Eucharistia

Vzdávanie vďaky by nemohlo byť vyjadrením synovskej vďačnosti, keby nebolo Ducha, ktorý v nás volá: „Abba, Otče“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). A zároveň, keby nebolo Ducha, nemohli by sme sa stať Ježišovými súčasníkmi, pretože Duch je ten, ktorý nás robí schopnými sláviť Ježišovu pamiatku. „Duch vám pripomenie všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26).

Eucharistia ako vzývanie Ducha

V eucharistickom slávení sa Duch Svätý vzýva dvakrát. Prvýkrát nad darmi: „Posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista.“ Potom po premenení je tu vzývanie Ducha na prítomnú komunitu: „… a všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch.“
Je práve poslaním Ducha uskutočniť univerzálnu spásu, začleniac do Krista celý svet a celé dejiny. Preto pôsobenie Ducha v eucharistickom slávení tvorí spoločenstvo v Kristovi a s ním. Toto spoločenstvo je chápané tak v osobnom, ako aj v ekleziálnom zmysle. To nás vedie k úvahe nad ďalším základným aspektom Eucharistie: Eucharistia ako spoločenstvo, alebo ak použijeme známe slová svätého Augustína, Eucharistia ako znak jednoty a puto lásky.

Eucharistia ako spoločenstvo

Eucharistia je „Pánovou večerou“: „Vezmite a jedzte!“ Jedenie poukazuje na životný vplyv medzi tým, kto je, a jedlom: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56); „Ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).
Prostredníctvom požívania Ježišovho tela a krvi sa realizuje vzájomné prenikanie medzi Kristom a každým z nás, dôverné spoločenstvo.
Boh s nami, Emanuel, chce byť aj Boh v nás a Boh pre nás prostredníctvom Eucharistie. Naozaj veľká je Božia láska k nám! Cirkevní otcovia nazývali Eucharistiu mysterium tremendum, tajomstvo hroznej veľkosti. Kristus, „v ktorom prebýva všetka plnosť“ (Kol 1, 19), ako hovorí Pavol, chcel vstúpiť do nás a vytvoriť s nami spoločenstvo, aby sme mohli „mať účasť v ňom na jeho plnosti“ (Kol 2, 10).
Pri poslednej večeri Ježiš sa dáva ako pokrm a súčasne je so svojimi učeníkmi. Sadnúť si k stolu spolu s priateľmi je gesto, ktoré vytvára a vyjadruje vzájomné spoločenstvo. Preto sa často počas Ježišovho verejného pôsobenia jeho protivníci pohoršovali nad tým, že jedol s hriešnikmi (Mk 2, 16). Ježiš, hovoriac o Judášovej zrade, zdôrazňuje: „Jeden z vás, ten, ktorý je so mnou pri stole, ma zradí“ (Mk 14, 18). Po zmŕtvychvstaní Peter mocne dosvedčuje, že vzkriesený Kristus sa zjavil „nám, čo sme s ním jedli a pili“ (Sk 10, 41). Ježiš dokonca rád prirovnával Božie kráľovstvo ku hostine, ktorá sa sústreďuje okolo neho.
Eucharistia je znakom spoločenstva Ježiša s cirkevnou komunitou a kresťanov medzi sebou. Pavol si je istý, že jednota Cirkvi sa zakladá na Eucharistii, keď hovorí: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 – 17).
Eucharistické Kristovo telo robí Cirkev mystickým telom Krista. Svätý Lev Veľký hovorí: „Prostredníctvom eucharistickej hostiny Kristus a kresťania nerozlučiteľným spôsobom vytvárajú spoločenstvo medzi sebou, hlava a údy sa stávajú jediným Kristovým telom: my sa premieňame na to, čo prijímame.“ Aj svätý Augustín s veľkou hĺbkou a dôrazom potvrdzuje: „Ak vy sami ste Kristovým telom, tak na eucharistickom stole sa nachádza vaše vlastné tajomstvo… Mali by ste byť tým, čo vidíte, a máte prijímať to, čo ste.“
Naše „amen“, ktoré hovoríme, keď prijímame Kristovo telo, má byť vyznaním dvojitej reality: to, čo prijímame, je Kristovo telo, a prijímame ho ako Kristovo telo. A zároveň možno myslieť na to, že celebrant potom, ako konsekroval chlieb a víno, ukážuc zúčastneným Kristovo telo a krv, ukazuje zároveň Ježišovi jeho mystické telo – Cirkev, zhromaždenú sláviť jeho tajomstvo.
Tento aspekt Eucharistie ako cirkevného spoločenstva je veľmi zdôrazňovaný v posledných cirkevných dokumentoch, v teologickej úvahe a v súčasnej pastoračnej praxi. Odráža sa to aj v témach talianskych eucharistických kongresov.
Eucharistia je putom jednoty nielen v súčasnej Cirkvi, ale je aj znakom jednoty putujúcej Cirkvi s členmi, ktorí už dosiahli definitívny cieľ, či už tými, čo sa tešia z blaženého videnia, alebo s tými, ktorí ešte očakávajú plnosť spásy. Preto si pri eucharistickom slávení pripomíname svätých, modlíme sa za zosnulých a modlíme sa za bratov a sestry na celom svete.

Eucharistia ako eschatologický znak

Eucharistické slávenie poukazuje na definitívnu chvíľu eschatologického naplnenia dejín a vesmíru, na plnosť, ktorú Pavol opisuje veľmi dobre výrazom, že „Boh bude všetko vo všetkých“ (1 Kor 15, 28): ide o úplné spoločenstvo.
Eschatologická perspektíva kráľovstva je pre Ježiša pri poslednej večeri podstatným prvkom. „Veru, hovorím vám: ‚Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve‘“ (Mk 14, 25). „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve“ (Mt 8, 11). Pavol hovorí výslovne o ohlasovaní Pánovej smrti, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Prvotná komunita slávila Eucharistiu „s radosťou a jednoduchosťou srdca“ (Sk 2, 46) v očakávaní Pána, vzývajúc ho: „Maranatha – Príď, Pane!“
Eucharistia je anticipáciou naplnenia kráľovstva, anticipáciou toho konečného spoločenstva, ktoré zjednotí všetky národy, všetkých ľudí v Bohu, anticipáciou úplnej plnosti všetkého stvoreného. V obetovaní chleba a vína, „plodu zeme a práce ľudských rúk“, prosíme Boha, aby ich premenil na Ježišovo telo a krv. Táto premena je prelúdiom eschatologickej premeny celého stvorenstva, ktoré teraz „vzdychá a trpí v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), očakávajúc spásu.

Eucharistia ako syntéza tajomstva spásy

Eucharistia je syntézou trojičného spásneho činu, nakoľko je vzdávaním vďaky Otcovi, je pamätným testamentom Syna a vzývaním Ducha. Je zhrnutím spásy celého vesmíru, pretože sviatostnou formou uskutočňuje veľkonočné tajomstvo, tvorí a vedie k naplneniu spoločenstvo medzi Kristom a Cirkvou, medzi všetkými ľuďmi a medzi ľuďmi a stvorením.
Je to skutočne realita, ktorá prevyšuje naše chápanie. Ján Pavol II. v jednom zo svojich príhovorov povedal, že Eucharistia je centrom Cirkvi a sveta.
Pred týmto veľkým tajomstvom sa môžeme obávať svojej nehodnosti. Pavol nás povzbudzuje: „Nech teda človek skúma sám seba, a potom je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28); ďalej v tom istom liste hovorí s veľkou naliehavosťou: „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!“ (1 Kor 16, 22). Nemožno sláviť bez lásky také veľké tajomstvo lásky.
Jedného dňa v jednej diskusii s farizejmi a zákonníkmi Ježiš predniesol slová, voči ktorým sa nemôžeme cítiť indiferentní: „Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdi ho; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť – a tu je predsa niekto väčší ako Šalamún!“ (Mt 12, 42). Hľadáme múdrosť? Hľa, tu pred nami je niekto väčší ako Šalamún!

Ko Ha Fong Maria