Záleží mi na našej rehoľnej rodine, na každom členovi. Chcem v nej zasiať semienko čistej priateľskej lásky, preto sa na nich teším, pozorne počúvam, čo mi hovoria, dôverujem im, aj ja sa snažím stať ich dobrým priateľom. Je to jedinečné, naša komunita sa stáva viditeľnou tvárou Boha na zemi. Naše priateľstvo dovoľuje iným vycítiť svet neviditeľný.
Prichádzajú udalosti a chcem ich prijímať tak, ako prichádzajú, kým nenarazím na svoje plány a predstavy o druhom. Je ich mnoho, a preto ich zoradím do rozličných armád, ktoré ma nútia bojovať s tým druhým. Zopakuje sa tá istá bojová hra, ktorú zažil sám Ježiš medzi blízkymi, vo svojej vlasti. Ľudia ho počúvali s údivom až dovtedy, kým ho nezaradili podľa svojho hodnotového a spoločenského rebríčka kdesi hlboko medzi nevýraznú väčšinu. Neboli schopní v ňom vidieť čakaného Mesiáša. Ten, ktorý práve stojí pred nimi, nie je dôležitým človekom. Z toho sú nervózni a robia rozruch.
Aký smútok prežíva Ježiš, keď nemá úctu vo svojom dome. Pichľavé poznámky ho ozbrojujú a zároveň mu bránia urobiť zázrak. Napokon ho nútia stadiaľ odísť. Viditeľná tvár Boha mizne.
Ulrika Spišiaková SCSC
Foto: freepik