Blahorečenie pallotína Richarda Henkesa, mučeníka lásky k blížnemu
Páter Richard Henkes, pallotín a mučeník nacizmu, bol v nedeľu 15. septembra 2019 vyhlásený za blahoslaveného v nemeckom meste Limburg. Slávnosti sa zúčastnil aj legát Svätého Otca kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.
Richard Henkes sa narodil v Ruppach, neďaleko nemeckého mesta Limburg 26. mája 1900 ako piaty z deviatich detí. Ako chlapec tu spoznal misijných pátrov pallotínov, ktorí ho oslovili svojím životom. Misionársky život ho tak silne nadchol, že sa rozhodne pre zasvätený život ako pallotín. V roku 1918 bol nútený prerušiť svoje štúdiá a ísť na front. Po ukončení vojny si urobil maturitu, vstúpil do dvojročného noviciátu pallotínov, v roku 1921 zložil svoju prvú rehoľnú profesiu a o štyri roky neskôr bol vysvätený za kňaza a bola mu zverená služba učiteľa v pallotínskom študentáte, kde si ho študenti veľmi rýchlo obľúbili. Stal sa známym aj vďaka tomu, že bol šikovným a uznávaným kazateľom duchovných cvičení, duchovných obnov alebo príležitostným kazateľom pri rôznych sviatkoch a slávnostiach.
Nástup nacizmu
V tom čase však nacisti začínajú v Nemecku silnieť a vytvára sa Tretia ríša. Páter Richard si veľmi rýchlo uvedomil, že Hitler a jeho nasledovníci hlásajú a šíria teórie, ktoré sú absolútne nezlučiteľné s evanjeliom. Jeho životopisci hovoria, že sa rozhodol pre „druhé povolanie“, keď z kazateľnice pranieroval zrod nebezpečného režimu. Jeho kázne boli v línii s encyklikou Pia XI., «Mit brennender Sorge» (14. marec 1937) a s učením viacerých biskupov (napríklad Konrad von Preysing, ktorý bol biskupom v Berlíne a Clemens August von Galen, ktorý prešiel do dejín pod menom „lev z Münsteru“ a ktorý bol v roku 2005 vyhlásený za blahoslaveného). Gestapo tajne zaznamenávalo jeho kázne, vďaka čomu poznáme jeho štýl a ich obsah. Aspoň dva razy riskoval, že ho odsúdia na smrť. Prvý raz, keď mal kázeň vo svojej rodnej dedine; Gestapo ho vtedy iba napomenulo. Druhý raz v roku 1937, keď ho obvinili z hanobenia Hitlera v kázni, ktorú mal v meste Katscher. V tomto prípade unikol trestu vďaka amnestii pri príležitosti anexie Rakúska k Nemecku. Podarilo sa mu vyhnúť sa vojenskej službe, keď bol v roku 1941 menovaný za farára v meste Strandorf (1941–1943). Aby sa definitívne vyhol vojenčine bol inkardinovaný spolu s ďalšími pallotínmi do olomouckej arcidiecézy. Aj naďalej nebojácne a odvážne poukazuje na evanjeliové hodnoty, po ktorých režim šliape. Otvorene sa vyjadroval proti vraždám nespôsobilých ľudí, najmä keď režim odstráni choré osoby z neurologickej kliniky v meste Breinitz. Jeho slová režimu nevyhovovali a na represiu zo strany režimu nebolo treba dlho čakať. Gestapo ho zatklo 8. apríla 1943.
Dachau, drevené baraky č. 26 a 17
V izolácii strávil sedem týždňov. Gestapo ho obžalovalo zo „zneužitia kazateľnice”. Istej farníčke sa mu tajne podarilo napísať zo Strandorfu list, v ktorom konštatuje, že sa musí pripraviť na to, aby vedel uviesť do praxe to, o čom toľko ráz kázal v kostole. V inom liste zasa žiada svoju matku, aby sa zaň modlila bolestné tajomstvá svätého ruženca. Bol odsúdený do koncentračného tábora Dachau a od 10. júla 1943 sa stal iba číslom 49642. Tam mu určili tvrdú prácu na poliach, na pošte a pri dezinfekčných aktivitách. Zadelili ho do dreveného baraku číslo 26, ktorý bol určený pre kňazov. V celom tábore, ale aj na tomto mieste utrpenia a bolesti, páter Richard pomáhal najnúdznejším a poskytoval im svoju kňazskú službu. V baraku boli aj ďalší známi kňazi, ktorí sú dnes už vyhlásení za blahoslavených: Alois Andritzki, Gerhard Hirschfelder a diakon Karl Leisner, ktorý bol potom tajne vysvätený za kňaza. Páter Richard sa tu stretol s Jozefom Beranom (aj v jeho prípade prebieha proces blahorečenia), ktorý ho učil rozprávať po česky; Richard totiž dúfal, že bude môcť po vojne kázať aj v tejto reči.
Koncom roka 1944 sa dobrovoľne prihlásil do baraku číslo 17, aby obetavo a nezištne pomáhal tým, ktorí umierali na týfus, s vedomím, že odtiaľ už živý nevyjde. O desať týždňov na to aj on sám ochorel: zomrel 22. februára 1945. Vďaka istému spolubratovi, ktorý podplatil tých, ktorí spaľovali mŕtvych v krematóriu, jeho telo bolo spálené osobitne, urnu s jeho popolom tajne vyniesli z tábora a po skončení vojny bola 7. júna 1945 uložená do hrobky pallotínov.
Aktuálny odkaz pátra Henkesa
Legát Svätého Otca, kardinál Kurt Koch, vo svojej homílii medzi iným povedal: „Blahoslavení a svätí sú Božou odpoveďou na otázky ľudí. Sú najlepšími exegétmi evanjelia. Oni sa totiž neohraničili iba na čítanie a interpretovanie Božieho slova; oni ho dosvedčovali svojím životom (…). Ako Ježiš, aj páter Henkes vedel, že láska bez obety neexistuje. Toto presvedčenie stvárňovalo jeho kňazskú a rehoľnú spiritualitu. Už pred svojou kňazskou vysviackou napísal: ‘Chcem sa v prvom rade stať kňazom, ktorý prináša obety a za iných nosí kríž’. Toto jeho presvedčenie sa v koncentračnom tábore Dachau stalo tvrdou skutočnosťou. Pretože aj na tomto mieste pohŕdania človeka si odskúšal presvedčenie svojej viery tým, že sa venoval kresťanskej a kňazskej službe osobám nakazených týfusom. Jeho život je dôveryhodným svedectvom daru života až po smrť, v ktorej ponúkol predovšetkým príklad lásky až po úplné sebadarovanie chorým, ktorí nemali nádej na prežitie.“
Štefan Turanský, SDB