„Hľa, do dlaní som si ťa vryl…“
Pred týždňom nám liturgia predložila na stôl Božieho slova príbeh o tom, ako sa Peter stal pastierom Ježišovho stáda (Jn 21, 15 – 19). Dnes nám liturgia predkladá kratučký text o dobrom pastierovi (Jn 10, 27 – 30), ktorý obsahuje mnoho dôležitých informácií. Napríklad: posledná veta o tom, že Ježiš a Otec sú jedno, zohrala v prvých stáročiach kresťanstva dôležitú úlohu pri obhajovaní a formulácii tajomstva Božej trojjedinosti.
Tento Jánov text však nie je dôležitý len pre teoretickú stránku viery, ale aj pre praktickú. Dôraz kladie na načúvanie hlasu dobrého pastiera a jeho nasledovanie. Načúvať Božiemu hlasu alebo slovu patrí k najdôležitejším veciam, ktoré prízvukuje Starý zákon. Najväčšie prikázanie je uvedené slovami: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš…!“ (Dt 6, 4 – 5). Naopak, prvý hriech sa začína tým, že prarodičia uprednostnia hlas pokušenia pred Božím hlasom, čo má za následok, že len čo z diaľky začujú Boží hlas, utekajú sa pred ním skryť (Gn 3, 8. 10). Rovnako sa pred Božím hlasom snaží ukryť Jonáš. Zdá sa však, že čím viac sa človek snaží utiecť pred Božím hlasom, umlčať ho alebo prehlušiť, tým viac Boží hlas rezonuje…
Problém vo vzťahu s Bohom, podobne ako aj s ľuďmi, je, že mnohokrát nepočúvame, nechceme počuť, alebo počujeme len to, čo chceme počuť, ale to je najlepšia cesta, ako narušiť a pokaziť vzťah. V dnešnej dobe záplav rôznych informácií a zvukov a ich následného selektovania je otázka pozorného načúvania Božiemu hlasu o to aktuálnejšia.
Koniec-koncov Boh viac načúva nám, než my jemu. Dokonca vypočul aj tú najzvrátenejšiu túžbu ľudských sŕdc po „smrti Boha“ a sám podstúpil v Ježišovi smrť, aby nás vytrhol z moci smrti a hriechu…
Ďalšou dôležitou metaforou dnešného evanjelia je správa o tom, že Boh (aj dobrý pastier) pevne drží ovce (a vlastne celý svet) vo svojich rukách a nik mu ich nemôže vytrhnúť. Občas sa človeku môže zdať, že situácia sa vymkla Bohu z rúk, ale pravda evanjelia je o tom, že Boh všetko pevne drží v rukách aj napriek tmu, že sa situácia nevyvíja tak, ako by sme chceli. Ilustrovať si to môžeme opäť na Petrovi pri Poslednej večeri a následných udalostiach: keď Ježiš ohlási svoje utrpenie a útek svojich učeníkov, Peter si myslí, že „zle počuje“, a nepočúva ani vtedy, keď ho Ježiš varuje pred zapretím. Peter radšej načúva hlasu vlastného idealizovaného „ja“ než hlasu Dobrého pastiera… a keby sa to Ježišovi vymklo z rúk, je tu predsa on: Peter – muž na pravom mieste, ktorý všetko drží pevne v rukách… Ako sa to vymklo Petrovi z rúk, vieme a vieme aj to, že uprostred všetkého zdania, že sa udalosti onej Veľkej noci vymkli vymkli z rúk Bohu (a Ježišovi), predsa len to pevne držal v rukách. A to nielen situáciu, ktorá viedla k Ježišovej smrti, ale pevne držal v rukách „osud“ celého sveta, všetkých ľudských generácií.
Ježiš všetko pevne držal v rukách preto, lebo sám neprestajne spočíval v rukách svojho Otca, ako to vyjadril aj pri svojej smrti, keď Otcovi odovzdal svojho ducha (Lk 22, 46). Nič nemôžeme urobiť lepšie, než spočívať v Božích rukách, pretože z Božích rúk nás nik nevytrhne. Skôr naopak: je to Boh sám, kto nás vytrháva z moci hriechu a smrti a každej šlamastiky, do ktorej sme sa dostali, keď sme sa sami chceli vymknúť z Božích rúk…
Už v Starom zákone Boh povedal krásne slová o Jeruzaleme, ale platí to o každom z nás: „Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (Iz 49, 16). Sme pevne vrytí do Božích dlaní a čo je v nich vryté, nedá sa len tak ľahko vyrvať…
Patrik Vnučko, dominikán