Do Šaštína sa vrátili po 231 rokoch. Pavlíni sa venujú pútnikom, aj sami putujú

Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených a Konferenciou vyšších predstavených ženských reholí spúšťa seriál o reholiach. Najbližšie mesiace vám prinesieme sériu reportáží a rozhovorov o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku.

Dnes zverejňujeme prvý text — o komunite pavlínov v Šaštíne-Strážach. 

 

Ak prídete na púť k Sedembolestnej, budú vás čakať “bieli mnísi”. Čo sú zač?

Je slnečná sobota, začiatok letných prázdnin. Pred Bazilikou Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne parkujú desiatky motoriek. Na mieste, ktoré poznáme z televíznych prenosov, sú odstavené mašiny z celej republiky i susedného Česka. Bazilika je plná chlapov a žien v kožených bundách, motorkári s tetovaním sedia aj v parku pred chrámom.

Hoci to tak môže vyzerať, nie je to bežný motorkársky zraz. Je to púť. A kňazi, čo im po omši požehnávajú motorky, sú pavlíni.

Pustovníci pri Dunaji 

Historické korene pavlínov, ktorých zvyknú volať aj bieli mnísi podľa farby habitu, siahajú do priestoru Uhorska.

V lesoch pri Dunaji, na území dnešného Maďarska, žilo v 13. storočí veľa laikov pustovníckym životom. V roku 1225 biskup Bartolomej z mesta Pecs dal podnet na vznik komunity napísaním reguly a zorganizovaním prvého kláštora svätého Jakuba na kopci Patacs.

Ostrihomský kanonik Euzébius približne o 25 rokov neskôr utvoril ďalšiu pustovnícku komunitu v kláštore sv. Kríža na kopci Piliš. Ako sa dočítame na stránke slovenských pavlínov, podľa legendy ho k tomu priviedlo zjavenie o rozptýlených plamienkoch blúdiacich po skalách, ktoré sa po zlúčení zmenili na obrovské slnko dávajúce teplo.

Neskôr sa spomínané dva kláštory spojili a vznikla nová komunita, ktorá prijala pravidlá reguly biskupa Bartolomeja.

V roku 1256 Euzébius vybral za patróna tejto komunity svätého Pavla prvého pustovníka, ktorý predstavoval ideál pustovníckeho života (žil na egyptskej púšti v rokoch 228 až 341). Predstaveným novej komunity sa stal Euzébius.

O 50 rokov neskôr Svätá Stolica potvrdila Rád svätého Pavla prvého pustovníka, teda pavlínov.

Pavlíni dnes pôsobia na Slovensku okrem Šaštína ešte vo Vranove nad Topľou, Trnave a Topoľčanoch. Pritom v minulosti boli neoddeliteľnou súčasťou Uhorska. V čase Márie Terézie a Jozefa II. boli po františkánoch a jezuitoch tretí najpočetnejší rád — čo do počtu kláštorov aj rehoľníkov.

Páter Michal Nižnánsky z komunity pavlínov v Šaštíne požehnáva motocykle na Púti motorkárov 30. júna 2018. Foto: P. Rábara.  

Prečo je pavlínov na Slovensku tak málo a prečo vymizli zo slovenského povedomia, hoci mali v Uhorsku tak významné zastúpenie?

Hlavným dôvodom je zákrok panovníka Jozefa II. voči reholiam. „Väčšina pavlínov ostala v Uhorsku ako diecézny klérus a zvyšní odišli do iných provincií, najmä poľskej a portugalskej,“ vysvetľuje páter Ondrej Kentoš, rektor Národnej svätyne v Šaštíne.

Z týchto dôvodov neboli pavlíni prítomní ani v podzemnej cirkvi počas totality v 20. storočí. Obnova rádu na našom území nastala až po Nežnej revolúcii. Pritom pokusy o obnovu rádu boli aj skôr.

V rokoch 1912 až 1915 vo Veľkých Levároch na Záhorí žili traja pavlíni z poľskej provincie, z Krakova, ale nepodarilo sa im vo vtedajšom Uhorsku obnoviť pôsobenie rádu. “Úradníci ich poslali naspäť do Poľska. Veľmi si totiž rozumeli so slovenským obyvateľstvom,” hovorí predstavený šaštínskej komunity páter Martin Lehončák.

Ako dodáva, pavlínske komunity boli historicky skoro vždy národnostne zmiešané, ale vždy sa snažili kázať v reči ľudu, medzi ktorým pôsobili. To platilo aj na konci monarchie, preto uhorskí úradníci chápali ich snahy ako protištátnu činnosť.

O tom, ako uvažovali pavlíni v ťažkých časoch, svedčí aj list, ktorý poslali pavlíni do poľskej provincie po tom, čo bola zrušená tá uhorská.

“V liste sa s bratmi Poliakmi lúčia a odôvodňujú, prečo nejdú do poľskej provincie, ale chcú zostať v Uhorsku — lebo túto krajinu milujú a chcú slúžiť ľuďom tejto krajiny. Preto mnohí odišli pôsobiť ako diecézni kňazi,” ozrejmil nám páter Miroslav Hruška.

V liste uhorskí pavlíni dodali, že majú veľkú nádej, že v Poľsku rád pretrvá ako semienko, ktoré opäť vzklíči.

 

Návrat do rodičovského domu

Toto “proroctvo” sa splnilo po páde komunistickej totality.

V septembri 1990 prišli dvaja pavlíni do Vranova nad Topľou. Jeden z Poľska, druhý z Chorvátska. “Najprv pôsobili ako kapláni vo farnosti, neskôr sa jeden z nich stal farárom,” spomína si páter Martin Lehončák, ktorý vtedy chodil vo Vranove do školy. O dva roky sa k nim pridal a nastúpil do noviciátu.

“Diecézni kňazi ma až tak neoslovili, pavlíni vyplnili medzeru. Učili náboženstvo, organizovali pešie púte, najmä do Čenstochovej,” reaguje na otázku, prečo sa rozhodol pre pavlínov. Páter Ondrej, tiež Vranovčan, taktiež neskúmal špeciálne charizmu tohto rádu. “Oslovil ma ich príklad, práca s ľuďmi a atmosféra, iná ako pri diecéznych kňazoch,” povedal.

Keď už sa bavíme o charizme pavlínskeho rádu, páter Martin nám vysvetľuje, čo o nej hovoria konštitúcie: spravovanie mariánskych pútnických miest, spovedanie, vysluhovanie sviatostí, vzorná liturgia a sprevádzanie pútnikov a organizovanie peších púti.

„Pri návrhu vrátiť sa do Šaštína som vnímal šancu navrátiť sa k našej pôvodnej charizme, teda sprevádzať pútnikov a starať sa o pútnické miesto.“ páter Ondrej Kentoš

“Pokiaľ ide o spravovanie mariánskych pútnických miest, táto charizma má svoj pôvod ešte v časoch vzniku pavlínskeho rádu. Prví pavlíni, ktorých pozbieral do jednej komunity blahoslavený Euzébius, si vzali za patrónku Pannu Máriu — patrónku pustovníkov a patrónku Uhorska. Vtedy sa začala veľká úcta a spravovanie pútnických miest našimi bratmi,” ozrejmuje páter Martin.

Historicky, pavlíni mali na území Slovenska kláštory v Marianke, Horných Lefantovciach pri Nitre, Trebišove, Skalici, Kežmarku, v Mariánskej Čeladi (Máriacalád) v Novozámockom okrese a v Šaštíne. Rovnako boli pôvodne pavlínske aj Vranov a Trnava. Na území Slovenska bol ešte kláštor v Gombaseku na Gemeri.

Do Šaštína prišli pavlíni v roku 1733 a hneď sa podujali postaviť pútnický chrám a kláštor. V tom čase sa v Šaštíne uctievala socha Sedembolestnej, ktorú dala v polovici 16. storočia zhotoviť Angelika Bakičová, manželka grófa Imricha Czobora, ako splnenie sľubu za vyslyšanie v rodinných trápeniach.

Stavbu baziliky a kláštora dokončili pavlíni v roku 1751, pričom sa pokračovalo vo výzdobe interiéru. Na slávnostnej vysviacke chrámu v roku 1762 bola prítomná aj cisárovná Mária Terézia.

Jej syn Jozef II. však o 24 rokov neskôr pavlínov zrušil, a tak 19 členov pavlínskeho rádu zo Šaštína odišlo do Poľska.

V 20. storočí pôsobili v Šaštíne saleziáni, ktorí prišli v roku 1924. Po zásahu komunistov v roku 1950 museli aj oni mariánske miesto opustiť, vrátili sa v roku 1990 a obnovili chlapčenské gymnázium. V lete 2016 však Gymnázium Jána Bosca ukončilo svoju činnosť, a do pol roka odišli zo Šaštína aj saleziáni.

Od marca 2017 sú tak v Šaštíne opäť pavlíni — po 231 rokoch.

 

Vľavo rektor Národnej svätyne v Šaštíne páter Ondrej Kentoš; vpravo za stolom zľava predstavený šaštínskej komunity páter Martin Lehončák a pátri Miroslav Hruška a Martin Gajarský. Foto: P. Rábara.

 

Mali sme obavy

Keď sa saleziáni rozhodli odísť, ponuku na spravovanie farnosti a národnej baziliky dostali pôvodní zakladatelia tohto diela.

“Diskutovali sme medzi sebou, či to zvládneme. Predsa len, je to veľký objekt. Ale rozhodli sme sa, že do toho ideme naplno,” spomína si páter Martin Lehončák.

A čo bola najväčšia obava? “Výzvou bolo vrátiť sa do otcovského domu, tak ako keď starý otcovský dom prejde z rúk do rúk a teraz sa možno do neho vrátiť. Takisto bola výzva pastoračne pôsobiť v národnej svätyni,” pokračuje páter Martin a pripomína, že poľskú národnú svätyňu v Čenstochovej aj maďarskú Márianostru spravujú tiež pavlíni.

“Každý prežíval príchod do Šaštína po svojom,” dopĺňa páter Ondrej. “Mňa trápil život v bežnej klasickej farnosti, kde sme väčšinu energie venovali klasickej farskej pastorácii. Preto som pri návrhu vrátiť sa do Šaštína vnímal šancu navrátiť sa k našej pôvodnej charizme, teda sprevádzať pútnikov a starať sa o pútnické miesto,” vraví.

Šaštínsku päťčlennú komunitu tak pavlíni “poskladali” z členov komunít vo Vranove, Trnave a Topoľčanoch. Novokňaz Martin Gajarský prišiel zo štúdií v Krakove.

Miesto po saleziánoch prebrali pomerne hladko. “Ľudia nás prijali. I keď iste, niektorí sa posťažovali, že prišli o svojho spovedníka, ale to je prirodzené,” vraví páter Ondrej.

Matka vypočuje každého

Za pôsobenia saleziánov sa v Šaštíne ponuka pútí rozšírila. Okrem tradičnej národnej púte na Sedembolestnú Pannu Máriu v septembri a Svätodušnú púť na jar sa zoznam púti posledné roky rozrastal a pribúdali projekty ako napríklad Púť zaľúbených, Púť motorkárov, Púť matiek, Púť nalomených sŕdc a podobne.

Pre pavlínov to však nebol dôvod na nervozitu. Zo šaštínskeho “zoznamu” púti zatiaľ nič nestiahli a ani neplánujú. “Rušiť nebudeme nič, iba sme v dvoch púťach upravili program, ktorý bude viac bližší našej charizme. Dokonca sme pridali púť — Púť železničiarov a vyzerá to tak, že bude stabilná a pravidelná,” hovorí páter Martin.

Pavlíni vysvetľujú rozdiely medzi jednotlivými púťami. Na národnú púť prídu tisícky ľudí všetkých vekových kategórií a treba tomu prispôsobovať program. Masovejšie púte v sebe obsahujú aj riziká, treba zabezpečiť poriadok, na všetko dohliadať. “Neraz sa stane, že zbožná ženička sa snaží preliezť bezpečnostnú bariéru, a veru, ťažko sa jej to vysvetľuje. Alebo vám vojdú ľudia do klauzúry,” rozpráva s úsmevom páter Ondrej.

Iný typ púte sú stavovské. Sú určené pre konkrétnu cieľovú skupinu, ktorá si našla v Šaštíne isté zázemie. Jej súčasťou sú svedectvá a tematické prednášky či workshopy. Pavlínom v ich organizácii pomáhajú tímy zložené aj z iných rehoľníkov a samozrejme laikov.

Do Šaštína chodia aj jednotlivci a malé skupinky. Aké majú motivácie?

Pavlíni priznávajú, že časť ľudí putuje profánne, za religióznou turistikou. Druhá, dosť početná skupina, sú ľudia, ktorí si spomínajú na dobré časy, keď boli v Šaštíne ako deti, alebo tam študovali na gymnáziu. Sem-tam sa v Šaštíne objavia aj muži, ktorí slúžili v kláštore ako vojaci za minulého režimu. Paradoxne, na jednej strane steny bola vojenská posádka, z druhej národné sanktuárium.

“Samozrejme, je veľká skupina ľudí, čo chodia do Šaštína s konkrétnymi prosbami a úmyslami, a tiež ľudia s cieľom navštíviť toto miesto. Dnes sú možnosti cestovania veľké, častejšie tu vidíme návštevníkov z východného Slovenska,” dodávajú pátri, ktorí sú individuálnym pútnikom k dispozícii aj v bežné dni.

“Máme celodenné služby, takže týchto ľudí vieme odchytiť, napríklad, keď vstupujú do baziliky,” hovoria.

Keď sa pýtame, či sa ľudia prichádzajú najmä vyspovedať, alebo pomodliť k soche Sedembolestnej, pátri naznačujú, že takto dilema nestojí a ľudia prídu za jedným aj druhým.

“Hovoríme im, že prichádzajú do domu Mamy a ona vie vypočuť dobré aj zlé, prichýli aj v ťažkých časoch. Vtedy sa to cení, keď prichádzame aj v náročných chvíľach. Ona víta všetkých,” hovorí páter Martin.

Veľa ľudí vyhľadáva v Šaštíne aj spoveď. “Rehoľníci sú často akousi spádovou oblasťou, čo sa týka spovede, a ľudia nás vyhľadávajú aj z tohto dôvodu. Stáva sa, že počas svätej omše v obyčajný deň stojí viac ľudí pri spovednici ako pred oltárom,” dodáva páter Miroslav.

V rámci Púte mužov v apríli 2018 putovali pavlíni aj so skupinou laikov 20 kilometrov zo Senice do Šaštína. Foto: archív bazilika.sk

Peši zo Senice

Môže sa zdať, že pavlíni celé dni čakajú v šaštínskej bazilike, kým prídu nejakí pútnici. Nie je to celá pravda.

Súčasťou ich charizmy je aj organizovanie peších púti. Trnavskí pavlíni organizujú už roky pešiu púť do poľskej Čenstochovej, rovnako aj z Vranova.

Po príchode do Šaštína zapracovali pavlíni do aprílovej Púte mužov pešiu púť — zo Senice do Šaštína.

Zraz bol na železničnej stanici v Senici a putovalo sa takmer 20 kilometrov. Počas chôdze bol pripravený duchovný program, napríklad modlitby, ruženec a podobne. “Tento rok putovalo 60 mužov. Pripravili sme to v spolupráci so spoločenstvom Modlitby za kňazov a Armáda Kráľa,” vysvetľuje páter Martin.

Pavlínske putovanie nie je to isté ako camino de Compostela. “Na rozdiel od camina putujeme v spoločenstve, v desiatkach a počas putovania máme program, prednášky, modlitbu. Je tam ozvučenie. Na camine ide človek celý čas skôr sám a v tichu,” vysvetľuje páter Ondrej. Ďalší rozdiel je v tom, že pri pavlínskej púti vezie batožinu sprievodné auto.

Do Šaštína prúdia denne pútnici, preto je na miesto otázka, kedy a kde pavlíni oddychujú?

Zhodne vravia, že cez pracovný týždeň, keď je pútnikov menej, sa dá načerpať. Silu potrebujú najmä vtedy, keď väčšina ľudí oddychuje a cestuje — cez víkendy.

“Tie sú návalové. Cez týždeň príde zväčša skupina z jednej farnosti na autobuse, majú svojho kňaza a my ideme na polhodinku spovedať. Keď treba, sprevádzame skupinku po bazilike. Ale je to iné ako cez víkend,” hovoria s tým, že v sezóne je takmer každý víkend obsadený.

Okrem hlavnej pastorácie musia stíhať aj ostatné rehoľné povinnosti ako radu provincie, formáciu, duchovné cvičenia a v neposlednom rade spravujú farnosť.

Ako sme spomenuli, Čenstochovú v Poľsku spravujú pavlíni a členom šaštínskej komunity je toto miesto dôverne známe. Uvedomujú si však, že svoju prácu musia prispôsobovať slovenským podmienkam.

“Jasná hora je ako Mekka pre poľských katolíkov. Keď tam príde na púť menej ako 300-tisíc, je to podľa nich slabota. My pracujeme v iných podmienkach, ale dopyt po Šaštíne je, tak zo strany skupiniek ako jednotlivcov,” hovorí páter Ondrej.

Pavlíni sa vrátili do kláštora, v ktorom roky fungovalo saleziánske gymnázium s internátom. Dnes tak objekt ponúka možnosti na ubytovanie, čo ľudia využívajú. Prichádzajú skupinky s kňazmi, robia si duchovné cvičenia, obnovy, chodia sem birmovanci, miništranti, aj jednotlivci.

“Zázemie pre pútnika musí byť, aby mal viac času pobudnúť na danom mieste, kde prespať a podobne,” dodáva páter Martin. Pavlíni sa len tešia, že ľudia k nim zavítajú. Veľký priestor je aspoň využívaný a kláštor žije.

“Dá sa povedať, že keď tu nikto nie je, tak každý z nás piatich má k dispozícii jedno celé poschodie,” uzatvára s úsmevom rehoľník.

 

V našom seriáli o reholiach pokračujeme na budúce rozhovorom o živote v ženskom kontemplatívnom kláštore.

Pavol Rábara