Buď svätosť, alebo nič!

„Svätci rôznymi spôsobmi zjavujú mocnú a premieňajúcu prítomnosť Vzkrieseného; dovolili, aby sa Kristus natoľko zmocnil ich života, že môžu tvrdiť so svätým Pavlom: ,… už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus…‘ (Gal 2, 20).

Buď svätosť, alebo nič! Urobíme dobre, keď sa necháme ,vyprovokovať‘ svätými, ktorí tu, na zemi, neboli polovičatými a tam, zhora, nám ,fandia‘, aby sme si zvolili Boha, pokoru, miernosť, milosrdenstvo a čistotu, aby sme sa nadchýnali pre nebo skôr, než pre zem. (…) Svätosť je skutočným ,elixírom mladosti‘, ktorý tak veľmi potrebujeme. Je obnovenou mladosťou, ktorú nám prinieslo zmŕtvychvstanie Pána.“ Toto sú slová povzbudenia k svätosti od pápeža Františka, ktoré odzneli počas jeho stretnutí či audiencií. Je to volanie o prehĺbenie, skvalitnenie, zosobnenie toho najdôležitejšieho vzťahu v našom živote – vzťahu s Bohom. Každý z nás je totiž Pánom pozvaný k dôvernému, blízkemu a láskyplnému vzťahu, pričom svätí môžu byť pre nás inšpiráciou pri hľadaní cesty a spôsobu komunikácie s ním.

Budujeme rôzne priateľstvá, venujeme tomu veľa času, energie. Záleží nám na tom, aby to boli priateľstvá hlboké, aby v nich bol priestor pre slobodu, vzájomné zdieľanie, blízkosť a aby nás posúvali v rôznych rovinách vpred. Oslovilo ma jedno tvrdenie, kde sa definuje skutočné priateľstvo tromi črtami: vzájomné zdieľanie sa, dôvera a obeta. Zdieľanie pokrýva komunikáciu, dôvera prijatie a obeta stálu pripravenosť pomôcť. Toto by sme mohli preniesť aj na náš vzťah s Bohom. Z jeho strany máme uvedené tri veci stopercentne isté. Dokázal nám to smrťou a vzkriesením Ježiša Krista.

Ako to však vyzerá z našej strany? Ako vyzerá naša komunikácia a zdieľanie života s ním, naša dôvera a obeta? Skúsme opäť načrieť do duchovného bohatstva blahoslavenej Márie Celesty. Ako to robila, že sa stala tou hlbokou, tichou dolinou, schopnou prijímať a sprostredkovávať prúdy Božej lásky a milosti? Ako to robila, že jej svätosť, teda intenzita dôverného, hlbokého vzťahu s Bohom, „zúrodňovala“ prostredie, v ktorom žila? „… ako voda na púšti nebola len osobným dobrom, lež spoločným, alebo ako mannu nebolo možné zhromažďovať, lebo by sa bola skazila, tak sa aj prežívaná svätosť šíri, prúdi a zúrodňuje všetko naokolo…“ (pápež František). Ježiš matke Celeste vysvetlil, v čom spočíva priateľstvo medzi ním a ňou: „Ak sa dvaja priatelia navzájom pravdivo milujú, jeden žije v srdci druhého. Z úprimného priateľstva potom vyplýva láska a úcta. Priateľ nachádza väčšie potešenie v tom, že si ctí svojho priateľa a koná pre neho dobro, než keby sa to prejavovalo jemu samému. Tam, kde sú oba tieto postoje, tam je skutočné priateľstvo.“ Ďalej ešte dodáva: „Medzi mnou a tebou už vládne ozajstné priateľstvo; ja som tvoj skutočný, dokonalý a milovaný priateľ.“

Vzťahom sa učíme, aj priateľstvu s Bohom. Tomuto dokonalému priateľovi pritom záleží na všetkom, čo prežívame, nič mu nie je ľahostajné, nepodstatné, smiešne. Povzbudzuje preto Máriu Celestu, aby so všetkým, čo prežíva, prichádzala k nemu, aby mu vyrozprávala všetko, lebo on jediný ju dokáže do hĺbky pochopiť, prijať a dať liek na jej rany: „V situáciách, keď sa cítiš ponížená ľuďmi, príď so svojím vnútorným zármutkom ku mne a nech ti to vystačí. Vyrozprávaj svoj žiaľ Otcovi, ktorý je v nebi. Už vieš, že ťa počúva, osvecuje opravdivým svetlom spravodlivosti a miluje ťa nekonečnou láskou. Vieš, že preniká najhlbšie vnútro tvojho srdca. Už toľkokrát si zakúsila, že iba on je tvojím jediným a pravdivým potešením. (…) Príď ku mne vo všetkých svojich potrebách a ukry sa v mojich ranách, kde nájdeš bezpečné potešenie.“ Každá činnosť – práca i odpočinok, každá aktivita – malá či veľká, ak ju prežívame v spojení s Ježišom a v postoji lásky a služby, je príležitosťou žiť naplno svätosť, teda ten dôverný priateľský vzťah s Bohom. Nič tu nie je malé, ani nepodstatné… Všetko môžeme obetovať Bohu…

Kristus ďalej hovorí matke Celeste: „(…) ohrievaš ma, keď znášaš chlad; priodievaš ma rúchom svojho vnútorného umŕtvovania; živíš ma, keď sa postíš; uspávaš ma, keď zachovávaš mlčanie v každom čase a rozprávaš iba z nevyhnutnosti; spievaš mi nežne piesne lásky, keď si v ustavičnej túžbe zjednotená s mojím božským zaľúbením; vrúcne ma objímaš, keď premáhaš svoje slabosti, neschopnosť a fyzické bolesti preto, aby si mi slúžila. Dávaš mi bozk každým prejavom lásky voči mne alebo voči svojmu blížnemu. Dávaš mi sladký pokrm vždy, keď navonok alebo vo vnútri prejavíš miernosť a pokoru. Tvoja dôvera, odovzdanosť a každodenná usilovnosť sú kľúčom, ktorým ma zamykáš vo svojom srdci.“

Možno to niekomu znie veľmi romanticky až sentimentálne. Boh je však vášnivý milovník, dokonalý, skutočný priateľ človeka. Nechajme sa teda dotknúť jeho romantickou a zároveň obetavou láskou, ktorá má moc dať život v plnosti, večný život. Dovoľme mu, aby nás premenil, naplnil svojou láskou, lebo iba ona dokáže rozozvučať tie najjemnejšie struny našej duše a vyrvať z nej autentickú premenu života, radosť a spev.

CHRISTOS VOSKRESE!

Helena Dudová OSsR
S láskavým dovolením redakcie Misionár.

Foto: Františka Čačková OSF