František Saleský: „Ži pokojne“

Pavol VI. v apoštolskej exhortácii o kresťanskej radosti (Gaudete in Domino) hovorí, že zdroj radosti neprestal v Cirkvi prameniť, a to hlavne v srdciach svätých.

Vyzdvihuje medzi inými osobnosti ako bol svätý Bernard, svätý Dominik, svätá Terézia, svätý František Saleský, svätý Don Bosco.

V dnešnej dobe, v ktorej mnohí ľudia pociťujú nepokoj, úzkosť až depresiu, je to práve František Saleský so svojím postojom jednoduchosti a radosti, ktorý nám môže svojimi radami pomôcť, ako ostať pokojným aj v tých najťažších situáciách života.

 Nepokoj ako zlo

Podľa svedectva Michala Favreho, jeho sekretára a dôverného priateľa, „bol už svojou povahou milý a srdečný, nemal rád smútok a melanchóliu… nikdy ho nik nevidel smutného alebo zamračeného, ba práve naopak, všetkých prijímal s týmto radostným postojom“.

Vo svojom diele Návod ku zbožnému životu potvrdzuje, že po hriechu je nepokoj najväčším zlom, ktoré nás môže postihnúť. Píše, že nepokoj pochádza z neusporiadanej túžby po tom, aby sme sa vyhli prítomnému zlu, alebo z toho, že chceme niečo dosiahnuť.

Prirovnáva tento nepokoj až úzkosť k vtáčikovi, ktorý sa zachytil do siete: čím viac trepoce krídlami, aby sa dostal von, tým viac sa zamotáva. Svätý František dobre vedel, o čom hovorí, a to z vlastnej skúsenosti. Keď mal 19 rokov a študoval v Paríži, prechádzal hlbokou krízou, ktorú v ňom vzbudili otázky o jeho večnej spáse a o Božom predurčení vo vzťahu k nemu. Prežil tak skutočnú duchovnú drámu hlavných teologických otázok svojej doby. Intenzívne sa modlil, ale pochybnosti ho sužovali tak silne, že po niekoľkých týždňoch nedokázal skoro vôbec jesť ani spať. Keď skúška vrcholila, odobral sa do dominikánskeho kostola v Paríži, otvoril svoje srdce a prosil: „Pane, nech sa stane čokoľvek, čo si pre mňa určil ty, ktorý máš vo svojich rukách všetko a tvoje cesty sú spravodlivosť a pravda… budem mať rád teba, Pane, ktorý si vždy spravodlivým sudcom a milosrdným Otcom… budem ťa tu na zemi milovať, môj Bože, dúfať vždy v tvoje milosrdenstvo a stále ťa chváliť. Pane Ježišu, ty budeš vždy mojou nádejou a mojou spásou v zemi živých.“

Takto František našiel pokoj v radikálnej a oslobodzujúcej realite Božej lásky: milovať Boha, nič za to nežiadať a dôverovať v Božiu lásku; už sa nepýtal, čo so mnou Boh urobí. Jednoducho ho milujem, nezávisle od toho, čo mi dá alebo nedá. Takto našiel pokoj a otázka predurčenia, o ktorej sa v tej dobe diskutovalo, bola vyriešená, pretože už nehľadal, čo by mohol od Boha mať, ale jednoducho ho miloval a zveril sa jeho dobrote. To bude tajomstvom jeho života, ktoré vyplýva z jeho hlavného diela: Traktát o Božej láske.

Jeho spiritualita je založená na Božej dobrote a na presvedčení, že pokoj nájdeme len v odovzdaní sa jeho vôli. Okolnosti, z ktorých sa utkáva náš život, sú miestom, kde nachádzame Boha. Z toho vyplýva jeho rada, aby sme prijímali s láskou situácie, v ktorých sa nachádzame.

Návod ku zbožnému životu napísal predovšetkým pre laikov, ktorí túžili po väčšej dôvernosti s Bohom. Predbehol Druhý vatikánsky koncil o niekoľko storočí, keď učil, že každé povolanie je miestom stretnutia sa s Bohom a že každý kresťan je povolaný k svätosti. Táto svätosť je však rôzna a snaha o ňu má byť prispôsobená silám, aktivitám a povinnostiam jednotlivcov. Tak napríklad biskup nie je povolaný žiť ako kartuzián, ani roľník nie je povolaný k tomu, aby strávil celý deň v kostole ako rehoľník. V jednom zo svojich listov píše: „Musíme milovať všetko to, čo aj Boh miluje a on miluje naše povolanie; teda aj my ho milujme a netraťme čas a energiu na to, aby sme sa snažili o iný spôsob života, ale napredujme v tom, čo robíme.“

 

Krátky návod, ako poznať Božiu vôľu

Jeden zo životopiscov svätého Františka dal svojmu dielu o svätom názov Ako sa páčiť Bohu, čo môžeme nazvať Božou blahovôľou. František skutočne dospel k úplnému odovzdaniu sa do Božej vôle a práve prostredníctvom úplného odovzdania sa tejto Božej blahovôli dosiahol vrchol dokonalosti, mystického života a kresťanskej svätosti.

Nasledujúc svätého Tomáša Akvinského rozlišuje medzi Božou vôľou zjavenou a Božou blahovôľou. Prvá znamená Božiu vôľu, ktorú poznáme predovšetkým prostredníctvom jeho prikázaní. Božia blahovôľa je Božia vôľa, ktorú ešte nepoznáme, lebo ešte nie je zjavná. Pre svätého Františka najvyšší akt lásky k Bohu spočíva v dosiahnutí dokonalého zjednotenia svojej vôle s Božou vôľou. Toto zjednotenie privádza dušu k tomu, aby netúžila po ničom tak ako po Bohu a aby chcela to, čo on chce a ako to chce, a aby prijímala od neho všetko to, čo jej posiela alebo čo od nej žiada.

Niekedy je ťažko rozoznať Božiu vôľu. Ako máme postupovať? Svätý František radí, že „vo veciach závažných sa musíme púšťať do diela naozaj pokorne a nesmieme si myslieť, že Božiu vôľu poznáme prázdnym snením alebo chytráckym hĺbaním“. Po tom, čo poprosíme o svetlo Ducha Svätého, snažíme sa úvahou poznať, čo sa Bohu páči; po tom, čo vypočujeme radu svojho duchovného vodcu či v prípade potreby ešte ďalších dvoch alebo troch duchovných osôb, dôjdeme k nejakému záveru a v Božom mene sa pre niečo rozhodneme. Potom už o tomto rozhodnutí nemáme pochybovať, ale máme ho s úplnou odovzdanosťou a vytrvalosťou zachovávať a uskutočňovať. A aj keď nás v budúcnosti prepadnú rôzne pokušenia a pochybnosti, či sme si zvolili správne, treba pevne ostať pri svojom rozhodnutí, neobzerať sa späť a skôr myslieť na to, že v prípade iného rozhodnutia by sme mohli dopadnúť horšie. Okrem toho ani nevieme, či Boh pre nás chce, aby naším osudom bola útecha alebo trápenie, mier alebo vojna atď.

Mnohokrát sa Božia vôľa nachádza v rôznych okolnostiach života, v okolnostiach, do ktorých nás Boh dal, v udalostiach, ktoré prichádzajú, alebo vo veciach, ktoré nepodliehajú našej kontrole. Boh evidentne nie je príčinou všetkého toho, čo sa deje, ale – a v tom spočíva jeho náuka – „všetky udalosti, ktoré sa prihodia, sú takpovediac vo vnútri Božej prozreteľnosti, nič nie je mimo jeho milujúceho objatia v stvoriteľskom a vykupiteľskom Božom diele. Boh je tam, kde sa nachádzame“.

Podriadenie sa jeho vôli by sme dnes mohli nazvať: „dovolenie Bohu, aby bol Bohom“, prenechajúc mu kontrolu nad všetkým, nakoľko táto konkrétna udalosť prichádza z milujúcej Božej ruky. Píše: „Musíme sa jednoducho nechať niesť touto vôľou, tak ako dieťa, ktoré matka nesie v náručí, s istým druhom obdivu a súhlasu, ktorý môžeme nazvať… zjednotenie našej vôle s Božou.“

 

Prijatie seba samých

Ak sa skutočne usilujeme páčiť sa Bohu, budeme mať pokoj v srdci aj v skúškach a ťažkostiach. „Nič nás nemôže znepokojiť,“ píše, „ak len nie láska k sebe samým a dôležitosť, ktorú si pripisujeme.“ Ak sa nad tým zamyslíme, naozaj zistíme, že dôvod nášho znepokojenia je v tom, že chceme mať sami kontrolu nad všetkým a dôvera v Boha prechádza na druhé miesto.

V duchovnom vedení sa svätý František snažil presadzovať svätosť, ktorá zahŕňa našu ľudskosť. Aby sme vedeli premôcť svoje hriešne náklonnosti a stali sa podobnými Kristovi, odporúča, aby sme boli mierni a trpezliví voči sebe samým, nakoľko nedokonalosti sú príležitosťou k cvičeniu sa v čnostiach. Aby sme neboli prekvapení zo svojich nedokonalostí, musíme pripustiť, že často upadáme. Všetku svoju snahu musíme spojiť s Božou milosťou, aj keď v tomto živote nedospejeme k úplnej dokonalosti.

„Milá dcéra,“ napísal žene, ktorú duchovne viedol, „nesmiete zabúdať na svoje srdce; nepadli ste preto, že ste neverná, ale pretože ste chorá. Preto sa musíte naprávať s miernosťou a pokojne, a nie znepokojene a nahnevane.“

To, čo svätý František nemal rád, bola strojenosť, preháňanie a extrémy. Hovorieval, že prehnaný nepokoj je matkou všetkých nedokonalostí. Zmysel pre primeranosť, schopnosť zasmiať sa z vlastných prehnaných predstáv a absolútna dôvera v Boha sú najlepšími protiliekmi rôznych strachov a nepokojov, ktoré oslabujú našu energiu a bránia nám otvoriť sa teplým lúčom milosrdnej lásky.

Dnes sme až natoľko znepokojení pre svoju psychologickú identitu, že sme menej pozorní na našu teologickú identitu. Len jej prehĺbením môžeme získať istotou, že sme milované Božie deti.

Svätec používa veľmi sympatický obraz, keď píše: „Mojím tretím pravidlom je, že máte byť ako dieťa, ktoré vie, že ho matka drží za ruku; kráča bez strachu a uteká bez toho, aby sa znepokojovalo pri každom malom páde alebo zakopnutí. Tak to robte aj vy: nakoľko Boh posilňuje vašu vôľu a nakoľko ste rozhodnutá mu slúžiť, napredujte s odvahou a neznepokojujte sa pre malé nepríjemnosti a pády. Niet dôvodu pre znepokojovanie sa, ale zakaždým sa vrhnite do jeho náručia a bozkávajte ho bozkami lásky. Napredujte s radosťou a so srdcom čo najviac otvoreným a dôverujúcim.“

 

„Nech žije Ježiš!“

Svätý František pre svoje sestry Navštívenia Panny Márie a na začiatok mnohých listov zvykol písať motto: „Nech žije Ježiš!“ Tieto slová sú viac než zvolaním na slávu; obsahujú v sebe akýsi program. Centrum spirituality je Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal pre nás človekom. Celá pedagogika svätého Františka, ktorá vyplýva z jeho kníh, listov a prednášok, je zameraná na to, aby sme dovolili Ježišovi zaujať prvé miesto v našom živote. „Žiť Ježišovým životom“ neznamená pre neho len poznať ho alebo prosiť, alebo napodobňovať, ale predovšetkým to znamená odovzdanie centra nášho života, nášho srdca, tak ako to má na mysli Biblia, inej Existencii. A to je práca na celý život. Môžu nám v tom pomôcť dva spôsoby. Jeden spočíva v tom, že rozjímame nad Ježišovým životom v evanjeliách a modlíme sa v srdci – je to tzv. afektívna modlitba (modlitba citov), prostredníctvom ktorej rastieme v láske k Pánovi a postupne nadobúdame Kristovu myseľ a srdce.

Druhý spôsob spočíva v cvičení sa v „malých čnostiach“. Neznamená to, že sa budeme o to snažiť tak, aby to videli iní ľudia, ale budeme sa cvičiť v tých, ktoré napomáhajú odumrieť nášmu egoizmu: „trpezlivosť, znášanie iných, podriadenosť, pokora, miernosť, prívetivosť, znášanie vlastných nedokonalostí…“

Kresťanská radosť nie je to isté ako temperament alebo bezstarostný život. Je to výsledok lásky, ktorá dosiahla slobodu prostredníctvo disciplíny a sebazapierania. Zatiaľ čo vonkajšie vzťahy si môžeme istým spôsobom nacvičiť, skutočná radosť vychádza z hĺbky srdca, ktoré sa odovzdalo Bohu a je darom jeho milosti. Tak sa môže pokoj šíriť na tých, ktorí nás obklopujú.

 

Čo je v živote najdôležitejšie

Svätý František na záver svojho života pripomína to, čo je v živote najdôležitejšie: „Čoskoro budeme vo večnosti a budeme vidieť, aké nedôležité boli naše pozemské starosti a ako málo bolo dôležité, či sa uskutočnili alebo nie, aj keď sa teraz o ne staráme ako o to, čo je najdôležitejšie. Keď sme boli malí, zbierali sme malé drievka a blato a stavali sme malé domčeky. Keď nám ich niekto zničil, boli sme nešťastní a plakali sme. Ale teraz chápeme, že tie veci neboli dôležité. Tak to raz bude v nebi, keď budeme vidieť, že všetky veci, ku ktorým sme boli pripútaní na zemi, boli len detské hračky. Nechcem povedať, že sa nemáme starať o tieto malé a bezvýznamné maličkosti, nakoľko Boh chce, aby sme sa nimi zaoberali na tejto zemi. Ale nezaoberajme sa nimi príliš, lebo keď príde noc a budeme sa musieť vrátiť domov – hovorím o našej smrti –, vtedy všetky tie malé veci budú neužitočné; pôjdeme do Otcovho domu. Všetko to, čo máte robiť, robte svedomito, ale pamätajte na to, že to, na čom záleží, je naša spása.“

Našej dobe, ktorá hľadá slobodu aj násilím a znepokojením, nesmie uniknúť aktuálnosť tohto veľkého učiteľa spirituality a pokoja, ktorý odovzdáva svojim učeníkom „ducha slobody“, onen pravý vrchol učenia o realite lásky. Jeho dôverný štýl a prirovnania, ktoré sa dodnes vyznačujú poetickým rozletom, pripomínajú, že človek má v hĺbke seba samého vpísanú nostalgiu po Bohu a že len v ňom nájde pravú radosť a jej najplnšiu realizáciu.

Svätý František Saleský (* 21. august 1567, zámok Sales pri Annecy – † 28. december 1622, Lyon) bol katolícky teológ, spisovateľ, mystik, biskup a učiteľ Cirkvi. Jeho spisy o duchovnom živote (Návod ku zbožnému životu alebo Filotea; Duchovné rozhovory; Traktát o Božej láske alebo Teotimus) patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Jeho sviatok sa slávi 24. januára. V roku 2017 sa slávi 450 rokov od jeho narodenia. 

Tatiana Berecká