Jednota a jedinečnosť
Túžime po jednote v našich domácnostiach, na pracoviskách, v spoločenstvách i vo svojom vlastnom vnútri… Zároveň máme skúsenosť, ako sa táto jednota ťažko dosahuje. Aj Ježiš túžil po jednote, ako to vyjadruje jeho veľkňazská modlitba (Jn 17), keď prosí za jednotu svojich učeníkov.
Ježiš v nej najskôr hovorí o jednote s Otcom, čím naznačuje, že skutočnú jednotu nemôžeme dosiahnuť bez Boha. Platí to tak na úrovni jednotlivca, ako aj na úrovni spoločenstva. Boh je najvnútornejšou jednotou nás samých, ako vravia mystici na základe vlastnej skúsenosti. On prebýva v siedmej komnate nášho vnútorného hradu, a tak svoju vnútornú jednotu môžeme nájsť iba v jednote s ním. Podobne to platí aj pre jednotu s inými. Iba v ňom môžeme budovať skutočnú jednotu; bez neho sa všetko úsilie zvrtne do totality a závislosti alebo sa rozplynie v anarchii…
Ak chceme budovať jednotu s inými, musíme sa za nich modliť. Aj Ježiš sa modlil za svojich učeníkov i za nás: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe.“ Hľa, večer pred svojou smrťou sa Ježiš modlil za každého z nás, čo veríme v neho. Nie je to sila?
V modlitbe si pripravujeme srdce na prijatie iných aj s ich nedostatkami. Ježiš mal široké srdce. Prijímal apoštolov aj s ich nedostatkami. Prijíma Petra, ba aj Judáša! Prijíma každého z nás. Dôležité je, aby sme aj napriek vzájomnej rozdielnosti a ťažkostiam iných nebrali ako bremená, ale prijímali ich ako dar. Tak to robí Ježiš. Prijíma každého z nás ako dar od Otca: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, aby boli so mnou tam, kde som ja.“
Mnohokrát pozeráme na ľudí okolo seba ako na bremeno, ale mali by sme zmeniť svoj pohľad a pozerať sa na nich ako na dar; presne tak, ako sa na nás pozerá Ježiš. Jednotu s inými môžeme budovať predovšetkým vo svojom srdci, keď sa s nimi zjednotíme v láske a začneme ich prijímať ako dar.
No Ježiš ide ešte ďalej vo svojom budovaní jednoty – sám sa stáva darom: daruje svoj život. Vo svojej obete na kríži a odpustení vytvára jednotu dokonca aj s Judášom. Vrcholom budovania jednoty je darovanie sa. Iba v darovaní – a to najmä prostredníctvom sebaobety – sa utvára skutočná jednota s inými.
Túžime však nielen po jednote, ale aj po jedinečnosti. Oboje pochádza od Boha, ktorý každého z nás stvoril ako originál, úplne jedinečnú bytosť. Veď on sám je Jednotou troch jedinečných božských osôb.
Ježiš nám zjavuje tajomstvo jednoty i jedinečnosti. Ježiš je jedinečnou jednotou Boha a človeka. Iba on je telesnou jednotou Boha a človeka. V ňom sme povolaní k jednote i k jedinečnosti. Rovnako platí, že nikto zo svätcov nie je kópiou, ale jedinečným originálom, živým majstrovským dielom svojej spolupráce s Božou milosťou.
Dnešné prvé čítanie (Sk 7, 55 – 60) spomína dve jedinečné osobnosti ranej Cirkvi. Štefan je jedinečný ako prvomučeník. Nik okrem neho už viac nemôže byť prvomučeníkom za vieru v Krista. Štefan sa modlil za svojich katov a jeho posledné slová boli slová odpustenia: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ Táto Štefanova modlitba raz prinesie svoje ovocie v srdci „mladého muža, ktorý sa volal Šavol“ a ktorý strážil plášte tým, čo Štefana kameňovali. Z nepriateľa Šavla sa stane Štefanov brat Pavol a zjednotia sa spolu v Kristu.
Pavol je tiež úplne jedinečný, no zároveň túžil po jednote s Bohom i s ostatnými, či už boli pohania, kvôli ktorým precestoval množstvo míľ, alebo Židia, od ktorých si mnoho vytrpel, ale aj tak túžil po jednote s nimi a ich definitívnej spáse, ako to vyjadril v Liste Rimanom (9 – 11). Sám narážal na množstvo problémov pri budovaní jednoty aj od mnohých kresťanov, ktorí po jeho konverzii naňho zazerali s nedôverou, ale nakoniec ho prijali ako dar; a Pavol bol skutočne obohatením – jedinečným darom pre Cirkev nielen svojej doby. No darom bol predovšetkým preto, že sa sám daroval, ako to sám vraví: „Tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; takými drahými ste sa nám stali“ (1 Sol 2, 8).
Túžime nielen po jednote, ale aj po jedinečnosti. Aj tu nám Pavol ukazuje, že skutočne jedinečnými osobnosťami sa stávame práve vtedy, keď sa darujeme; a vtedy sa stávame skutočne jedinečným darom. V tom je aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice: Otec sa úplne daruje Synovi a Syn Otcovi a zosobnením ich vzájomného darovania sa je Duch Svätý.
Patrik Vnučko, dominikán