Jezuita Jakub Garčár: Rozlišovanie je ako kúpiť si skriňu z Ikey. S návodom z nej dostaneme to najviac
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
Rozhovor o počúvaní Božieho hlasu, rozlišovaní, zrelosti a ženskej intuícii.
Jakub Garčár je sekretár provinciála slovenských jezuitov a venuje sa aj dávaniu duchovných cvičení. Práve ignaciánska spiritualita úzko prepája načúvanie Božiemu hlasu s duchovným rozlišovaním.
Každý človek je denne postavený pred desiatky rozhodnutí, od malých po väčšie. Zorientovať sa vo svojom vnútri a vedieť rozlíšiť, ktorý z „hlasov“ je ten Boží, si vyžaduje nemalé úsilie.
Jezuitu Jakuba Garčára, ktorý bude hosťom na Ženskej katolíckej konferencii, sme sa opýtali, prečo by mal kresťan vedieť duchovne rozlišovať, aký je rozdiel medzi Božím hlasom a intuíciou a ako sa uistiť, že som sa správne rozhodol.
Pojem počúvanie Božieho hlasu môže byť aj pre niektorých veriacich príliš abstraktným. Skôr sa riadia svedomím a rozumom ako prílišným „premodlievaním“. Malo by byť počúvanie Božieho hlasu a jeho rozlišovanie bežnou súčasťou kresťanského života?
Praktickým problémom rozlišovania je, že pri ňom neexistujú tabuľkové odpovede. Neexistuje univerzálny proces, ako by malo rozlišovanie vyzerať. Inak to vyzerá pri bežných veciach, inak pri voľbe životného povolania, inak u muža či ženy, u staršieho a mladšieho. Už samotný proces je teda ťažko jednoznačne uchopiť.
Rozlišovanie nie je ani vynález nášho zakladateľa svätého Ignáca alebo exkluzívny nástroj ignaciánskej spirituality. Je to dar Ducha Svätého, je to privilégium, ktoré dal Boh človeku tým, že ho stvoril so slobodnou vôľou. Rozlišovanie je povolaním každého kresťana.
Životom sme postavení na križovatku. Rozhodujem sa, o koľkej si nastaviť ráno budík, čo si obliecť, čo si dať na obed. Sú to bežné rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú ďalšie veci. Rozlišovanie je hľadanie správnej odpovede na tejto životnej križovatke. V niečom mi to pripomína Ikeu.
V akom zmysle?
Krása je v tom, že keď si človek kúpi skriňu, vlastní ju, ale je mu ponechaný priestor, aby si ju sám poskladal. Niekedy máme pocit, že to zvládneme sami a je pod našu úroveň pozrieť si návod, ktorý je pribalený v škatuli. Návod spísal sám „ujo Švéd“, ktorý skriňu navrhol, a chce nám ukázať spôsob, ako mať zo skrine čo najviac.
Skrine z Ikey majú tú vlastnosť, že ak niektoré veci raz spojíte, už nejdú rozpojiť. To nie je vina „uja Švéda“, ale moja zbrklosť či ego, lebo som si vopred neprečítal návod. Mohol byť aj šuplík, ale nie je, pretože som neskoro pokorne otvoril návod. Mám slobodu poskladať skriňu, ako chcem, môžem ísť aj odzadu, ale nebudem mať z nej to, čo by som mohol mať.
Tak je to aj s Bohom. On stvoril tento svet, daroval nám ho a nechal nás rozhodovať, ale podobne ako návrhár zo Švédska stojí blízko a chce, aby som získal zo života čo najviac. Ale to nejde bez pokory a ochoty otvoriť si návod, počúvať, rozlišovať a skloniť sa tam, kde mi logika napovedá úplne opačnú cestu.
Ako máme chápať duchovné rozlišovanie? Čo nám v ňom môže pomôcť?
Rozlišovanie sa dá umiestniť do rámca komunikácie. Stvoriteľ komunikuje so mnou rôznymi spôsobmi – cez prirodzenosť stvorenia, sviatosti, Sväté písmo, cez druhého človeka, cez hlas môjho svedomia, mojej intuície. Týmto mi Boh komunikuje dobrý návod na život, ukazuje mi cestu k plnotučnému životu.
Aj ľudia okolo mňa komunikujú to, čo považujú za dobré, aby som si na životných križovatkách vybral. Niektorí nám chcú dobre a iní chcú na radách len zarobiť. Takisto máme v cirkvi skúsenosť aj s bytosťami, ktorých prácou je odviesť nás od Pána Boha – zlými duchmi.
Potom je tu komunikácia so sebou samým. Je to hlas mojej túžby, môjho očakávania, hlas mojej túžby páčiť sa. Ten hlas, ktorý so mnou vyjednáva, veď odboč doľava a trošku si dopraj.
Denne nám prichádzajú na um stovky myšlienok a niekedy je ťažko rozlíšiť, ktorá bola od Pána Boha. Ako si utriediť tieto hlasy v nás?
Z Listu Korinťanom vieme, že rozlišovanie je dar Ducha Svätého. Grécko slovo rozlišovanie, diákrisis, pochádza z proto-indoeurópskeho krei a doslovne znamená oddeliť sitom, preosiať. Ako Popoluška, keď jej zlá macocha pomiešala šošovicu s kukuricou a holuby jej ju pomohli vytriediť.
Dá sa v tom vidieť obraz Ducha Svätého. Nebeská holubica prichádza na pomoc, aby poodeľovala rôzne hlasy v nás. Hlasy ľudí okolo môžu byť prajnými, ale aj pokúšaním zlého. Môj vlastný hlas môže byť životodarný alebo byť len „chtíčom“, ktorý prináša chvíľkovú príjemnosť.
Rozlišovanie je sadnúť si a urobiť sa citlivým na všetky hlasy, ktoré prehovárajú v mojom vnútri. Svätý Ignác by povedal: Urobiť sa citlivým na všetko, čo hýbe mojím vnútrom. Odtiaľ sú ignaciánske hnutia. Hýbe mojím vnútrom Svätý Duch, zlý duch alebo moje vlastné ja? Ale odpoveď si vyžaduje námahu, nepríde to samo od seba.
Ako sa teda trénovať v počúvaní Božieho hlasu?
Pohyby dobrého ducha chutia kvalitne ako nedeľný vývar. Pohyby zlého ducha chutia ako vifonka, človek sa rýchlo naje, ale vlastne ani nevie, či je až taký šťastný, a chuť rýchlo odíde. V preklade, pokoj nie je trvalý, radosť nie je hlboká, mala prísť istota, no ešte viac tápem v neistote. Mala prísť odpoveď, no ja stojím pred ešte väčšou križovatkou než predtým.
„Pohyby dobrého ducha chutia kvalitne ako nedeľný vývar. Pohyby zlého ducha chutia ako vifonka, človek sa rýchlo naje, ale vlastne ani nevie, či je šťastný, a chuť rýchlo odíde.“
Môže sa stať, že si nemusím všimnúť smer svojho rozhodovania, ak sa na to neurobím citlivým. Potrebujem mať odvahu priniesť všetko na stôl, pomenovať veci a začať s Duchom Svätým preosievať, čo je správne a potrebné.
Zrazu už to nie je hlas môjho chcenia alebo nátlak druhej osoby, ale skúmanie všetkých možností, ktoré mám, skúmanie všetkého, čo provokuje v mojom vnútri, a človek dorastá do slobody, aby si vybral to, čo je trvalé a vedie k životu.
Na aké úskalia môže človek natrafiť pri rozlišovaní?
Keď sa začnem úprimne pozerať do svojho vnútra, zistím, že si tento pohľad vyžaduje úsilie a čas. V tejto súvislosti rýchlo natrafím aj na svoju krehkosť a slabosť.
Mnoho ľudí nerozlišuje v úprimnosti práve preto, že si to vyžaduje úsilie a že sa nedá obísť vlastnú hriešnosť, čo nie je príjemné. Preto si občas ľudia volia život v tme, než aby prijali svetlo, ktoré ich v istej chvíli aj zahanbí, ale vzápätí otvorí cestu k plnosti.
Spomínali ste, že pri rozlišovaní je prvým krokom pomenovanie vecí. Prečo je to potrebné?
V Knihe Genezis Pán Boh povedal Adamovi „panuj“ a neskôr Kainovi „panuj aj nad svojím vnútrom“. V druhej kapitole sa v druhom opise stvorenia píše, že Boh priviedol k Adamovi stvorenstvo a chcel od neho, aby dal všetkému meno. Panovať a pomenovať je synonymum. To, čo pomenujeme, nad tým nejako panujeme. Čo nemá meno, toho sme obeťou.
Problém nie je, že nám pri dverách klope žiadostivosť, problém je, že nad ňou nepanujeme. Ak nad ňou panujeme, nech si klope aj celý zástup hriechov. Nie preto, že panovať je skúška, ale nevyhnutná podmienka, aby mohol prísť život.
Ak nepanujeme, to, čo si pustíme do svojho vnútra – koho necháme šoférovať naše auto –, to nás odvezie, kam chce. Je krásne vedieť, že ja šoférujem svoje auto, a je ešte mystickejšie byť dosť slobodný na to, aby som občas pustil za volant Pána Boha.
Niekto povie, neviem si rady, Pane Bože, už je to v tvojich rukách. Ale nemôžem Bohu zveriť život, ak ho ja sám nemám v rukách. To nie je akt odovzdania, to je útek, panická reakcia.
A nie je to prejav dôvery, že ak si s niečím nevieme rady, povieme: Pane Bože, zverujem ti to, postaraj sa o to?
Ak dieťa nevie vypočítať domácu úlohu z matematiky, povie: Mami, je to v tvojich rukách, urob to ty. Správna matka to neurobí zaň. Sadne si k nemu a prepočíta to s ním, lebo je dôležité, aby sa to dieťa naučilo.
Iný príklad je, keď veci nechávame plynúť voľným pádom. Iste, Boh je väčší ako všetko ostatné a môže sa predrať na miesto šoféra môjho života, ale Boh nie je násilníkom. Niekedy ľudia vravia, veď Boh ti príde pomôcť. Aj moji rodičia mi vždy prišli z lásky pomôcť, ale tiež mi vzápätí povedali, aby som prevzal zodpovednosť a naučil sa žiť.
Pán Boh vždy príde na pomoc, ale nemyslím si, že chce z nás nesamostatné deti, ktoré treba každých päť minút zachraňovať, ale že nám veľmi praje zrelosť, dospelosť a bude sa tešiť z našich dobrých rozhodnutí, ktoré budeme schopní urobiť sami práve vďaka tomu, že nás to on naučil.
Takže ak chceme Bohu zveriť svoj život, najskôr ho musíme mať zvládnutý sami?
Neviem dať inému, čo sám nemám. Môžem Bohu úprimne povedať, aby zobral do rúk to, čo ja v rukách nemám. Lenže to nevychováva. Je zaujímavé, že Pán Boh stvoril svet rozlišovaním – oddelil svetlo od tmy, vody od súše, potom z muža oddelil ženu.
Rozlišovanie je po latinsky discretio, v našom jazyku z tohto slova pochádza diskriminácia. Diskriminovať znamená mať odvahu urobiť rozdiel. Škoda, že sme tomuto slovu dali negatívnu konotáciu, ale ono je vo svojom pôvodnom význame životodarné. Je to prvá vec, ktorú máme na tejto zemi robiť, nasledovať príklad Stvoriteľa – rozlišovať, mať odvahu urobiť rozdiel.
Pán Boh si mohol nechať vládu vo svojich rukách, Adam s Evou sa mohli vzoprieť a povedať: Bože veď ty panuj a my ti budeme iba spievať žalmy a hrať na citare. Ale Boh povedal, že my máme panovať. Nechce z nás rozmaznané deti, ale dospelých, zrelých ľudí.
To je pozvanie k dospelosti. Je to krásne, keď už držíme opraty života pevne v rukách a chceme ich vrátiť Pánu Bohu, ale on vidí ešte väčšiu krásu v tom, keď sa rozhodujeme sami.
Keď sa máme rozhodovať autonómne, ako potom do rozhodnutí zahrnúť Boha?
Neznamená to, že Boha už nepotrebujem, ale som chodiacou reklamou na dobrú výchovu môjho nebeského Otca, ktorý zo mňa vykresal zrelého človeka, ktorý dnes autonómne stojí na vlastných nohách.
„Zrelo vychovaný kresťan odzrkadľuje Pána Boha. To neznamená, že musí byť schovaný za jeho sukňou. Dieťa nemá byť prilepené na mame, ale ísť a autonómne niečo urobiť.“
Nie je to tak, že budem robiť rozhodnutia bez neho, rozhodovanie môže ostať v mojich rukách a zároveň to môžem niesť každý deň s ním. Niekedy ho nechať šoférovať svoje auto, inokedy ho nechať vybrať cestu, dovoliť mu, aby sa mi „šprtal“ do navigácie. Ale to dovolíme len priateľovi alebo niekomu, s kým máme hlboký vzťah, komu dôverujeme.
Byť stvorený na Boží obraz zahŕňa aj privilégium panovať nad svojím životom. Keď sa vzdávame panovania, rozhodovania sa, neprevezmeme zodpovednosť za svoj život, stráca sa v nás Boží obraz?
V istom zmysle áno. Keď vidíte na ulici či v škole pekne vychované deti, nejde nemyslieť aj na ich rodičov. Zrelo vychovaný kresťan odzrkadľuje Pána Boha. Ale to neznamená, že musí byť schovaný za sukňou Pána Boha.
Dieťa nemá byť prilepené na mame, ale ísť a autonómne niečo urobiť. Keby žilo aj na opačnej strane zemegule, stále bude odzrkadlením dobroty svojich rodičov. Je krásne, že Božia láska ma môže celého naplniť, preniknúť, ale nemusím pritom stratiť vlastnú tvár, meno, existenciu.
Na Ženskej katolíckej konferencii budete hovoriť o tom, ako ženská intuícia súvisí s rozlišovaním a počúvaním Božieho hlasu. Nie je intuícia skôr profánny pojem?
Intuícia sa mi javí ako forma komunikácie. Komunikácia pochádza zo slova con unificare. V preklade je to niečo, čo nás s druhým spája a robí jedným. Môže byť verbálna, ale existuje aj celý svet foriem neverbálnej komunikácie.
Okrem iného sem patrí aj cit, súcit. Schopnosť zachytiť komunikáciu s milovaným nie cez rozum a slová, ale cez to, ako realita toho druhého pohýna mojím vnútrom. Súcit, to je schopnosť prečítať na človeku, že ho niečo trápi, že je smutný či naopak, že sa má dobre.
No človek musí byť disponovaný na to, aby počul. Musí zapracovať na tom, aby bol citlivý na to, čo mu druhý komunikuje. Sú ľudia, na ktorých môžete kričať a nepočujú. A sú ľudia, ktorí nie sú fyzicky prítomní pri tom druhom, ale intuitívne tušia, že sa s ním niečo deje.
Prečo sa o intuícii hovorí najčastejšie v súvislosti so ženami?
Zdá sa, že je typickejšia ženám. Neznamená to však, že ňou disponujú len ženy, ale že Boh posunul ťažisko žien viac do prežívania a citlivosti, kdežto u muža viac do racionality.
Intuícia sa na ženách dá krásne pozorovať bežne v živote, zvlášť vo vzťahu matka a dieťa. Matka nemusí byť fyzicky blízko, aby akýmsi citom, súcitom, svojím vnútrom vedela zachytiť, ako sa jej milované dieťa má.
Tam niekde má miesto fenomén, ktorému hovoríme intuícia. Je to mama, ktorá vie na diaľku precítiť komunikáciu svojho dieťaťa alebo iného blízkeho. Môže to byť priateľ, ktorý vie prečítať neverbálnu komunikáciu priateľa, ale aj človek, ktorý si všíma komunikáciu seba samého, keď sa mu jeho telo snaží povedať, že je preťažené.
Ako intuícia súvisí s počúvaním Božieho hlasu?
To, čo v sekulárnom svete nazveme intuíciou, je teda citlivosť na komunikáciu toho druhého. Môže to byť druhý človek, moje vlastné ja, ale aj Pán Boh. V tomto zmysle akoby sa intuícia prekrývala s tým, čo znamená načúvať Božiemu hlasu v nás.
Vraciam sa domov a neviem prečo, ale nejako cítim, že mám ísť domov inou ulicou ako bežne. Keď je človek schopný započuť tento – nazvime ho – pocit a je dosť slobodný na to, aby za ním išiel, za rohom zistí, že natrafil na niekoho známeho, niekoho, kto potrebuje pomoc či povzbudenie. Svet sa nezrúti, keby išiel starou cestou, ale táto cesta mala akúsi pridanú hodnotu. Možno to bolo Božie riadenie.
Rozlišovanie je v prvom rade prebúdzanie citlivosti, načúvanie, ale tiež schopnosť slobodne za Božím hlasom aj vykročiť. V tomto zmysle intuícia nezostáva rezervovaná len ženám, ale môže byť vzácnou citlivosťou, ktorá sa dá prebudiť aj v srdci muža. Je to čosi, čo hovorí o intimite vzťahu.
Hovoríte, že ženy sú intuitívnejšie vďaka svojej citlivosti a emocionalite a vedia ľahšie rozlišovať. Nie je niekedy emocionalita skôr úskalím pri rozhodovaní sa?
Určite je aj úskalím. Lebo toho, čo ženy cítia a počujú, je veľa a je to silné. Ženy majú väčšiu ľahkosť započuť Boží hlas, ale sú omnoho rýchlejšie aj v sebaspochybňovaní. To je trochu paradox.
Žena vnútorne cíti, čo jej hovorí Boží hlas, ale intenzívne cíti aj ten zvyšok a rýchlo prídu pochybnosti. Zo všetkých strán niečo cíti a už sa to varí ako guláš, už nie je jasné, čo je mäso a čo zelenina.
„Ženy majú väčšiu ľahkosť započuť Boží hlas, ale sú omnoho rýchlejšie aj v sebaspochybňovaní. To je trochu paradox.“
Úskalím môže byť aj to, že ženy sa trochu ťažšie vyrovnávajú s pravdou o sebe samých. Muž na rovinu snáď trochu ľahšie prizná, že je egoista, ale žena si niekedy ťažšie pripúšťa a pomenúva chyby. Ona povie: „Nie som taká, ja som to dobre myslela.“
Lenže nezáleží len na tom, ako niečo človek myslel, ale aké to má dôsledky. Hebrejské slovo hrešiť, chata, znamená netrafiť cieľ. Podstatná časť našej hriešnosti spočíva v tom, že sme to dobre mysleli, ale netrafili sme cieľ a zle to dopadlo.
Ako teda začať s rozlišovaním?
Je potrebné dať všetko na stôl, pomenovať veci a mať slobodu si aj veci viac nevyčítať. Ak v procese rozlišovania prídeme na to, že sme pyšní alebo nás ťaží iný hriech, potrebujeme sa z toho vyspovedať a viac sa netrápiť výčitkami, lebo po spovedi sú už len pokušením a sťažujú nám rozhodovanie. Pocit viny na nás tlačí a manipuluje nami.
Problém nie je, že som pyšný. Moment rozhodovania sa nemá byť momentom oplakávania svojich chýb, ale pripustením pravdy o sebe. Ak viem pravdu ustáť a zohľadniť ju, môžem ďalšie rozhodnutie urobiť už nie ako pyšný človek.
Ak svoju pýchu neustojím, stále bude skryto sedieť za volantom môjho života. Všetko, čo mám v sebe nepomenované, nepriznané, ma bude ovplyvňovať. Aby som to zastavil a pýcha sa nešírila ďalej, potrebujem uzdravenie, nielen nadprirodzené, ale potrebujem aj reálnu vlastnú prácu na východiskách svojho rozhodovania.
Akým spôsobom na tom pracovať?
Nie je to isté, či rozhodujem o svojom živote dobrovoľne alebo som na úteku pred sebou samým. Nie je to isté ísť na spoveď, aby som sa očistil od svojho hriechu, a ísť na spoveď, aby som pred ním utiekol.
Ježiš nepovedal, že kto chce ísť za ním, nech zvíťazí nad svojím krížom alebo pred ním utečie. Povedal, nech ho vezme, prijme a nasleduje ho. Kríž nemusí byť vyriešený, aby som mohol Pána nasledovať, stačí, ak ho prijímam a nesiem.
Prijať neznamená kapitulovať, ale mať postoj, že s tým chcem niečo urobiť, lebo môžem, a nie preto, že s tým musím niečo urobiť, lebo som otrok.
Ako má žena uprostred denných povinností, keď jej veľakrát nezostáva na nič čas, rozlišovať Boží hlas a všímať si svoje vnútorné pohyby?
Čím viac vecí na nás tlačí, tým viac potrebujeme rozlišovanie. Jedna pani mi na spovedi hovorí, že je veľmi vyčerpaná, chodí z jednej práce do druhej, a keď príde po celom dni domov, nakričí na deti, hoci to nechce.
„Ježiš nepovedal, že kto chce ísť za ním, nech zvíťazí nad svojím krížom alebo pred ním utečie. Povedal, nech ho vezme, prijme a nasleduje ma. Kríž nemusí byť vyriešený, aby som mohol Pána nasledovať.“
Povedal som jej, že ak nechce, aby to znova skončilo na hlavách jej detí, musí nájsť spôsob, ako sa medzi dvoma prácami, cestou domov, nákupom a všetkými povinnosťami zastaviť a na chvíľu si oddýchnuť, lebo ak nevypustí paru takýmto iným spôsobom, fyzika nepustí.
Opýtala sa ma, či ju vôbec počúvam, ako si to predstavujem, kedy má oddychovať, veď má dve práce. Chápem, že to vyzerá ako najnevhodnejší čas na oddych a rozlišovanie, ale skutočne nikdy nepotrebujete rozlišovanie tak veľmi ako v situácii, keď je toho veľa.
Pretože otázkou je, prečo mám toho tak veľa a či je všetko, čo sa od nás žiada, nevyhnutné a životodarné. Rozlišovanie nemusí byť hodinová záležitosť v špeciálnom priestore, kam treba cestovať a špeciálne sa naň pripravovať. Ak nám nezostáva usporiadaný čas počas dňa, treba využiť krátke prestoje, ktoré v živote bežne máme.
Aké prestoje máte na mysli?
To je využitie času, keď si na odreagovanie pustíme hudbu, prezeráme Facebook alebo len tak klebetíme s priateľkou. Všetko je to v poriadku, ale venujme posledných desať minúť počúvania hudby zamysleniu sa nad tým, o čo sa tu a teraz vlastne snažím, koľkým ľuďom sa snažím vyhovieť a prečo chcem spasiť svet. Stretnime sa tvárou v tvár so svojimi očakávaniami a predstavami.
Mnohé dobre myslené očakávania sa v triezvom kontexte ukážu ako zbytočné. Možno sa ukáže, že od mamičky toho toľko nevyžaduje ani jej manžel, ani deti, ani Pán Boh, ale ona sama, lebo je presvedčená, že ak neurobí všetky povinnosti, a ešte aj niečo navyše, je zlá matka a zlyhala.
Rozlišovanie je postavenie svojho prežívania do pravdy. Snaha postaviť do pravdy, čo je naozaj moja povinnosť, služba a čo sú len moje očakávania. Ježiš hovorí Marte, že jedno stačí: Keby si ma nezavolala, neuvarila kávičku a neupiekla koláč, nemal by som príležitosť byť s vami, drahé sestry, ale už stačí, poď si sadnúť s Máriou a byť so mnou.
Samozrejme, to neznamená, že zrelý človek nebude nič robiť. Zrelosť je o tom, že viem ísť aj neísť, viem sa pre druhých roztrhať, ale aj si oddýchnuť, viem niečo z lásky urobiť pre svoju rodinu, ale viem ich aj postaviť do pozoru a povedať, že dnes utierate prach a vysávate vy.
Spomínali ste, že čím viac povinností máme, tým viac si potrebujeme sadnúť a rozlišovať. Nemôžu mať potom ženy pocit, že im do zoznamu pribudla len ďalšia požiadavka, ktorú aj tak nedokážu splniť?
Rozlišovanie nie je proces, ktorý ma ochudobňuje, ktorý mi berie veci alebo na konci ktorého ostávam sterilným človekom, ktorý už len dýcha, modlí sa, rozlišuje a spí. Stále ostávam človekom, ktorý si vie užiť čas s priateľmi, vie si dopriať.
Dovolím si trošku neškodne rypnúť. Ak si žena nájde čas, aby si veci vyčítala, aby sa poľutovala a oplakala, isto si nájde čas aj na to, aby bola na seba dobrá a pozrela na seba s nádejou. Aby bola v kontakte so svojím prežívaním, nielen s tým posudzovačným, ale s takým, keď si povie, že veci vezme do vlastných rúk a bude prakticky aplikovať evanjelium aj ľudskú zrelosť.
Rozlišovanie nie je povinnosť, ktorú by som kázal na ženy naložiť. Je to niečo, čo by som im veľmi prial. Doprajte si rozlišovanie, doprajte si kontakt so sebou samou, strážte si svoju slobodu a to, kým skutočne ste.
Ženy by mali byť na seba dobré, nastaviť si hranice a byť slobodné. No veľakrát sú ženy k mentalite výkonu vedené výchovou a obraz matky, ktorá sa má len obetovať pre svoju rodinu, bol neraz prezentovaný aj v cirkvi. Nie je aj to dôvod, prečo sa veriace ženy topia vo výčitkách a pocitoch, že ak zlyhajú, sú zlé kresťanky, matky?
Určite. Ale nie je podstatné ukázať na vinníka a oplakať sa. Dôležité je uvedomiť si to a pomenovať svoju výchovu, všetko, čo mi bolo odovzdané, podľa čoho sa správam, všetky očakávania, ktoré som si adoptoval z kultúrneho prostredia, odkiaľ som vyšiel.
„Rozlišovanie nie je proces, ktorý ma ochudobňuje, ktorý mi berie veci alebo na konci ktorého ostávam sterilným človekom, ktorý už len dýcha, modlí sa, rozlišuje a spí.“
Rozlišovanie je aj o tom zobrať Sväté písmo a verifikovať to, v čom som vyrastal, čo som sa naučil. Aj evanjelium nám bolo nejako kázané, odovzdávané. Keď to konfrontujem čítaním Biblie, môžem zistiť, že Pán Ježiš to povedal ešte trochu inak. A keď nad tým sedím v kontexte celého Ježišovho života, dochádza mi, že Pán Boh z nás nechcel robotníkov v monterkách, ktorí ak už o sebe niečo povedia, musí to byť sebaponižujúce.
Môžem sedieť a oplakávať, že takto veci prežívam, lebo ma tak vychovali, ale človeka nedefinujú jeho city. To, že mám chuť veľa jesť alebo piť, zo mňa nerobí pažravca a pijana. Až keď za tým pocitom idem, až keď s ním súhlasím a dám mu priestor šoférovať svoje auto, stávam sa pijanom.
Ak majú ženy sklon spochybňovať pri rozlišovaní to, čo vo svojom vnútri vnímajú, následne môžu spochybňovať aj urobené rozhodnutia. Ako sa uistiť, že sme danú vec správne rozlíšili?
Tých spôsobov je viacero. Žena by mala dôverovať svojmu prežívaniu, ale na druhej strane nebyť v ňom nekritická. Zo skúsenosti vieme, že prežívanie nás dokáže niekedy aj oklamať.
Čo môžem urobiť, je sadnúť si nad to, venovať tomu nejaký čas, kým za daným vnútorným hlasom pôjdem. Ak to bude vo mne aj o týždeň, začnem to brať vážnejšie. Ak je to zo mňa, po týždni nič nezostane.
Viem sa s tým vedome pohrať, nechať ožiť v mojich predstavách a premýšľať nad následkami. Viem čerpať zo svojej doterajšej skúsenosti a hľadať v nej niečo, čo mi dá spätnú väzbu. Takisto viem danú vec konfrontovať so Svätým písmom.
Môžem ísť s danou vecou za niekým, komu dôverujem, po radu alebo sa len tak vyrozprávať. Môže mi pomôcť odosobniť sa a premýšľať nad tým, čo by som druhému poradil, keby prišiel za mnou s rovnakou vecou. Niekto potrebuje omnoho viac hľadať slobodu voči svojmu prežívaniu, iný, naopak, objaviť aspoň nejaké prežívanie, lebo inak má prázdny stôl a sivú mozgovú kôru.
Je vhodné, aby sme si to, v čom sa rozhodujeme, vyskúšali „nanečisto“?
Svätý Ignác miloval slovo experiment. Nikde nie je napísané, že musím hneď urobiť rozhodnutie na celý život. Dovoľme si danú vec vyskúšať aspoň na týždeň či mesiac a zhodnotiť, čo povie skúsenosť. Strom poznáme po ovocí. No problém stromu je ten, že ak odtrhneme nezrelé ovocie, nebude nám chutiť, ale to neznamená, že strom je zlý.
Niekedy je rozlišovanie o tom, že som len uvedomelý a slobodne si poviem, že idem doľava. Aj keď tomu nechám voľnosť a rozhodnem sa spontánne nasledovať vnútorný hlas, uvedomujem si, že na niečo reagujem.
Všetko to smeruje k slobode, citlivosti, k pomenovaniu, panovaniu, k múdrosti zorientovať sa, ktoré z tých vecí na stole sú dobré a prospešné. A to všetko v atmosfére, že sám seba nesúdim, neutekám pred sebou ani seba „neopravujem“.
Ako márnotratný syn môžem namietať, že som si už raz zobral celý majetok a zle sa to skončilo. Nevadí, vrátil si sa, znova ti ponúkam majetok, buď múdrejší o túto skúsenosť. Neprijmem ťa za jedného zo sluhov, lebo je to bezpečnejšie, vráť sa byť synom a preber zodpovednosť za nakladanie s majetkom.
Časom sa to stane akoby majstrovstvom. S každou skúsenosťou a ďalším rozlišovaním človek rastie v ľahkosti rozlišovať a rozhodovať sa.
Jakub Garčár je rodený Prešovčan (*1987), po rehoľnom noviciáte v Ružomberku študoval filozofiu v Krakove a Bratislave. V rámci pastoračnej praxe učil na jezuitskej strednej škole v Dubline. Študoval teológiu v Ríme, postgraduálne štúdia z ignaciánskej spirituality a spirituálnej teológie absolvoval v Madride. Po návrate na Slovensko pracoval v Exercičnom dome v Piešťanoch. Aktuálne je sekretárom-tajomníkom provinciála slovenských jezuitov a ekleziálnym asistentom (duchovným sprievodcom) Spoločenstva kresťanského života CVX na Slovensku.
Monika Ostrovská / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Adam Rábara / Postoj