyplnej ponuky zo strany Boha byť s ním. Vyrastať, kráčať a žiť s ním, v jeho rodine, jeho blízkosti. Ako PIN kód chráni prístup ku SIM karte, tak tieto rozhodujúce momenty chránia človeka, aby ho životné masakre nerozobrali do stratena. Pamäť je jadro.
Eva Rušinová, saleziánka
foto: hiveminer.com