Chudobní nám otvoria nebo
V rubrike Cesty povolania sa podelila sestra Karitas Grobarčíková DKL. Jej služba sa medzičasom zmenila, ale… nám to nevadí a aj tak jej ďakujeme, že žije naplno tam, kde je.
Keď sa písal rok 1633, v Paríži sa 12 veľkodušných sŕdc rozhodlo obetovať svoj život Bohu v službe chudobným. O 360 rokov neskôr sa aj v mojom srdci zrodila túžba patriť k týmto sestrám, ktoré v Cirkvi tvoria Spoločnosť dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul.Sestry vincentky, ako sa im ľudovo hovorí, ma oslovili životom viery, ktorú potvrdzovali skutkami lásky voči núdznym. Aj ja som takto chcela žiť svoju vieru, a tak som sa zasvätila Pánu Bohu. Služba chudobným ma napĺňa radosťou. Snažím sa prinášať im nádej a sprostredkovať Božiu lásku. Často je ovocie mojich námah neviditeľné, spomínam si však aj na chvíle, keď som bola skrze službu svedkom Božieho milosrdenstva. S dvoma z nich by som sa chcela s vami podeliť.
Komunita, v ktorej pôsobím, sa venuje aj službe ľuďom bez domova. Raz nás zavolali k bezdomovcovi, ktorému bolo veľmi zle. Zistili sme, že potrebuje lekársku pomoc. Bol však veľmi zanedbaný, preto sme sa rozhodli najskôr ho umyť a dať mu čisté šaty. Po odviazaní rán, ktoré mal na obidvoch nohách a hrozne zapáchali, sme neverili vlastným očiam. V živote sme nevideli, ako sa rozkladá človek za živa. Pravdepodobne následkom omrzlín mu odumrelo tkanivo. Bol potrebný chirurgický zákrok. Po výmene šatstva sme s ním išli do nemocnice. Prvá veta, ktorú mu lekár v ambulancii povedal, ho vystrašila: „Dáte si tú nohu odrezať?“ Ale keďže nemal iné východisko, súhlasil. Ešte v tú noc ho operovali. Pred operáciou sme mu stihli zavolať kňaza. Prijal sviatosť zmierenia, za čo bol veľmi vďačný. Niekoľkokrát sme ho v nemocnici navštívili. Po zotavení sa dostal do zariadenia pre ľudí bez domova. O niekoľko mesiacov, na slávnosť Bohorodičky Panny Márie, si ho Pán Ježiš povolal k sebe. Zomrel dôstojne, zmierený s Bohom. A mne zarezonovali v srdci slová svätého Vincenta: „Spása človeka je také cenné dobro, že sa o ňu musíme usilovať za každú cenu.“
Zvláštnu Božiu pomoc a ochranu som pociťovala pri záchrane novonarodeného bezdomovca. V jedno februárové popoludnie sedeli na lavičkách pred naším domom rodičia s bábätkom. Prosili nás o chlieb. Hlavou nám vírili otázky: „Čo to malé dnes jedlo a kde bude spať? Matka s mentálnym postihnutím má sama so sebou problém ako prežiť, ako sa postará o dieťa?“ Z rozhovoru s nimi sme zistili, že dieťa od rána nič nejedlo, dávali mu len čaj z automatu. V noci boli aj s dieťaťom na ulici, pozakrývali ho vetrovkami, lebo pršalo. Čo teraz robiť? Zavolali sme políciu a s ich súhlasom sme dieťa vzali k nám do domu. Keďže jeho život visel na vlásku, po tom, ako sme ho nakŕmili, postarali sme sa aj o jeho dušu. Ešte v ten večer bolo pokrstené. Na druhý deň sme hneď zrána hľadali pre nášho novorodenca miesto v dojčenskom ústave. Pani riaditeľka detského domova nás privítala s otázkou, či je dieťa pokrstené, čo nás uistilo o tom, že sa dostalo do dobrých rúk.
Som vďačná Bohu, že ku mne prichádza v osobe chudobných a že ma cez nich učí trpezlivosti, odvahe, prijatiu svojich slabostí a odovzdanosti. Každému z nás je známy text z Matúšovho evanjelia o poslednom súde: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Výzvy, ktoré adresoval Ježiš svojim poslucháčom, budeme počuť raz aj my. V miere, v akej sa s nimi stotožníme počas nášho života, budeme účastní radostí Božieho kráľovstva.
Karitas Grobarčíková DKL