Hľadať práve tých, ktorí potrebujú pomoc…
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2022.
Sestra Maristella z Congregatio Jesu (anglické panny) neúnavne pomáha núdznym nielen v meste Prešov a v jeho okolí. Okamžite totiž vycítila potrebu obrátiť svoju pozornosť aj na utečencov z Ukrajiny.
Začínala ako tajná sestra
Štatút tajnej rehoľnice sa jej darilo počas komunizmu úspešne tajiť. Podľa totalitných pravidiel zažila množstvo situácií na hrane – s mládežou, ktorá bola v Prešove organizovaná v zoskupení s názvom Zborový Rev, kde našla dlhodobé a hodné priateľské vzťahy, ktoré dodnes udržuje a vníma ako skutočnú oporu vo svojej službe.
Prešovského kanonika požiadala v roku 1989, aby pozval rehoľné sestry (z jej kongregácie) na faru starať sa o domácnosť. V tom istom roku sa na Vianoce obliekla do habitu a prišla tak na Štedrú večeru. Od tej chvíle sa oficiálne zverejnilo, že nie je len organistka, domáca, ale aj rehoľnica so sľubmi.
Pomoc núdznym poskytuje celé roky, posledných sedem rokov, takpovediac, vo veľkom – cez občianske združenie Magis.
Snaží sa pomáhať, no zároveň sa usiluje zachovať si chladnú hlavu, napríklad pri delení pomoci.
Občianske združenie Magis pracuje s ľuďmi v núdzi systematicky. Podáva im pomocnú ruku, spolupracuje s inými inštitúciami. „Čo číslo v našom registri, to príbeh.“ –„Poradíme, kam sa obrátiť. Peniaze v takýchto prípadoch nedávame. Len potraviny.“ Ženám, ktoré trpia rozličnými spôsobmi, poskytujú v Magise ambulantnú pomoc. Spolupracujú so sociálkou, k dispozícii majú psychológa i právnika. S ľuďmi, ktorým so spolusestrami kedysi pomohla, udržiava kontakt i naďalej.
Inšpiratívna rehoľnica v rokoch
„Všetko spustila udalosť spred 20 rokov. Vtedy som mala zverené postulantky. Doma sme sa chystali na Vianoce, pripravovali sme darčeky, ktoré sa posielali aj na Ukrajinu. Tri dni pred Vianocami našli postulantky pred kostolom malého chlapca, ufúľaného a uzimeného. Tak ho odviedli domov. Keď ho odprevadili, videli tam veľkú biedu. Mama s najstarším chlapcom bola v Bratislave na kardiológii a doma opitý otec s ďalšími tromi deťmi. Ani náznak toho, že budú Vianoce, nič tomu nenasvedčovalo. Keď sa vrátili domov, spýtali sa ma, či môžu pripraviť nejaký koláč pre tú rodinu, aby mali Vianoce. Napiekli sme koláč, pripravili sme darčeky a na ďalší deň sme sa vybrali do rodiny. Medzitým sa matka vrátila z Bratislavy a vtedy som zistila, že som ich oboch pripravovala na prijatie sviatosti manželstva. V tej chvíli som neriešila vôbec nič, lebo som chcela, aby mali z Vianoc aspoň niečo, a potom som sa k nim vybrala. Navštívila som ich a zistila som, že problémom je alkoholizmus otca, ktorý nepracoval, ešte aj z domu vynášal veci, aby mal na alkohol. Tak sa utrpenie prehlbovalo. Mala som tam otrasný zážitok, keď sa najstarší Mišo vrhol s veľkým nožom na malý kúsok chleba a odrezal si z neho polovicu, kým dvaja mladší súrodenci nemali poriadne čo do úst, začali sa tam biť a plakať. Keď som to videla, mama tých detí mi povedala – no vidíš, ja nemám ani na ten chlieb. Vtedy som jej povedala, že budeme robiť všetko pre to, aby jej deti viacej nehladovali.“
Od tejto skúsenosti neprejde bez pomoci núdznym ani jeden jediný deň.
Pre toto úsilie nadchla aj laikov. Zorganizovali sa do organizácie pod názvom OZ Magis. Spolu so školskými bratmi usporiadali v čase prechodu na euro zbierku mincí, ktoré slúžili na nákup potravín. Potom začali so službou varenia, pečenia, donášky do domu a dielo sa začalo rozrastať – najskôr sa doň zapojili tri rodiny, potom päť, potom dvadsať, tridsať rodín a dnes má toto dielo stotridsať rodín, ktoré pomáhajú, slúžia a spolupracujú.
„Aj školy sa zapájajú do zbierok potravín. My ich potom rozdeľujeme a distribuujeme,“ hovorí.
V občianskom združení Magis sú zapojené aj jej spolusestry. Po vypuknutí utečeneckej krízy na hraniciach s Ukrajinou sa sestra Maristella okamžite ujala aktivity a nastúpila pomáhať. Od prvých chvíľ je k dispozícii na telefóne a vybavuje, zháňa kontakty, lobuje, prosí o konkrétne veci pre tých, čo odišli z Ukrajiny pred hrôzami vojny. Obracia sa na všetkých vplyvných, ktorí môžu pomôcť.
„Sami Ukrajinci si k nám nachádzajú cestu. Som v neustálom kontakte s Prešovským samosprávnym krajom. Zháňam pre utečencov ubytovanie, pomáham organizovať rôzne aktivity, ktoré im pomôžu zmierniť utrpenie. Snažím sa byť pri nich, aby cítili nielen spolupatričnosť, ale aj záujem a blízkosť, a pomáhať s riešením rozličných situácií. Moji známi majú známych a tí majú známych a jednoducho takýmto spôsobom sa vždy tá správna a potrebná pomoc nájde. Osudy týchto ľudí sú veľmi bolestivé, mnohí prišli o svojich blízkych, niektorí majú obrovský strach. Keď sa ženy, ktoré tu máme, stretnú a rozhovoria, nezaobíde sa to bez sĺz, a keď sa k tomu pridá strach o tých, ktorí nemohli odísť, je to veľmi ťažké.“
Na hraniciach je veľa pokusov zneužiť situáciu biednych: „Sme v pozore a usmerňujeme ohrozených do bezpečia. Naši dobrovoľníci ich vozia na vlastné náklady na miesta, kde im pomáhame a chránime ich bezpečie.“
Na otázku, čo jej dáva takáto služba, odpovedá s úsmevom:
„Človek má vždy radosť, keď môže blížnemu pomôcť. Je to naše poslanie. Zdieľať radosť s radujúcimi sa, bolesť s trpiacimi atď. Snažím sa robiť všetko pre to, aby sa ľudia pri mne cítili ako doma. Raz som povedala chlapcovi, ktorý sa o mňa zaujímal, toto: Keby som sa vydala, mala by som možno 4 – 5 detí, ale ja chcem oveľa väčšiu rodinu, preto som sa stala rehoľnicou, lebo som cítila, že Pán chce odo mňa niečo iné. A Pán mi daroval skutočne veľkú rodinu a dal mi veľmi veľa detí, preto vnímam aj tieto ženy, ktoré sú na úteku, ako sestry, deti a ako vnúčatá…“
Kde brala a berie silu do aktívneho života?
„Tým, že rada varím, chcela som byť vždy vareškou v Božích rukách. Chcem hľadať a plniť Božiu vôľu, denne o to prosím, aby som vládala pomáhať, byť tou vareškou, ktorú on použije… Živú radosť možno získať v modlitbe. Tam nájdeme posilnenie, útechu. Ak sa nemodlíme a chceme byť sebestační, sami to nezvládneme. Všetko, čo je v srdci, stačí odovzdať Pánovi a Pán nám to daruje.
Mám takú skúsenosť: dievča stratilo zub pri športe, mama je upratovačka, otec prišiel o prácu. Išla som po ulici a prosila som za to, aby sa pre to dieťa – tínedžerku – našiel spôsob, ako si dá zub do poriadku. V tom ma zastavil jeden pán a vybral z vrecka 100 eur. Spýtala som sa, prečo ma zastavil a čo s tými peniazmi, a on mi hovorí: „Cítil som, že vám ich mám dať, lebo ich potrebujete.“ A ja mu hovorím, že som sa práve modlila za dievča, ktoré stratilo zub a nemá kde vziať prostriedky na to, aby si ho dala opraviť…
Vždy som dostala toľko, koľko som potrebovala. Vtedy nezostáva iné, ako sa odobrať do kaplnky a poďakovať sa na kolenách. Spojenie s Pánom je dôležité… Teraz som obmedzená, lebo mám ťažkosti s chôdzou, ale chcem, aby mi Pán ukázal, ako aj to použiť. Keď prišla korona, začala som sa sťahovať z aktívneho života, ale vojna ma vyprovokovala. Začala som pracovať viac s telefónom a zistila som, že môžem byť naozaj efektívna. Keď vidím večer, koľko telefonátov uskutočním, je to poriadne číslo. Ľudia sa potrebujú vyrozprávať a ja im slúžim tým, že ich počúvam…“
Čo by ste povedali dnešným zasväteným a zvlášť mladým?
Keď budeme spojení s Pánom, všetko sa dá prekonať. Formácia by mala byť nápomocná, aby sa s ním mladý človek stretol a spájal. Potom sa dajú všetky veci zvládnuť.
Mladí si veľmi všímajú, ako sa správame, čo rozprávame a robíme. Mám takú skúsenosť, že mladí prichádzajú za nami sami od seba a hlásia sa, že chcú pomáhať. Naše skutky oslovujú a to je podstatné.
Ján Štefanec, SVD
Archív časopisu Zasvätený život nájdete TU.