Je na vine celibát? (3. časť)

Telesnosť a jej správne chápanie, a najmä zvládanie sa bezprostredne dotýka duchovných osôb. Tí, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte pre službu Cirkvi musia poznať predovšetkým sami seba, svoje ťažkosti, silné i slabé stránky svojej osobnosti. Len vtedy je možná opravdivá formácia pre duchovný stav. Richard Kucharčík v štúdii Je na vine celibát? písanej pre časopis Verba Theologica hľadá odpovede a východiská na túto otázku v koncepcii telesnosti a zasväteného života v diele Jána Pavla II.

Prvú časť nájdete tu, druhú tu a poslednú, tretiu, vám práve ponúkame.


Cesty integrácie sexuálneho pudu v celibáte

„Celibát je možný iba tomu, kto ho integroval do svojho duchovného života“[1]. Aké sú však spôsoby a cesty jeho integrácie? Čo to konkrétne znamená a ako sa to prejavuje? Aký zmysel má sexuálny pud v živote kňaza žijúceho v celibáte? V čom sexuálny pud kňazovi pomáha? Na tieto otázky sa posnažíme zodpovedať postupne v nasledujúcich častiach.

Celibát – telesné nasledovanie Krista

Aký zmysel má sexuálny pud v živote kňaza žijúceho v celibáte? Ani v stave celibátu nemožno ignorovať, že človek je pohlavnou bytosťou a ako pohlavná bytosť sa Bohu odovzdáva. Sexuálny pud je vlastnosťou celého ľudského bytia, preniká celú ľudskú bytosť, preto ani spiritualita kňaza nemôže byť žitá bez tela a mimo tela.

Voľba celibátu nemôže byť vykonaná bez odkazu na vlastnú mužskosť v nejakom umelom vylúčení snubného významu tela (Porov. TT 80, 7)[2]. Kristus nijako nejde proti tomu, čo Stvoriteľ ustanovil od počiatku (Porov. TT 77,1). To poukazuje na základný rozmer kňazského povolania, ktoré je možné realizovať jedine v jasne ukotvenej sexuálnej identite. Sexuálny pud je realita, ktorá má určujúcu úlohu vo vyzrievaní človeka a v rozvíjaní Božieho obrazu[3]. Ak má osoba žijúca v kňazstve Boží obraz v sebe rozvíjať, nemôže ho rozvíjať inak ako akceptáciou a zvnútornením pravdy stvorenia: „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 2, 27).

Rozhodnutie pre celibát nie je absenciou fyzických a zmyslových tendencií – je to zrelý fakt, ktorý má miesto v osobnom bytí[4]. Osoby žijúce v celibáte sa síce zriekli manželstva a aktívneho uplatňovania sexuálneho pudu ako je tomu v stave manželstva, no nie pudu samotného. Sexuálny pud v nich naďalej utvára veľa prejavov osobnosti (mužstvo, ženstvo, otcovstvo, materstvo). Panenstvo alebo celibát teda nepopierajú prirodzenosť, ale ju iba realizujú najhlbšej úrovni[5].

Na tomto mieste sa zdá dôležité rozlíšiť pojmy celibát a panenstvo. Celibát (lat. coelebs – neženatý), nie je totiž to isté, ako panenstvo. Celibát je len zriekaním sa manželstva, ktorého sa môžu zriekať rôzne osoby pre rôzne príčiny či motívy. Dôvodom kňazského celibátu v Katolíckej cirkvi nie je predovšetkým praktická výhoda väčšej slobody a disponibility (Porov. SC 32), ale panenstvo, ktoré vyplýva zo snubnej lásky k Bohu. Kňazský celibát takto predkladá požiadavku, aby ho doplnilo panenstvo. Na druhej strane panenstvo je úzko spojené s panenskosťou. Podstata panenstva nespočíva len v telesnej panenskosti alebo v stave bezženstva. Je možné ostať do konca života v panenskom stave a pritom nikdy neurobiť takéto panenstvo panenskosťou[6].

Interpretačným kľúčom pochopenia významu celibátu je telesné nasledovanie Krista. Nie je to len prosté zasvätenie životnému ideálu, nejakej dobrej veci, ale je to telesné nasledovanie Krista, živého a prítomného v jeho Cirkvi. Panenstvo a celibát odhaľujú eschatologický význam sexuality, v ktorom sa anticipuje konečná eschatologická realita: Pri vzkriesení sa „ani neženia, ani nevydávajú“ (Mk 12,25), lebo tam bude Boh všetko vo všetkom (Porov. 1 Kor 15, 28). Plnosť života s Bohom vo večnosti ukazuje, že manželský akt ako prostriedok budovania communio personarum manželov navzájom i s Bohom už nebude potrebný, pretože človek bude zažívať večné a plné communio s Bohom. Panenstvo a celibát túto plnosť anticipujú[7]; svojím životom dokazujú, že Solo Dios basta[8].

Aj autentická kňazská spiritualita bude taká, ktorá dá telu a každému jeho gestu plnosť života[9]. Nie je teda pravdou, že životom v celibáte sa sexuálny pud ignoruje alebo popiera, príp. deaktivuje. Tu sa realizuje, ibaže iným spôsobom.

Altrocentrickosť sexuálneho pudu

Panenstvo a celibát odhaľujú pravý význam sexuality. Ak je sexuálny pud základnou vlastnosťou jednotlivca, ktorá ho odvracia od zamerania sa na seba a orientuje ho voči druhému pohlaviu, osoba toto základné smerovanie nemôže ignorovať. To potvrdzuje aj fakt, že základnou podmienkou pre zrelosť seminaristu je prekonanie dvoch základných foriem nezrelosti: autoerotickej fixácie na seba a homoerotického sklonu k rovnakému pohlaviu[10].

Sexuálny pud je nasmerovaný na človeka druhého pohlavia. Len správne integrovaný sexuálny pud pomôže kňazovi prežívať svoj vzťah k opačnému pohlaviu v slobode, pravde, zodpovednosti, pokoji a v radosti. Ako tento sexuálny pud pomáha kňazovi v realite vo vzťahu k žene? Na túto otázku originálnym spôsobom odpovedá časť meditácie Jána Pavla II. o úprimnom sebadarovaní:

 „Prešiel som dlhú cestu, než som objavil «génius ženy», ale Prozreteľnosť sama urobila, že nadišiel čas, kedy som tohto génia objavil, ba dokonca kedy som ním bol oslnený. Myslím si, že každý muž, bez ohľadu na stav a životné povolanie, musí raz započuť slová, ktoré kedysi počul Jozef Nazaretský: «Neboj sa prijať Máriu» (Mt 1,20). «Neboj sa prijať», to znamená urob všetko pre to, aby si poznal dar, akým je ona pre teba. Báť sa môžeš len jednej veci, a to aby si si tento dar neprivlastňoval. Toho sa boj. Kým ona bude pre teba darom od samotného Boha, môžeš sa bez obáv tešiť zo všetkého, čím je onen dar. Naviac – si dokonca povinný urobiť všetko, čo dokážeš, pre to, aby si tento dar poznal, aby si jej samotnej ukázal jej jedinečnú hodnotu. Každý človek je jedinečný. Jedinečnosť nie je obmedzením, je skôr manifestáciou hĺbky. Možno Boh od teba žiada, aby si jej práve ty povedal o tom, v čom spočíva jej jedinečná hodnota a jej výnimočná krása. V tom prípade sa neboj svojho zaľúbenia. Láska zaľúbenia («amor complacentiae») je, a každopádne môže byť, účasťou na tom odvekom zaľúbení, aké Boh má v človeku, ktorého stvoril. Ak sa nie bezdôvodne bojíš, aby sa tvoje zaľúbenie nestalo ničivou silou, potom svoj strach zbav predsudkov. Plody samé ukážu, či je tvoje zaľúbenie tvorivé.

Stačí sa pozrieť na všetky ženy, ktoré sa objavujú v okolí Krista, počnúc od Márie Magdalény a Samaritánky, cez sestry Lazára, až k tej Najsvätejšej, ktorá bola požehnaná medzi všetkými ženami (Porov. Lk 1,42). Nikdy však nesmieš sám rozhodovať, čo tento Boží dar znamená. Modli sa len s celou pokorou za to, aby si dokázal byť strážcom tvojej sestry, aby v dosahu vyžarovania tvojej mužnosti ona sama našla cestu svojho povolania a svätosť, ktorú pre ňu pripravil Boh. Duchovná sila ženy je veľká. Raz oslobodená žena je neskôr schopná v sebe nájsť oveľa väčšiu odvahu, je pripravená na také obete, o ktorých sa veľakrát mužovi ani nesníva. Práve v tomto presvedčení cirkev opakuje slová Piesne piesní: «Aká si krásna, priateľka moja … »“[11]

Sexuálny pud umožňuje otvorenosť nielen voči druhému pohlaviu, ale i voči druhému človeku vo všeobecnosti. Vďaka sexuálnemu pudu je človek schopný vyjsť zo seba, pretože sexuálny pud je vo svojej objektivite altrocentrický. Sexuálny pud pomáha kňazovi k neustálemu exodu a orientácii na druhého, k pochopeniu kňazstva i celibátu v snubnej perspektíve  – v perspektíve daru. Tak ako Adam nenašiel zmysel svojho bytia v samote, nenájde zmysel svojho bytia ani kňaz inde ako v úprimnom sebadarovaní (Porov. GS 24). Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky (FC 11).

Snubný rozmer celibátu

Z Pavlovho „páčiť sa Pánovi“[12] sa stáva zrejmým i snubný charakter „celibátu pre Božie kráľovstvo“. Človek sa vždy snaží páčiť milovanej osobe. Ani spomínané „páčiť sa Pánovi“ nie je zbavené snubného charakteru. „Páčiť sa Pánovi“ má za základ lásku (Porov. TT 84, 1). Avšak ten, kto sa páči Bohu, sa nemôže uzavrieť do seba, ale otvára sa všetkému, čo treba priviesť ku Kristovi (Porov. TT 83, 10).

Altrocentrizmus celibátu je vyjadrený v onom „pre“ nebeské kráľovstvo. Bez tohto „pre“, ktoré je zárukou a motiváciou voľby, celibát stráca podstatu svojho významu. Zdržanlivosť nemá účel sama v sebe – existuje kvôli sebadarovaniu a prijímaniu druhého[13]. Nie je možné plne porozumieť významu a charakteru zdržanlivosti bez dodatku „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12) (Porov. TT 79, 1). Motivácia „pre“ má vplyv na voľbu zdržanlivosti, ňou sa neustále živí a obnovuje (Porov. TT 76, 4).

Ak ono „pre“ chýba, kňazský celibát sa zredukuje na obyčajnú právnu normu, vonkajšiu podmienku vysvätenia kandidáta (Porov. Pastores dabo vobis 50), čo nakoniec vedie k povrchnému legalistickému prístupu, ktorý sa redukuje na autoritou uloženú normu spočívajúcu v „zákaze“ uzavrieť manželstvo či nadväzovať intímne vzťahy s opačným pohlavím (z čoho môže plynúť, že homosexuálne zväzky, pedofilné úchylky, autoerotizmus alebo vystupovanie v role „potenciálneho romantického partnera“ sa nevnímajú ako známky porušenia celibátu).

Životom v celibáte sa sexuálny pud neignoruje. Osoba, ktorá rozpoznala vyššiu hodnotu „pre nebeské kráľovstvo“ darúva seba celého Kristovi. Osoba teda sexuálny pud neignoruje; sexuálny pud sa stáva súčasťou predmetu sebadarovania v snubnom vzťahu. „Kňazský celibát je sebadarovanie v Kristovi a s Kristom pre jeho Cirkev“ (PDV 29).

Kňaz teda nežije mimo snubnej lásky. V zhode so svojím povolaním je živým obrazom Ježiša Krista, ženícha Cirkvi, jemu sa pripodobňuje. Jeho život má byť osvecovaný a sprevádzaný týmto snubným rozmerom, ktorý od neho vyžaduje byť svedkom Kristovej snubnej lásky, aby takto bol schopný milovať zverenú nevestu novým, väčším, čistým a vždy verným srdcom. Je povolaný k tomu, aby vo svojom duchovnom živote oživoval lásku Ženícha Krista k jeho Neveste Cirkvi (Porov. PDV 23, 50)[14]. Osoba žijúca v celibáte svedčí, že sexualita sa viaže k láske, ktorá je večná, a že iba v tomto horizonte nadobúda svoj konečný zmysel. Osoba žijúca v celibáte svedčí, že konečným zmyslom je priviesť človeka k  spoločenstva s Bohom, dosiahnuť objatie Boha vo svojom vlastnom tele[15].

Prejavom zdravej integrácie sexuálneho pudu bude pozitívny vzťah kňaza k samote, ktorú nevníma ako negatívny jav, či jarmo, ale dar, ktorý mu umožňuje výlučný vzťah s Bohom, vlastný rast, i darovať čas druhým. Takáto samota sa neredukuje na opustenosť[16] ale otvára pre hlbšie spoločenstvo.

Základným predpokladom integrácie sexuálneho pudu v celibáte bude preto pochopenie celibátu v perspektíve daru. Zrieknutie sa manželstva, ktoré zahŕňa i sexuálny akt, môže byť zdrojom radosti a pokoja vtedy, ak osoba, ktorá sa týchto dobier zrieka, má pred očami väčšie dobro, ak pozná hodnotu toho, čoho sa zrieka, pre vyššiu hodnotu – pre nebeské kráľovstvo. Celibát je prežívaný radostne a pokojne vtedy, ak osoba, ktorá ho žije nepozerá len na to, čoho sa zrieka, ale aj dôvod prečo sa zrieka. Táto vyššia hodnota sa stáva motívom i motorom. Integrácia sexuálneho pudu bude závisieť i od toho, ako toto vedomie daru bude v sebe rozvíjať a živiť.

Všetko zjednotiť v Kristovi

Svoju sexualitu kňaz integruje aj do vzťahu ku Kristovi[17]. „Výchova k celibátu spočíva predovšetkým na láske ku Kristovi. Ňou sa určuje. Základ tohto zväzku tvorí Kristus: bez hlbokej lásky ku Kristovi celibát stráca celý svoj význam“[18]. Akt osobného zasvätenia sa Kristovi vo sviatosti kňazstva sa prehlbuje a zvnútorňuje na ceste celibátu, ktorý napomáha tento vzťah rozvíjať. Miera a kvalita plodnosti kňaza bude v priamej úmere zodpovedať miere a intenzite tohto vzťahu. V opačnom prípade kňaz riskuje len prázdny aktivizmus bez vzťahu, ktorý ho skôr či neskôr privedie k vnútornej prázdnote či nenaplnenosti.

V Eucharistii môže každý kňaz pochopiť konečný význam sexuality – sebadarovanie v tele, zároveň môže čerpať z Pánovej prítomnosti, ktorý zvnútra jeho subjektivity sceľuje a vyživuje jeho dynamizmy silou Ducha, aby mohol prežívať svoje sebadarovanie v konkrétnom štádiu svojho života[19].

Orientačným bodom integrácie sexuálneho pudu je Kristus a Jeho Veľká noc. Ona je „formou“, ktorú má na seba vziať povolaný, lebo iba Ježišova Veľká noc môže dať zmysel všetkým veciam a udalostiam. Hlavným integračným princípom je: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko (Ef 1, 10). Osoba žijúca v celibáte nemusí vo svojej ľudskej stránke nič rušiť. Integrácia jej umožňuje zozbierať všetky aspekty vlastnej osobnosti – citovosť, sexualitu, všetky udalosti života – pozitívne i negatívne a nechať ich krúžiť okolo živého, žiarivého a hrejivého stredu, od ktorého každá oblasť života – aj tá, čo sa javí bez zmyslu a v neporiadku – prijala svetlo a energiu, aby žiaden fragment bytia nežil ďaleko od tohto stredu ako blúdivá kométa, ktorá sa stratí v tme bezvýznamnosti a v mraze nelásky[20]. Kto vstupuje do stavu kňazstva, musí si byť vedomý, že nepreberá na seba len akúsi ťarchu či bremeno celibátu, ale že predovšetkým prijíma milosť, ktorá ho vykupuje a robí slobodným. Túto milosť ďalej rozvíja v sebe samom, pretože nikdy nie je duchovne dostatočne premenený[21]; ona sa v kňazovi môže a má rozvíjať, uschopňuje ho slobodne sa darovať Kristovi.

Duch svätý – jednotiaci princíp integrácie

V celom procese integrácie pôsobí ako jednotiaci činiteľ všetkých dynamizmov osoby Duch Svätý, ktorý svojou oživujúcou silou preniká celý telesný, psychický a duchovný svet[22], všetky zložky osobnosti, pričom ich upriamuje na spoločenstvo s Bohom prostriedkami, ktoré sú vlastné každej z nich. Dar Ducha Svätého, ktorý napomáha prvotnej integrácii subjektu, pomáha i osobe, ktorá prijíma povolanie nasledovať Ježiša v celibáte ku novej integrácii dynamizmov lásky, k ich stvárneniu podľa Krista, ktorý žil v panenstve. Toto stvárňovanie umožňuje človeku milovať celým svojím bytím a odovzdať sa celou svojou bytosťou osobe a dielu Krista, aby žil s ním a ako on[23]. Prítomnosť Ducha Svätého spôsobuje harmonizáciu všetkých dynamizmov osoby a ich nasmerovanie na pravdivý cieľ zhodný s voľbou povolania.

Neexistuje udalosť bežného života, ani tá najmenej významná, neexistuje dynamizmus osoby, ktorý by bol vylúčený, ktorý by nebol dotknutý životom ducha. Aj keď samotný sexuálny pud nemá na prvý pohľad nutne duchovný význam, ten jej dáva Duch Svätý. Ak prejde procesom spiritualizácie[24], môže v živote kňaza, ktorý žije celibát napomôcť premeniť sexualitu na prameň a na silu duchovného života[25].

Integrácia sexuálneho pudu sa verifikuje vo vzťahoch

Zrelá sexualita neobsahuje len prijatie integrovanej sexuálnej hodnoty, ale aj schopnosť darovať sa a premeniť silu sexuálneho pudu na altrocentrickú lásku. Ak sa táto schopnosť rozvíja v správnej miere, osoba bude schopná spontánne nadväzovať kontakty, emocionálne sa ovládať a vážne sa angažovať. Sexualita vedie k životu vzájomných vzťahov[26]. Integrácia sexuálneho pudu sa deje vďaka vzťahom, resp. vo vzťahoch. Sexuálne integrovaná osoba žijúca v stave celibátu sa vyznačuje pozitívnym vzťahom na viacerých úrovniach:

  • pozitívny vzťah, úcta, rešpekt k mužom vo všeobecnosti a k mužským autoritám (biskupovi, pápežovi), k spolubratom-kňazom (schopnosť budovania skutočných priateľstiev bez tendencie izolácie, závisti, pocitu konkurencie, bez homosexuálnych sklonov[27];
  • pozitívny vzťah k miestnej cirkvi, ktorú kňaz chápe v snubnom význame ako nevestu zverenú ženíchovi;
  • pozitívny vzťah k ženám sprevádzaný úprimnou radosťou z priateľstva i fyzickej krásy bez pocitu „ohrozenia mravnosti“ alebo vnímania ženy ako pokušenia, bez snahy ženu idealizovať, romantizovať alebo démonizovať. Dokáže na ne hľadieť pohľadom Krista, ktorý odráža čistotu srdca, zmýšľať o nich pozitívne, s úctou a realisticky a zachovať si voči nim zdravý odstup, nesnaží sa ich na seba viazať, dáva im slobodu, váži si ich materstvo;
  • pozitívny vzťah k deťom ako prejav otcovstva, nehy, pozornosti, citlivosti;
  • pozitívny vzťah k Bohu, k Eucharistii, liturgii; k Panne Márii a k ďalším svätým ženám.

Vzdialenie kňaza od týchto vzťahov môže ohroziť správnu integráciu sexuality, ktorá neskôr vyústi do dezintegrácie.

Záver

V uvedenej štúdii sme predstavili chybné stratégie prístupu k sexuálnemu pudu v živote kňaza v celibáte, ktoré majú svoj koreň v chybných interpretáciách samotného sexuálneho pudu, ktorý je definovaný ako energia, ba dokonca negatívna energia (ktorú treba ignorovať, potlačiť, vybiť alebo sublimovať). Uvedené stratégie sme nazvali chybnými, lebo stavajú na chybných interpretáciách. Na ich prekonanie sme predložili koncepciu, ktorá chápe sexuálny pud pozitívne, personalisticky a altrocentricky. Jedinou prijateľnou stratégiou prístupu k sexuálnemu pudu na základe tejto koncepcie je integrácia. Akt integrácie umožňuje včleniť sexuálny pud do ľudskej osoby a využiť jeho potenciál. Zároveň umožňuje riadiť túto silu v zhode s pravdou a láskou, v zhode s povolaním, v ktorom sa realizuje.

Úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby, ktorá umožňuje vnútornú jednotu, nazvala teológia čnosť čistoty (Porov. KKC 2337) a zaradila ju do kategórie kardinálnych čností – konkrétne čnosti miernosti (lat. temperantia). Čnosť miernosti umožňuje nadvládu vôle nad pudmi, udržiava zmyslové túžby v správnych medziach a zameriava ich na dobro, dodáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier (Porov. KKC 1809). Čnosť čistoty teológia chápe ako integrovanú, čiže začlenenú ľudskú túžbu stvárnenú rozumom[28]. Čnosť je spôsob bytia človeka v jeho celistvosti, ktorý orientuje k správnym činom. Čnostného človeka charakterizuje stálosť, ľahkosť a radosť[29].

Táto čnosť sa neoddeľuje od oblasti pohlavia. Sexuálny pud je v každom človeku dobrom prirodzenosti a môže sa stať materia prima čnosti – v prípade ak je nasmerovaný na dobro; v opačnom prípade sa redukuje na materia prima hriechu[30]. To, že človek je čnostný, neznamená, že je necitlivý na sexuálne hodnoty, na pôžitky zjavných dobier. V momente rozhodovania však vidí viac, ako len aktuálne dobro. Vie správne konať, reagovať, vie odlíšiť autentické dobro od dobra zdanlivého, pretože ho nepriťahuje iba uspokojenie, ale skutočné dobro. Ak cíti, že sa v konkrétnej situácii nemôže plne identifikovať s dobrom, ktoré ho priťahuje, vie rázne povedať: „Nie, toto nie je to, po čom túžim.“[31]

Je teda na vine celibát? Na vine je neintegrovaný alebo nesprávne integrovaný sexuálny pud – či nesprávna definícia sexuálneho pudu, celibát odtrhnutý od čnosti čistoty. Čnosť čistoty prežívaná v celibáte je jednou zo zásadných foriem nadviazania hlbokého kontaktu s Bohom[32].  Je podmienkou lásky a plodnosti. Nie je nikdy dokonalosťou osoby pre seba, ale  čnosťou umožňujúcou exodus: vyjsť zo seba, prijať druhého, darovať sa mu a vybudovať pravdivé communio personarum[33]. Celibát je telesným nasledovaním Krista, snubným odovzdaním sa muža „pre“ nebeské kráľovstvo. Ono „pre“ hlboko vryté do celibátu,  dáva vznešený a snubný význam i kňazstvu, ktoré celibát sprevádza.


[1] KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 31.
[2] Porov. JÁN PAVEL II. Teologie těla. Praha : Paulínky, 2006.
[3] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 27.
[4] Porov. WOJTYŁA, K. Esperienza religiosa della purezza. In Educare ad amare, s. 93.
[5] Porov. CANTALAMESSA, R. Panenstvo, s. 21, 71-72.
[6] Porov. WOJTYŁA, K. Láska a zodpovednosť, s. 197.
[7] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 353, 355, 360.
[8] Iba Boh stačí (špan.)
[9] Porov. BONETTI, R. Il sacramento delle nozze. Fonte di spiritualitá. Torino : San Paolo, 2012. s. 24.
[10] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 21.
[11] JÁN PAVOL II. Meditácia o úprimnom sebadarovaní. (8.2.1994).
[12] „Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi.“ (1 Kor 7,32).
[13] Porov. MELINA, L. Kultúra rodiny, s. 111.
[14] Porov. STICKLER, A. M. O církevním celibátu. Jeho dějiny a teologické základy. Praha: ČBK, 2008. s. 71-72.
[15] Porov. GRANADOS, J. – NORIEGA, J. Betania: Una casa para el Amigo. Pilares de espiritualidad familiar. Burgos: Monte Carmelo, 2010. s. 126.
[16] Je zaujímavé rozlíšenie pojmu samota (angl. solitude) v zmysle prvotnej samoty Adama, ktorú je potrebné vnímať ako pozitívny jav a pojmu opustenosť (angl. loneliness), ktorá je dôsledkom hriechu. Porov. DIRIART, A. Un amore salvato: la forma pasquale della vita coniugale. Siena: Cantagalli, 2018. s. 41-42.
[17] Porov. GRÜN, A. – RIEDL, G. Mystika a eros, s. 10.
[18] GARRONE, M. – SCHRÖFFER, J. Sprievodné slovo. In KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974).
[19] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 247.
[20] Porov. CENCINI, A. Strom života, s. 114, 126, 273.
[21] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 16, 24.
[22] Porov. RUPNIK. M.I. Uvedení do duchovního života, s. 33, 40, 66.
[23] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 231, 356.
[24] Porov. RUPNIK. M.I. Uvedení do duchovního života, s. 29 – 30, 45.
[25] Porov. GRÜN, A. – RIEDL, G. Mystika a eros, s. 5 – 6.
[26] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 16.
[27] Od kandidáta na kňazstvo sa vyžaduje dosiahnutie citovej zrelosti, ktorá ho robí schopným nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami. Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Inštrukcia o kritériách rozlišovania povolania, pokiaľ ide o osoby s homosexuálnymi sklonmi, vzhľadom na ich prijatie do seminára a na pripustenie do posvätného stavu (4.11.2005), čl. 1.
[28] Ruština čistotu nazýva celomúdrie (integrálna múdrosť). Porov. GRANADOS, J. – NORIEGA, J. Betania: Una casa para el Amigo, s. 116.
[29] Porov. MELINA, L. Kultúra rodiny, s. 107.
[30] Materia prima – materiálom – doslova surovinou.Porov. WOJTYŁA, K. Istinto, amore, matrimonio. In Educare ad amare, s. 32, 41.
[31] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 197-199, 202-205, 253.
[32] Porov. WOJTYŁA, K. Esperienza religiosa della purezza. In Educare ad amare. s. 80.
[33] Porov. MELINA, L. Kultúra rodiny, s. 111.

Mgr. Bc. Richard Kucharčík, M.A. PhD.
Katedra spoločenských vied
Teologická fakulta KU v Ružomberku
Hlavná 89
041 21 Košice
richard.kucharcik@ku.sk

Uverejnené s láskavým dovolením redakcie časopisu Verba Theologica.

1 komentáre k "Je na vine celibát? (3. časť)"

  1. Spätný odkaz: Je na vine celibát? (2. časť) – Zasvätený život

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *