Cirkev dnes slávi sviatok Obetovania Pána, ktorý je spojený s Dňom zasväteného života. Pri tejto príležitosti TK KBS urobila viacero rozhovorov s rehoľníkmi. Na otázky odpovedá katolícky kňaz Ladislav Csontos, člen Spoločnosti Ježišovej.
Ako vyzerala vaša cesta za povolaním na začiatku? Neisto ste prešľapovali, sebavedome kráčali, alebo priamo bežali?
Prvý pomerne silný impulz som pocítil počas spoločných modlitieb na mládežníckej svätej omši pri prosbe za nové kňazské povolania. Akoby to bolo adresované priamo mne. Neskôr som o tom premýšľal. Aj som si myslel, že toto je moja cesta a nie tá, o ktorej som dlho sníval a tá sa volala matematika. Napokon, keď som si dal prihlášku na matematiku v kombinácii s deskriptívnou geometriou, sa mi to volanie ku kňazstvu opäť objavilo a ja som sa s tým zdôveril pánovi kaplánovi. Ten bol novokňazom, ale už bol starší. Bol v seminári už v roku 1950, no po zrušení diecéznych seminárov sa do neho znova dostal až v roku 1966 a v roku 1968 bol vysvätený za kňaza. Spomenul som to rodičom a tých to ešte viac prekvapilo. Otec mi to logicky vysvetľoval, že je to taká chvíľková záležitosť, veď už roky som sníval o matematike a teraz toto. On by sa aj tešil, ale ak si to rozmyslím, nebudem ani jedno ani druhé. Poznal dobre spády komunistického režimu. Aj pán farár mi povedal, že nech idem najprv na univerzitu a vyštudujem matematiku.
Je odpoveď na Božie pozvanie jednoduchá?
V mojom prípade bola odpoveď jednoduchá a pritom komplikovaná. Ja som mal iba predstavu diecézneho kňaza, aký bol už spomenutý pán kaplán Ján Plank. No po vstupe sovietskych vojsk a obnove neostalinského režimu sa mi cesta do jediného kňazského seminára v Bratislave uzavrela, lebo som už mal začaté vysokoškolské štúdium. Hoci som od rodičov a iných príbuzných čosi vedel o františkánoch, ktorí dakedy pôsobili v Beckove. Rodičia mali aj kontakty s rehoľnými setrami v Beckove, no rehoľný život sa mi nijako nejavil príťažlivým. Tak sa veci komplikovali, no napokon sa cez prázdniny po štvrtom ročníku vyjasnili a nadobudol som istotu, že Boh ma volá k jezuitom.
Je to podobné, ako keď sa človek zamiluje?
Myslím si, že to má mnoho spoločného. Pán kaplán mi odporúčal, aby som si našiel spovedníka v Bratislave a priamo ma poslal do jezuitského kostola k pátrovi Alojzovi Šaturovi. Bol spovedníkom v seminári a aj ja som s ním bol spokojný, tak som k nemu pravidelne chodil na svätú spoveď. Po nejakom čase mi povedal, či by som nechcel vstúpiť k jezuitom. Ja som celkom spontánne povedal: nie. On to rešpektoval, vôbec to neovplyvnilo náš vzťah. No myslím si, že sa za mňa modlil. Starší kamaráti z nášho gymnázia ma zapojili do tajných vysokoškolských krúžkov katolíckej mládeže. Tu som spoznal celú plejádu rehoľných kňazov a laických apoštolov, najmä Dr. Vladimíra Jukla. Žil som naozaj intenzívnym životom viery, popri štúdiu som chodil na pravidelné týždenné stretká, zúčastňoval som sa na duchovných obnovách a napokon na prvých trojdňových duchovných cvičeniach. Snažil som sa na jednej strane, čo najlepšie študovať a intenzívne prehlbovať svoj vzťah s Bohom. Rodičom sa zdalo, že to s tou nábožnosťou preháňam, no bol som zaľúbený a to bol motor.
Stojí za vašim povolaním človek, ktorý vám udal vaše životné smerovanie?
Nemôžem povedať, že za mojím povolaním stojí nejaký človek, ktorý by ma bol nasmeroval. Nemal som rád také pokusy, hoci som nad tým premýšľal. Napríklad jeden veriaci profesor z gymnázia mi tak raz po ceste z kostola povedal, že by som mohol byť dobrým lekárom a on by mi aj mohol pomôcť dostať sa na medicínu. Poďakoval som sa mu za ponuku no v duchu som si povedal, že dnes svet potrebuje viac lekárov duše. Počas vysokoškolského štúdia som stretol viacero rehoľných kňazov a mal som možnosť poznať viacerých osobne, no napokon najviac sa mi zapáčili jezuiti svojou spiritualitou a vzdelaním a najmä zmyslom pre slobodu človeka, ktorá bola za socializmu tak vzácna. Už som spomenul dvoch kňazov, ktorí ma ovplyvnili, no rozhodujúca bola modlitba a duchovné cvičenia.
Je človek stať sa rehoľníkom povolaný už od narodenia, alebo sa ním stáva postupne?
Možno niekto tak vyrastá, že od detstva ho priťahuje zasvätený život, stretáva sa so zasvätenými osobami, to však nebol môj prípad. V detstve ma priťahovalo všeličo, príroda, les, vesmír, matematika, fyzika, ale i filozofia, no to najhlavnejšie je, že ma pritiahol Pán Boh. Pre mňa bolo dôležité aj spoločenstvo veriacich, ktoré sa vytváralo na stretkách. Cez zimné prázdniny na lyžovačkách, keď bol s nami aj tajne vysvätený kňaz rehoľník. Podobne v lete na hrebeňovkách. Mám krásne spomienky na viacerých kňazov v pastorácii, ktorí nám poskytovali fary na duchovné cvičenia alebo na výlety.
Potrebuje človek nejaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie?
Myslím, že človek nepotrebuje nijaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie. Úplne stačí, keď žije naplno svoju vieru v osobnom i komunitnom rozmere. Keď žije pravidelným sviatostným životom, keď sa denne modlí a medituje, spytuje si svedomie, číta si Sväté písmo vzdeláva sa vo viere. Stretáva sa s inými v spoločenstve a snaží sa apoštolovať osobným príkladom a keď je príležitosť aj slovom. Keď v sebe rozvíja lásku k blížnym nielen v citovej rovine, ale aj v rovine služby iným. Keď sa učí rozdávať, otvára sa na Boží hlas, ktorý mu môže zaznieť. Lebo človek je zo svojej prirodzenej podstaty stvorený tak, aby mohol počuť Božie slovo. Ono môže zaznieť v modlitbe, v čítaní Svätého Písma, alebo životopisu svätého, alebo pri obyčajnom stretnutí s ľuďmi, či v prírode pohľadom na vychádzajúce slnko či hviezdami posiatu oblohu.
Koľko vám trvalo, kým ste povedali Bohu svoje áno?
Mne to trvalo niečo viac ako štyri roky. Nebanujem.
Aká je cesta budúceho rehoľníka? Čo ho čaká na začiatku?
Cesta budúceho rehoľníka je plná dobrodružstiev. Človek sa učí hlbšie poznávať seba, čo všetko ním hýbe, aké rozličné hnutia. Spoznáva, čo všetko na neho pôsobí a v tom poznáva aj Božie vedenie. Spoznáva, že aj v jeho živote platí, že Božie cesty nie sú ľudské cesty. To čo si vysníval je dosť často celkom iné, ako to, čo pre noho pripravil Boh. No keď sa nechá viesť Bohu, zistí, že jeho cesty sú lepšie. On na nich dáva človeku zakúsiť svetlo i náročné strminy. Spomínam si na jedného staručkého rehoľného brata Martina Viskupiča, ktorý mi bol príkladom, keď spomínal, že nešiel voliť. Eštebáci mu to vytýkali, povedal ja som volil, rozhodoval som sa šestnásť rokov, či vstúpim k jezuitom, aj oni sa rozhodovali, či ma prijmú. Prijali ma a vy ste nás vyhodili z kláštorov, ja už nemám čo voliť. Nikdy za socializmu nešiel voliť. Ako mladí jezuiti sme si o ňom hovorili pravý Izraelita. Rehoľníka na začiatku čaká noviciát, keď ho magister novicov vovádza do rehoľného života a zasväcuje ho do charizmy rehole. On spoznáva seba a aj rehoľu, či mu bude naozajstným domovom na celý život. Ak to tak prežíva on jeho predstavení to ak vidia, skladá rehoľné sľuby.
Foto: zastolom.sk / Barbora Likavská