Dve otázky kňazov a rehoľníkov pre pápeža Františka v Bologni
Jedným z bodov programu návštevy pápeža Františka v Bologni v nedeľu 1. októbra bolo aj popoludňajšie stretnutie s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami v Katedrále sv. Petra. Svätý Otec nepredniesol prítomným dopredu pripravený príhovor, ale obsiahlo odpovedal na dve otázky.
V prvej otázke sa zástupca diecéznych kňazov vychádzajúc z Lukášovho evanjelia, kde Ježiš posiela apoštolov po dvoch, opýtal: „Ako sa môže v našom kňazskom živote osvedčiť, ako môže rásť táto nevyhnutnosť bratstva, pochádzajúca z evanjelia?“
Svoju odpoveď pápež František rozvrhol do niekoľkých pojmov. Začal zamyslením sa nad „diecéznosťou“, ktorá je jadrom spirituality diecézneho kňaza. Vysvetlil ju ako príslušnosť k diecéze, ktorá kňaza aj chráni pred rôznymi nástrahami:
„Diecéznosť je skúsenosť príslušnosti: prináležíš k telu, ktorým je diecéza. To znamená, že nie si ‚libero‘ ako je to vo futbale, v amatérskom futbale existuje tento ‚voľný hráč‘. Nie, nie si ‚libero‘. Si človek, ktorý patrí k telu, ktorým je diecéza, k spiritualite a k diecéznosti toho tela. … Myslím si, že na toto často zabúdame. Pretože bez rozvíjania tohto ducha diecéznosti sa staneme príliš ‚jednotlivcami‘, veľmi osamelými s rizikom neúrodnosti alebo s nejakou – jemne povedané – nervozitou; trošku nervóznymi, aby som nepovedal neurotickými, a tak trochu ‚starými mládencami‘.“
Pápež František rozvíjajúc tému diecéznosti hovoril o ďalších jej rozmeroch. Hovoril o vzťahu k biskupovi, ktorý má byť synodálny, priehľadný, „patrí sem odvaha hovoriť, ale aj odvaha znášať“. Poukázal na potrebu znášať spolubratov a ako príklad uviedol Ježiša: „V tomto nám pomáha myslieť na Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi prišiel v trpezlivosti, to znamená znášal nás všetkých.“
Vo vzťahu voči zverenému ľudu Svätý Otec upozornil na dva postoje. Prvým je klerikálny postoj: „Milí kňazi, my sme pastieri, pastieri ľudu, a nie štátni úradníci.“
A uviedol príklad čo to znamená byť klerikálnym pastierom: „Pastier, ktorý je veľmi klerikálny sa podobá farizejom, učiteľom zákona a saducejom v Ježišových časoch: len moja teológia, moje názory, čo sa má robiť, čo sa nesmie robiť, zatvorený tu a ľud tam, nikdy nevstupuje do vzťahu s realitou ľudu.“
Na druhej strane pápež František opísal dobrého pastiera ako toho, kto kráča v trojitom vzťahu so zvereným spoločenstvom: „Pastier musí mať vzťah a to je synodalita – trojaký vzťah s Božím ľudom: byť pred ním, aby mu ukazoval cestu, povedzme pastier-katechéta, pastier, ktorý učí ceste. Byť medzi ním, aby ho poznal, prejavil mu blízkosť; pastier je blízko a medzi Božím ľudom. A tiež za ním, aby pomohol tým, ktorí zaostanú a aj preto, aby nechal ľud vidieť – aby videl, akú cestu si ľud vyberie. Ale nie iba vzadu, to nie. Má sa pohybovať na troch miestach: vpredu, uprostred a vzadu. Dobrý pastier sa takto pohybuje.“
V závere svojej odpovede pápež František upozornil prítomných kňazov aj na nešváry v kňazskej službe, akými sú kariérizmus a klebetenie.
Druhú otázku položil zástupca zasvätených osôb, ktorý sa opýtal, ako byť svedkami nádeje a radosti a uniknúť tak z mentality zameranej len na samotné prežitie. Vo svojej odpovedi Svätý Otec upozornil na nebezpečenstvo spojené s tzv. „psychológiou prežitia“, ktoré hrozí vo vzťahu k peniazom.
„Táto psychológia prežitia vedie k zanedbaniu chudoby. K hľadaniu istoty v peniazoch. Niekedy sa počuje: ‚V našom inštitúte sme staré – to som počul od niektorých sestier – sme staré a nemáme povolanie, ale máme majetky, aby sme boli zabezpečené do konca’. A toto je najlepšia cesta vedúca k smrti. Istotu v rehoľnom živote nedávajú povolania, nedáva ju ani dostatok peňazí, istota prichádza odinakiaľ.“
Ďalej pápež František upozornil na dôležitosť chudoby, ktorú sv. Ignác nazýva matkou a múrom rehoľného života. „‚Matkou’, lebo plodí rehoľný život a ‚múrom’, pretože ho chráni od každého svetáctva.“
Svätý Otec v závere svojej odpovede vyzval prítomných, aby si pozorne prečítali apoštolskú exhortáciu blahoslaveného pápeža Pavla VI. Evangelii nuntiandi, kde v bodoch 78 až 80 opisuje „identikit evanjelizátora“. A aby si na základe toho robili osobné, ale aj spoločné spytovanie svedomia: „Ja a môj inštitút, robíme takto?“
Zdroj: RV