Projekt Kompas fma je spustení od 18. februára. Už tri mesiace ponúkajú sestry Monika Méryová a Beáta Takáčová ucho i srdce ľuďom, ktorí to potrebujú. Preto sme sa s nimi rozprávali o tom, ako projekt funguje a čo nového im do života priniesol.
Beáta: Bola som oslovená predstavenou, informovaná a potom mi bola ponúknutá táto služba.
Monika: Pre mňa tento projekt vznikal spontánne. Najprv to bolo záľuba vyplývajúca z môjho povolania učiteľky náboženskej výchovy. Pre mňa hovoriť o Bohu a kresťanstve nebolo nikdy len teoretické. Rada som prenášala život viery do každodenného života, čiže žiť celý život vo svetle Božej lásky. Často sme s mladými hľadali evanjeliovú odpoveď na ich život a stále sme prichádzali k tomu, aké je učenie Ježiša Krista aktuálne a dotýkajúce sa každodenného života. Počas koronavírusu sme sa presunuli viac do oblasti médií.
Beáta: Niekto zavolá a počúvaš, ak je potrebné sa k tomu aj vyjadríš, čo ti Duch vnukne, nakoľko sa na to nedá pripraviť.
Monika: Na jednom seminári o emocionálnej zrelosti nám veľmi prízvukovali mať niekoho, nejakú bezpečnú osobu komu sa môžem hocikedy zdôveriť, zavolať, kto sa nikdy nepohorší nad tým, čo poviem. Je dôležité vedieť odbúrať citové napätie. Ja sa toho sama pridržiavam. Mám niekoľkých ľudí, ktorým môžem zavolať hocikedy a viem, že sa môžem vyrozprávať. Mne to veľmi pomáha. A verím, že takúto osobu potrebujeme všetci, a boli by sme rady aj poruke. Náplňou Kompasu je v prvom rade počúvať. Keď sa vyrozprávame, veľmi často máme už aj odpoveď.
Beáta: Na toto neviem kompetentne odpovedať. Do vývoja nevstupujem, jedine tým, že keď zavolajú zodvihnem a počúvam.
Monika: Najkrajšie veci vznikajú v spoločenstve. V spoločenstve je aj Duch Svätý. Stačí počúvať. V počúvaní druhých máme veľmi vzácne podnety. Na počiatku bol bežný rozhovor pri stole a zároveň vnímavé ucho provinciálky. Začali sme spolu rozmýšľať a hľadať ako ponúknuť našu prítomnosť nielen v čase koronavírusu, ale hocikedy, keď to človek potrebuje. Ponúknuť srdce, ktoré počúva a zároveň ako kompas ukazuje vždy na sever, tak srdce, ktoré počúva, ukazuje na veľkosť človeka, ktorý je hodný Božej lásky.
Beáta: Pokračujeme stále tým štýlom, že kým volajú a potrebujú službu, sme k dispozícii.
Monika: Vízia Kompasu je jedna, byť v blízkosti každému vtedy, keď to najviac potrebuje a ponúknuť čas a záujem.
Beáta: Väčšinou sú to bežné rozhovory, túžba sa s niekým podeliť, porozprávať, hlavne v čase, keď tí vekovo starší ostali doma samí. Tých mladších bolo menej, no i u tých je to podobná skúsenosť. Jediný taký zvláštny telefonát, nazvala som ho rečník, lebo ten človek viedol hodinový monológ, bez možnosti do toho vstúpiť. Keď mu skončil limit hovoru 1 hodina, vyplo sa to a tým sme skončili, pokračovanie nebolo. No ešte párkrát v iné dni zavolal a bolo to opakovanie situácie.
Monika: Matka Tereza hovorila, že najťažšia forma choroby je opustenosť. Samota je najčastejšia téma, o ktorej sa rozprávame. Často strácame schopnosť zdôveriť sa so svojimi ťažkosťami, niekedy nechceme zaťažovať našich najbližších, alebo sme si nepostavili „most pre náročnejšie časy.“ V hĺbke srdca každý človek má miesto, kde sa dostane len on a Boh a chvíle samoty sú pre každého veľmi náročné. Vtedy sa človek cíti sám a nikým nemilovaný. Pápež František na to hovorí, že naše srdce je sivé. Pocit nemilovanosti môže ustúpiť, keď cítime, že pre niekoho máme hodnotu, niekto sa o nás zaujíma. Inokedy sa tieto telefonáty týkajú strachu z choroby, alebo sú to rôzne morálne problémy.
Beáta: Služba pokračuje, volajte ďalej. Hoci sa to už nevysiela v TV ako reklama, stále pokračujeme.
Monika: Slovenské príslovie hovorí: „Podelená radosť je dvojnásobná radosť, rovnako podelená bolesť je polovičná bolesť.“ Ja som to vyskúšala, je to pravda! Vyskúšaj to aj ty!
Zdroj: salezianky.sk