Hľadať Božiu tvár

Prinášame vám prológ textu Apoštolskej konštitúcie. Celý súbor si môžete stiahnuť v rubrike Dokumenty.

1. Ľudstvo vo svojich dejinách stále hľadá Božiu tvár, lebo človek je od začiatku svojho jestvovania povolaný k dialógu lásky so svojím Stvoriteľom.[1] Muži i ženy majú náboženský rozmer, ktorý nemožno potlačiť a ktorý usmerňuje ich srdce, aby hľadalo Absolútno. Orientuje ich na Boha a niekedy i nevedome vnímajú, že ho potrebujú. Toto hľadanie spája všetkých ľudí dobrej vôle. Aj mnohí ľudia, ktorí sa vydávajú za neveriacich, vyznávajú, že cítia túto hlbokú túžbu srdca, ktorá napĺňa, oduševňuje a pohýna všetkých mužov a ženy, túžiacich po šťastí a plnosti, vášnivo hľadajúcich radosť, ktorej sa nikdy nevedia nasýtiť. Svätý Augustín to výstižne vyjadril vo svojich Vyznaniach: „Stvoril si nás pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“[2] Nepokoj srdca sa rodí z hlbokého tušenia, že Boh ako prvý hľadá človeka a tajomne ho priťahuje k sebe. Dynamika hľadania svedčí o tom, že nikto si nemôže vystačiť sám, a pobáda nás, aby sme sa vydali na cestu vo svetle viery, aby sme vyšli zo svojho ja, zameraného na seba, a nechali sa pritiahnuť Tvárou svätého Boha a tiež „posvätnou zemou, ktorou je ten druhý“[3]. To nám umožní zakúsiť hlbšie spoločenstvo. Putovanie, ktorého cieľom je nájsť pravého Boha a ktoré je účinkom krstu vlastné každému kresťanovi a každej zasvätenej osobe, stáva sa pôsobením Ducha Svätého sequela pressius Christi, cestou pripodobnenia sa Kristovi. Mimoriadne účinne sa toto putovanie vyjadruje rehoľným zasvätením a osobitne mníšskym spôsobom života, ktorý sa od počiatkov považoval za naplnenie sviatosti krstu výnimočným spôsobom.
2. Zasvätené osoby, ktoré už samotným zasvätením „nasledujú Pána osobitným a prorockým spôsobom“[4], sú povolané k tomu, aby objavovali znamenia Božej prítomnosti v každodennom živote a stávali sa múdrymi sprostredkovateľmi, schopnými rozpoznať otázky, ktoré kladie Boh a spoločnosť. Pred všetkými zasvätenými stojí veľká výzva byť schopnými stále hľadať Boha „očami viery vo svete, ktorý ignoruje jeho prítomnosť“[5]. Pritom majú dnešným ľuďom znovu predstaviť Ježišov život čistoty, chudoby a poslušnosti ako vierohodné a dôveryhodné znamenie, a takto majú byť „živou exegézou Božieho slova“[6]. Odvtedy, čo sa v Cirkvi zrodil tento spôsob osobitne zasväteného života, prežívali ho Bohom povolaní a do Boha zamilovaní muži a ženy tak, že sa plne zamerali na hľadanie jeho Tváre, naplnení túžbou nájsť a kontemplovať Boha v srdci tohto sveta. Tieto komunity, postavené ako mesto na návrší a svetlo na svietniku (porov. Mt 5, 14 – 15), napriek jednoduchosti svojho života viditeľne stvárňujú cieľ, ku ktorému smeruje celé cirkevné spoločenstvo, „napredujúce po cestách času so zrakom upretým na budúcnosť, v ktorej sa všetko zjednotí v Kristovi“[7]. Týmto spôsobom vopred ohlasuje nebeskú slávu.[8]
3. Všetci zasvätení sú zvlášť zasiahnutí Petrovými slovami: „Pane, dobre je nám tu!“ (Mt 17, 4). Kontemplatívne osoby, žijúce v hlbokom spoločenstve so všetkými ostatnými povolaniami kresťanského života, „sú lúčmi jediného Kristovho svetla, ktoré sa odráža na tvári Cirkvi“[9] a „vďaka špecifickej charizme venujú mnoho času počas svojich dní napodobňovaniu Božej Matky, ktorá vytrvalo meditovala nad slovami svojho Syna a nad všetkým, čo sa s ním udialo (porov. Lk 2, 19. 51), a tiež napodobňovaniu Márie z Betánie, sediacej pri Pánových nohách a načúvajúcej jeho slovám (porov. Lk 10, 38)“.[10] Ich „skrytý život s Kristom v Bohu“ (porov. Kol 3, 3) sa tak stáva vzorom nepodmienečnej lásky k Pánovi, ktorý je prvým a najlepším vzorom kontemplatívneho života. Naznačuje aj kristocentrické napätie celého ich života, vďaka ktorému môžu povedať spolu s apoštolom: „Mne žiť je Kristus!“ (Flp 1, 21). Vyjadruje tiež všetko zahrňujúci charakter toho, čo tvorí hlboký dynamizmus povolania ku kontemplatívnemu životu.[11] Kontemplatívne osoby, muži a ženy, prebývajúce v ľudských dejinách, priťahované žiarou Krista, „najkrajšieho zo synov človeka“ (Ž 45, 3), vstupujú do samotného srdca Cirkvi a sveta.[12] Tu, v hľadaní Boha, ktoré nie je nikdy dokonané, nachádzajú podstatný znak a kritérium pravosti svojho zasväteného života. Svätý Benedikt, otec západného mníšstva, podčiarkuje, že mních je ten, kto hľadá Boha po celý život. Preto vyžaduje, aby sa u toho, kto sa chce stať mníchom, overilo, „si revera Deum quaerit“, t. j. či naozaj hľadá Boha.[13] Počas celých storočí až po dnešné dni sa nesmierny počet zasvätených žien osobitne venoval a naďalej venuje tomu, že zameriava  „celý svoj život a činnosť na kontempláciu Boha“[14], ktorá je znakom a proroctvom o Cirkvi panne, neveste a matke a tiež živým znakom a pripomínaním vernosti, s ktorou Boh cez dejinné udalosti ustavične podporuje svoj ľud.

4. Mníšsky život je prvkom jednoty s inými kresťanskými vierovyznaniami[15] a formuje sa svojím vlastným štýlom, ktorý je proroctvom a znamením a „môže a musí účinným spôsobom priťahovať všetkých členov Cirkvi, aby si s nadšením plnili povinnosti kresťanského povolania“[16]. Spoločenstvá modliacich sa a osobitne kontemplatívne spoločenstvá, „ktoré sa svojím spôsobom života oddeleného od sveta dôvernejšie spájajú s Kristom, ktorý je srdcom sveta“[17], neponúkajú dokonalejšie uskutočňovanie evanjelia, ale napĺňajúc požiadavky krstu sú vzorom rozlišovania a zhromaždením osôb, slúžiacich Cirkvi. Sú znamením, ktoré poukazuje na cestu, na hľadanie, a pripomínajú celému Božiemu ľudu prvý a posledný zmysel toho, čo tento ľud prežíva.[18]

Preklad: Gabriela Tibenská, október 2016

© Konferencia vyšších predstavených ženských rehôľ na Slovensku, Bratislava 2016

[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes 19.

[2] Augustín, Vyznania I, 1, 1: PL 32, 661. 15.

[3] Porov. Evangelii gaudium (24. november 2013) 169: AAS 105 (2013), 1091.

[4] František, Všetkým zasväteným pri príležitosti Roku zasväteného života (21. november 2014), II, 2: AAS 106 (2014), 941.

[5] Ján Pavol II., Vita consecrata (25. marec 1996) 68: AAS 88 (1996), 443.

[6] Benedikt XVI., Verbum Domini (30. september 2010, 83: AAS 102 (2010), 754.

[7] Ján Pavol II., Vita consecrata 59.

[8] Porov. Kódex kánonického práva, kán. 573§1.

[9] Ján Pavol II., Vita consecrata 16.

[10] Benedikt XVI., Verbum Domini 83.

[11] Porov. Ján Pavol II., Vita consecrata 16.

[12] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium 44; Ján Pavol II., Vita consecrata 3. 29.

[13] Regula 58, 7.

[14] Ján Pavol II., Vita consecrata 8.

[15] Id., Orientale lumen (2. máj 1995) 9: AAS 87 (1995), 754.

[16] Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium 44.

[17] Benedikt XVI., Verbum Domini 83.

[18] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Perfectae caritatis 5.

© Konferencia vyšších predstavených ženských rehôľ na Slovensku, Bratislava 2016

Preklad: Gabriela Tibenská, október 2016