Dvojčatá oslávili kňazské jubileum v rovnakej reholi

Jednovaječné dvojčatá, otec Patrick a otec John O’Neill CSsR osobne zažili otvorenie mosta Sydney Harbour Bridge v roku 1932. Na túto chvíľu sa ale nepamätajú, boli na svete len šesť týždňov.

Títo 86-roční kňazi si však pamätajú, ako boli pred šesťdesiatimi rokmi spoločne vysvätení za kňazov v kláštore redemptoristov v Ballarate, 16. marca 1958. Napriek tomu, že povolanie ku kňazstvu pociťovali obaja už od mladosti, spolu o tom nikdy nehovorili. „Len vedeli,“ že chcú byť kňazmi. „To je tajomstvo povolania,“ vraví otec Patrick. „Prečo som chcel byť kňazom? Neviem. Ale viem, že som mal veľmi šťastný život. Nevymenil by som to za nič.“ „Vždy som chcel byť kňazom,“ dodal otec John. „Vždy.“ Otcovia Patrick a John vyrastali v Goulburne so šiestimi bratmi a sestrami. Ako vravia, mali „úžasnú“ základnú školu u Sestier milosrdenstva a strednú školu u Kresťanských bratov. Keď mali pätnásť rokov, obaja vstúpili do malého seminára k redemptoristom v Galongu. Neskôr prešli noviciátom v Pennant Hills a seminármi v Ballarate a Mayfielde. Počas ich noviciátu sa ich profesorský zbor rozhodol, že z nich dvoch môže mať povolanie len jeden a začali rozlišovať, ktorý z dvojčiat povolanie má. „Boli sme ako dva hrášky v tom istom struku,“ vraví páter John. „Nemohli sme mať povolanie obaja. Takže povedali ´Musíme ich oddeliť, aby sme videli, kto má povolanie.´ Mňa dali do vyššieho ročníka, jeho do nižšieho.“ Ale bolo to zbytočné. Bolo jasné, že obaja mladí muži povolanie ku kňazstvu majú. „Nič sa nestalo, takže nás vrátili tam, kam sme patrili. Skončili sme v tej istej triede,“ smeje sa otec Patrick.

Čoskoro po vysviacke išiel každý z nich svojou cestou. Po spoločnom štúdiu v Ríme sa otec John vrátil do Austrálie prednášať v seminári, ale otec Patrick ostal pokračovať v štúdiu morálnej teológie. Ich cesty sa rozišli. Keď sa lúčili v Benátkach, nebola to taká trauma, pred akou ich ľudia varovali. „On povedal: „Tak ja idem.“ A ja som povedal: „Ok, uvidíme sa, keď sa uvidíme,““ smeje sa otec Patrick.

Počas nasledujúcich desaťročí pôsobil otec John na misiách vo farnostiach po celej Austrálii. Misie považuje za najdôležitejšiu časť svojho redemptoristického kňazského povolania. „Robíš to, čo chceš: ohlasuješ Pána. Tak trochu ako to robili apoštoli,“ vraví. Neskôr pocítil povolanie do misijnej práce v Afrike. Takmer 22 rokov slúžil na redemptoristickej misii v Burkine Faso, domov sa vrátil  až po mŕtvici v roku 2007. Medzitým otec Patrick slúžil redemptoristom rôznymi spôsobmi, ako napríklad výučbou, účtovaním a farmárskou prácou v menšom seminári v Galongu. No roky, o ktorých vraví, že boli „najlepšími rokmi“ v jeho živote, boli tri roky misijnej práce v Townsville. Misijná práca bola vrcholom jeho povolania, „To je to, pre čo sme boli vysvätení.“ Keď otec John utrpel v Afrike mŕtvicu, otec Patrick letel do Ríma, aby sa tam stretol so svojím bratom a vzal ho domov do Austrálie. A tak boli dvojčatá znova spolu. Teraz žijú obaja v komunite redemptoristov v Kogarahu.

Počas prípravy na oslavy ich diamantového jubilea, ktoré bolo 16. marca, otcovia Patrick a John povedali, že vidia, ako ich Božia ruka  sprevádzala celý čas. Otec Patrick sa snaží vysvetliť, ako sa v mladosti rozhodli, že sa stanú redemptoristami – členmi rehole, o ktorej počuli prvý krát len asi šesť mesiacov predtým, než do nej vstúpili. „Ako to vysvetlíš? To je tajomstvo povolania,“ opakuje znova. „Boh nás vedie,“ vraví otec John. „Stačí, ak robíš to, čo chce on. On vie, kde si, a ty nemusíš nič plánovať. Stačí čakať, kým ťa budú chcieť tí, ktorí ťa potrebujú. O tom to je. To zázračné na tom je, že tam hore je niekto, kto sa o toto všetko stará.“

zdroj: redemptoristi.sk

-msk-