Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ: Manželstvo je základným miestom, kde rastie svätosť
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie nm.sk.
Je presvedčený, že tak ako v zasvätenom živote, aj v každom dobrom manželstve má človek šancu prirodzene dosiahnuť svätosť. Nemá strach z krízovej situácie a neobáva sa ani onoho „padnutia na nos“ pri odmietaní vzorov manželstva a rodiny podľa Božieho plánu. Rovnako bezprostredný, priamy a otvorený bol za rečníckym stolom počas konferencie o pastorácii rodín, ako aj v malej spoločenskej miestnosti pod strechou Domu Xaver, kde ochotne, bez pátosu a zbytočných teologických fráz odpovedal na moje otázky. Košický eparchiálny biskup a predseda Rady pre rodinu Konferencie biskupov Slovenska, vladyka Cyril Vasiľ SJ (58) žije v nádeji vďaka stretávaniu sa s ľuďmi, ktorým stále na manželstve a rodine záleží a ktorých považuje za svätých.
Žijeme v čase, keď sa zdá, že zlyhávajú všetky vzory ľudských istôt – manželstvo a rodina. Čo s tým môže Cirkev urobiť?
Nepoznám dobu, v ktorej by sa ľudia nesťažovali na to, že tá doba je zlá. V každom období každá generácia riešila problémy a trochu možno naivne si myslela alebo nostalgicky spomínala, že kedysi to bolo lepšie. Každá doba má svoje problémy a svoje spôsoby ich prežívania, svoje spôsoby riešenia alebo aj neschopnosť ich vyriešiť. Teraz ako chytrý jezuita otočím otázku: Čo je Cirkev? Sú to jej inštitúcie, učiteľský úrad, predstavitelia, všetko od kolárika vyššie? Alebo je Cirkev naozaj celé spoločenstvo veriacich, ktoré žije alebo nežije naplno svoj život viery?
Keď hovoríme o hierarchickej Cirkvi, myslím si, že nie je potrebné vytvárať nové a nové dokumenty, nové vyhlásenia, dekréty, encykliky, pretože všetko to, čo má byť povedané, už povedané bolo. Otázka ostáva, aké je prepojenie medzi oficiálnym učením, hlásaním a vysvetľovaním, teda medzi inštitucionálnou hierarchickou Cirkvou a tou časťou Cirkvi, ktorá je priamym vykonávateľom tohto učenia. Možno niekedy musí dôjsť situácia do takého stavu, že si človek uvedomí, že niečo nie je v poriadku, začne hľadať riešenie a odpovede.
Je to tak, ako v rodine: kým upozornenia prichádzajú len od rodičov, dieťa to často ani nevníma alebo si to nechce pripustiť, alebo v puberte bude just robiť naproti. Ale raz nadíde chvíľa, keď povie: Rodičia mali pravdu. Čo s tým môžeme urobiť? V analogickej pozícii sme všetci jedna rodina, ale niekto zastáva úlohu matky v Cirkvi a niektorí sú tými deťmi. Možno musí prísť situácia, keď deti pochopia, že ak im rodičia niečo hovoria, tak to nehovoria ani zo zlého úmyslu, ani z túžby ich obmedzovať, ale aby pomohli hovoriac zo skúsenosti, ktorú majú.
Asi musí situácia dôjsť do stupňa „narazenia si ňufáka“, aby každý začal cítiť učenie Cirkvi ako niečo, čo mu pomáha sa znovu postaviť na nohy a nie niečo, čo ho obmedzuje alebo limituje alebo čo len prikazuje či zakazuje. Lepšie by bolo, keby sme až do tejto situácie nemuseli dôjsť, ale – poznajúc ľudskú slabosť – obávam sa, že budeme musieť padnúť až na kolená. Je to často sa opakujúci model, vidíme to v mnohých iných situáciách. Ľudské spoločenstvo začína uvažovať kriticky nad svojím správaním až vtedy, keď ho postihnú dôsledky jeho správania.
Teraz by sme to mohli prehodiť na ekologickú situáciu alebo na kolonializmus, na rasizmus alebo na vojny, čo všetko už ľudstvo skúsilo. Myslelo si, že to jeho riešenie je správne, najlepšie a potom zistilo, že nie. Niečo podobné vidíme, aj čo sa týka rodinného života. Dnes sa ešte nachádzame v situácii, keď sa zdá, že jeho spochybnenie, rozriedenie alebo znivelizovanie na akúkoľvek formu spolužitia osôb je akýmsi znakom pokroku, slobody a rozvoja. Možnože po istom čase pochopíme, že tento model, ktorý vychádza z Božieho učenia o človeku, je asi predsa ten najlepší.
Predstavujú kňazi a tí, ktorí sú zodpovední za pastoráciu rodiny, dostatočne dobre a príťažlivo tento Boží model?
Kňazi tiež len vychádzajú z nejakej rodiny. Istý kazateľ na primičnej kázni raz povedal, že „áno, chceme svätých kňazov!“ Odkiaľ ale majú prísť svätí kňazi, ak nie zo svätých rodín? Vyzerá to, akoby šlo o akýsi bludný kruh alebo o psa, ktorý si naháňa vlastný chvost. Pokiaľ rodiny produkujú zdravé rodinné prostredie s náboženskou výchovou a hodnotami, z takého prostredia vychádzajú aj budúci kňazi. Tí potom dokážu zažitý vzor a ideál odovzdávať a viesť k nemu aj iných.
Pokiaľ ale kresťanské rodiny toto neprodukujú, odkiaľ majú budúci kňazi čerpať skúsenosť, zážitok rodinného života? Len z kníh, len z teórie, len z encyklík. Akoby sa tu dostalo zrnko piesku do súkolia mechanizmu odovzdávania viery, komunikácie a formácie. Je nevyhnutné pomaly v živote každého človeka i celého spoločenstva celý mechanizmus, koliesko za kolieskom rozobrať, prečistiť a znovu poukladať celý náš pohľad na človeka, na spoločnosť, na rodinu a na Cirkev. A to je práca, ktorá nebude rýchla, ani jednoduchá. Netreba si teda robiť ilúzie, že sa to všetko jednoducho vyrieši, že ide len o jednu systémovú chybu v odovzdávaní viery.
Problém je možno aj v tom, že naša tradičná zažitá viera už nestačí na všetky vonkajšie odstredivé vplyvy. Je potrebné uzdravovať rodinný život. Až potom je väčšia nádej, že z takéhoto prostredia budú môcť hojnejšie vychádzať kňazi, ktorí budú aj ostatných takto viesť. Spätne to vidieť na kňazoch, ktorí majú to šťastie, že mali takúto výchovu. Tí majú jasnú myšlienku pomáhať rodinám aj tým, ktorí si ešte neuvedomujú potrebu pomoci slovom, príkladom, povzbudením a vytváraním priestoru a podmienok na to, aby zakúsili rodinu v pravde. Ale viac než všetky teórie je vždy osobná skúsenosť.
Pápež Ján Pavol II., ako aj pápež František rozbehli vlnu svätorečení manželských párov. Čím by podľa vás mali byť inšpiratívni manželia, ktorí by chceli byť vzorom pre svoje okolie?
Na vývoj teologického vnímania manželstva alebo celých skupín a svätosti v Cirkvi je krásny pohľad. Po stáročiach, keď sa na manželstvo hľadelo len ako na nástroj na zvládnutie žiadostivosti, Cirkev hlboko zmenila tento svoj sploštený pohľad naň. Svätý Alfonz de Liguori v jednej svojej publikácii hovorí, že nie je pravdou, ako si niektorí myslia, že sú životné stavy, v ktorých nemožno dosiahnuť svätosť. Napríklad stav kupecký, vojenský alebo manželský. Tak sa to kedysi písalo, no snáď sme za tých 200 či 300 rokov pokročili. Dnes hovoríme, že práve manželstvo ako najrozšírenejší základný ľudský stav a povolanie je najzákladnejšou formou a miestom, kde môže byť realizovaná ľudská svätosť. Veľká skupina ľudí v manželstve naozaj dosahuje hlboký alebo vysoký stupeň svätosti.
Donedávna sa za svätosť považovalo len niečo, čo sa dosahovalo akýmsi mimoriadnym spôsobom života v mimoriadnych životných stavoch a kategóriách: zasvätený človek, mučeník, biskup, pápež… Dnes dochádza k tomu, že potrebujeme pripomenúť všeobecnú svätosť práve cez exemplárne prípady svätých manželov, ktoré sú len potvrdením pravdy o svätosti prežívanej v manželskom spôsobe života. Myslím si, že v histórii Cirkvi aj v dnešných časoch sú milióny svätých manželov. Ak Cirkev dnes bude blahorečiť alebo kanonizovať niekoľkých, to je len nepatrná odrobinka z obrovskej svätosti, ktorá sa realizuje aj v manželstve.
Keď hovoríme o svätosti, teraz spomeniem Maurovu legendu o Svoradovi pustovníkovi. Bdel v noci po práci a aby teda nezaspal, dal si tŕne do dutiny, v ktorej prebýval, aby ho to zobúdzalo. Matka, ktorá po celodennej práci bdie pri chorom dieťati, nepotrebuje tŕne, aby nezaspala. Je to menšia forma svätosti? Alebo tu boli svätí, ktorí trpezlivo znášali útoky nepriateľov. Keď niekto dokáže trpezlivo znášať ťažkosti svojho manželského života, chorobu manžela, manželky, psychickú chorobu manžela, manželky, rodinnú nepohodu manžela či manželky – a nielen to znášať v pasívnom útrpnom postoji, ale s modlitbou, vnímajúc skúšku ako prostriedok na sebaobetovanie a záchranu toho druhého – to je menšia forma svätosti? Medzi manželmi je tých foriem veľa a sú také rôznorodé, až si ich akosi neuvedomujeme a preto je dobré občas si ich pripomenúť a oceniť.
(Krátené. Celý rozhovor si môžete prečítať TU.)
Mária Kohutiarová / nm.sk