Dve výročia svätého pátra Pia z Pietrelčiny oslávili s pápežom
Pri príležitosti 100. výročia stigmatizácie a 50. výročia smrti talianskeho kapucína sv. pátra Pia z Pietrelčiny navštívil Svätý Otec František v sobotu 17. marca Pietrelčinu a San Giovanni Rotondo. Pri svojej návšteve dal silný impulz v prospech úcty k ľudskému životu, osobitne tých najslabších členov spoločnosti, ktorými sú nenarodení, chorí a starí ľudia. Sv. Pia nazval „apoštolom spovednice“ a predstavil ho ako vzor modlitby a pravej múdrosti života.
Svoju pastoračnú návštevu začal Svätý Otec už o 8. hodine ráno v Pietrelčine, kde ho privítala komunita kapucínov spolu s miestnym arcibiskupom a starostom obce. V tomto mestečku neďaleko Beneventa v regióne Kampánia, sa narodil 25. mája 1887 Francesco Forgione, ktorý v ráde kapucínov prijal meno brat Pio z Pietrelčiny. Pápež František sa pomodlil v kaplnke na mieste, kde mal brat Pio pri modlitbe mystický zážitok a kde sa uchováva kmeň starého brestu pripomínajúci túto udalosť. Pápež sa na námestí prihovoril veriacim zhromaždeným zo širšieho okolia.
Z Pietrelčiny sa Svätý Otec opäť vrtuľníkom presunul do San Giovanni Rotondo, miesta spojeného s dlhoročným pôsobením charizmatického spovedníka, ktoré je dnes veľkou pútnickou svätyňou medzinárodného dosahu. Pápež najprv navštívil nemocnicu, ktorú sv. Pio na tomto mieste vybudoval na sklonku svojho života. Stretol sa osobitne s pacientmi a personálom na oddelení detskej onkológie.
Kroky pápeža potom smerovali do staršej Svätyne Santa Maria delle Grazie, kde sa uchováva spovednica a kríž na chóre, pred ktorým sa sv. páter Pio modlil, keď dostal dar stigiem. Po zvítaní sa s miestnou komunitou kapucínov a ich provinciálom si Svätý Otec uctil kríž pátra Pia i jeho telesné pozostatky. Ako symbolický dar zanechal pápež František vo svätyni pátra Pia kňazskú štólu, ktorá bude zdobiť jeho relikvie vystavené v priehľadnej rakve.
Vyvrcholením pastoračnej návštevy bola o 11.15 svätá omša na otvorenom priestranstve pred novým Kostolom sv. Pia z Pietrelčiny, pri ktorej pápež František predniesol homíliu. V súvislosti s duchovným odkazom svätého kapucína sa v nej sústredil sa na tri hlavné momenty: nezastupiteľnosť pravidelnej modlitby, ktorá nesmie byť bez rozmeru adorácie a chvály, ďalej ústredné miesto maličkých v Božích očiach a služba trpiacim ako cesta k stretnutiu s Bohom, a do tretice pravá múdrosť, ktorá spočíva v dávaní sa pre druhých.
Homília pápeža Františka pri omši v San Giovanni Rotondo
Z biblických čítaní, ktoré sme počuli, by som chcel vypichnúť tri slová: modlitba, maličkí, múdrosť.
Modlitba. Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša, ktorý sa modlí. Z jeho srdca prýštia tieto slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme…“ (Mt 11,25). U Ježiša modlitba vyvierala spontánne, ale nie ako čosi ľubovoľné navyše: bolo mu zvyčajou utiahnuť na osamelé miesta a modliť sa (porov. Mk 1,35). Dialóg s Otcom bol na prvom mieste. A učeníci tak prirodzene objavili, aká je modlitba dôležitá, až ho jedného dňa poprosili: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Ak chceme napodobňovať Ježiša, začnime aj my tam, kde začal on, teda od modlitby.
Môžeme sa pýtať, či sa ako kresťania modlíme dostatočne. Často vo chvíli modlitby nám prichádzajú na um mnohé výhovorky a množstvo naliehavých vecí, ktoré treba urobiť… Potom neraz odložíme modlitbu bokom, uväznení v aktivizme, ktorý sa stáva neukončiteľným, ak nepamätáme na onen „lepší podiel“ (Lk 10,42) a zabudneme na to, že bez Neho nemôžeme urobiť nič (porov. Jn 15,5) – a takto opúšťame modlitbu. Svätý Pio – päťdesiat rokov od svojho odchodu do neba – nám pomáha, pretože nám chcel za dedičstvo zanechať modlitbu. Odporúčal: „Deti moje, veľa sa modlite, neúnavne“ (Slová pri 2. medzinárodnom stretnutí modlitbových skupín, 5. mája 1966).
Ježiš nám v evanjeliu ukazuje aj ako sa modliť. Predovšetkým vraví: „Zvelebujem ťa, Otče“. Nezačína slovami „potrebujem toto a tamto“, ale slovami „zvelebujem ťa“. Nemožno poznať Otca bez otvorenia sa pre chválu, bez toho, aby sme venovali čas jemu samému, bez adorácie. Ako veľmi sme zabudli na modlitbu adorácie, na modlitbu chvály! Musíme si ju obnoviť. Každý si môže dať otázku: Ako adorujem? Kedy adorujem? Kedy chválim Boha?
Opäť sa vrátiť k modlitbe adorácie a chvály. Je to osobný kontakt, ty a ja, stáť v tichosti pred Pánom – v tomto spočíva tajomstvo ako vstúpiť vždy väčšmi do spoločenstva s ním. Modlitba sa môže zrodiť ako žiadosť, aj v zmysle rýchleho zásahu, avšak vyzrieva v chvále a v adorácii. Modlitba dozrieva. Vtedy sa stáva naozaj osobnou, tak ako u Ježiša, ktorý slobodne komunikuje s Otcom: „Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Mt 11,26). A takto, v slobodnom a dôvernom dialógu, sa modlitba chopí celého života a nesie ho pred Boha.
A tak si položme otázku: podobajú sa naše modlitby tej Ježišovej, alebo sa obmedzujú iba na občasné núdzové výkriky? – „Potrebujem túto vec“, a tak sa idem rýchlo pomodliť. A keď nemáš takú potrebu, čo robíš? – Alebo ich chápeme ako utišujúce prostriedky na užívanie v pravidelných dávkach, aby sme sa trochu odľahčili od stresu? Nie. Modlitba je úkonom lásky, je to byť s Bohom a prinášať mu život sveta: je nevyhnutným skutkom duchovného milosrdenstva. A ak my nezveríme Pánovi bratov, sestry, situácie, kto to urobí? Kto sa bude prihovárať, kto si vezme na starosť klopať na Božie srdce, aby sa otvorila brána milosrdenstva pre núdzne ľudstvo? Preto nám páter Pio zanechal modlitbové skupiny. Povedal im takto: „Práve modlitba, táto spojená sila všetkých dobrých duší, je tým, čo hýbe svetom, obnovuje svedomia, […] uzdravuje chorých, posväcuje prácu, pozdvihuje zdravotnícku pomoc, dáva morálnu silu, […] šíri úsmev a Božie požehnanie na každú skľúčenosť a slabosť“ (tamtiež). Uchovávajme si tieto slová a znova sa spytujme: modlím sa? A keď sa modlím, viem chváliť, viem adorovať Boha? Viem prinášať svoj život a život všetkých ľudí Bohu?
Druhé slovo: maličkí. V evanjeliu Ježiš zvelebuje Otca, lebo zjavil tajomstvá svojho kráľovstva maličkým. Kto sú títo maličkí, ktorí vedia prijať Božie tajomstvá? Malí sú tí, ktorí potrebujú veľkých, ktorí nie sú sebestační, ktorí si nemyslia, že si vystačia sami. Malí sú tí, čo majú srdce pokorné a otvorené, chudobné a núdzne, ktorí cítia potrebu modliť sa, zveriť sa a dať sa sprevádzať. Srdce týchto maličkých je ako anténa: zachytáva Boží signál, okamžite, hneď si to uvedomuje. Pretože Boh sa usiluje o kontakt so všetkými, avšak ten, kto sa robí veľkým, vytvára ohromné rušenie, nedostáva sa k túžbe po Bohu: kto je plný seba, nemá miesto pre Boha. Preto Boh zvlášť miluje maličkých, zjavuje sa im, a cesta ku stretnutiu s ním spočíva v sklonení sa, vo vnútornom umenšení sa, v priznaní, že potrebujeme pomoc. Ježišovo tajomstvo je tajomstvom umenšenia: on sa znížil, zriekol sa seba samého. Ježišovo tajomstvo, ako to vidíme v hostii pri každej svätej omši, je tajomstvom umenšenia, poníženej lásky, a možno ho zachytiť len keď sa stávame maličkými a stretávame sa s maličkými.
A teraz sa môžeme pýtať: vieme hľadať Boha tam, kde sa nachádza? Tu je jedna osobitná svätyňa, kde je prítomný, pretože sa tam nachádza mnoho maličkých, ktorých on osobitne miluje. Svätý Pio ju nazval „chrámom modlitby a vedy“, kde sú všetci pozvaní byť „zásobárňami lásky“ pre iných (Príhovor pri 1. výročí otvorenia, 5. mája 1957): je to Dom úľavy v utrpení [Casa Sollievo della Sofferenza – názov nemocnice založenej pátrom Piom, pozn. prekl.]. V chorom človeku sa nachádza Ježiš a v láskavej starostlivosti tých, čo sa skláňajú nad ranami blížnych je cesta ako sa stretnúť s Ježišom. Kto sa stará o maličkých, stojí na strane Boha a víťazí nad kultúrou skartovania, ktorá naopak miluje mocných a chudobných považuje za zbytočných. Kto uprednostňuje malých, ohlasuje proroctvo života proti prorokom smrti každej doby, aj dnes, keď skartujú ľudí, skartujú deti, starcov, pretože nie sú užitoční.
V detstve nás v škole učili o dejinách Sparťanov. Vždy mnou otriaslo to, čo nám hovorila učiteľka, že keď sa narodilo dieťa nedobre vyvinuté, priniesli ho na zráz vrchu a odtiaľ ho zhodili, aby viac nebolo týchto maličkých. My deti sme hovorili: Aká ukrutnosť! Bratia a sestry, my robíme to isté, s väčšou krutosťou, s väčšou vedou. To, čo nie je užitočné, to, čo neprodukuje, treba zahodiť. Toto je kultúra skartovania, maličkí sú dnes nechcení. A preto je Ježiš ponechaný bokom.
Napokon tretie slovo. V prvom čítaní Boh hovorí: „Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou“ (Jer 9,22). Pravá múdrosť netkvie vo veľkom nadaní a pravá sila nespočíva v moci. Nie je múdry ten, kto sa vystatuje silou a nie je silný ten, kto na zlo odpovedá zlom. Jedinou rozumnou a nepremožiteľnou zbraňou je láska oživovaná vierou, pretože má moc odzbrojiť sily zla. Svätý Pio bojoval so zlom celý svoj život a bojoval múdro, tak ako Pán: s pokorou, s poslušnosťou, s krížom, obetujúc bolesť z lásky. A všetci sú z toho udivení, ale málokto robí to isté. Mnohí o tom pekne hovoria, ale koľkí to napodobňujú? Mnohí sú ochotní pridať „páči sa mi“ na stránku veľkých svätcov, ale kto koná tak ako oni? Pretože kresťanský život neznamená akési „páči sa mi“. Znamená: „dávam sa“. Život vonia vtedy, keď ho ponúkame ako dar. A stráca chuť vtedy, keď si ho držíme pre seba.
A v prvom čítaní Boh aj vysvetľuje, kde čerpať múdrosť života: „Kto sa chce chváliť, nech sa chváli tým, […] že ma pozná“ (porov. Jer 9,23). Poznať ho, čiže stretať sa s ním ako s Bohom, ktorý zachraňuje a odpúšťa: toto je tá cesta múdrosti. V evanjeliu Ježiš zdôrazňuje: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Mt 11,28). Kto z nás sa môže cítiť byť mimo tohto pozvania? Kto môže povedať: „Ja to nepotrebujem?“ Svätý Pio obetoval život a nespočetné utrpenia, aby bratov a sestry viedol k stretnutiu s Pánom. A rozhodujúcim prostriedkom pre toto stretnutie bola svätá spoveď, sviatosť zmierenia. Tam sa začína a obnovuje život múdrosti toho, kto je milovaný a komu bolo odpustené. Tam má začiatok uzdravenie srdca. Páter Pio bol apoštolom spovednice. Aj dnes nás tam pozýva a hovorí nám: „Kam ideš? Za Ježišom, alebo za svojimi smútkami? Kam sa obraciaš? K tomu, ktorý ťa zachraňuje, alebo k svojim skľúčenostiam, horekovaniam, hriechom? Poď, poď, Pán na teba čaká. Odvahu! Neexistuje žiadny dôvod, ktorý by bol tak ťažký, že by ťa vylúčil z jeho milosrdenstva”.
Modlitbové skupiny, chorí v Dome úľavy, spovednica – tri viditeľné znaky, ktoré nám pripomínajú trojaké vzácne dedičstvo: modlitbu, umenšenie sa a múdrosť života. Vyprosujme si milosť pestovať ich každý deň.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, jb-
Foto: Františka Čačková
-fc-