Prinášame celý článok minoritu Jozefa Sukeníka, ktorého skrátenú verziu nájdete v aktuálnom čísle časopisu Zasvätený život 01/24.
La Verna je lokalita na hore zvanej Monte Penna. Má nadmorskú výšku 1 283 metrov a nájdeme ju v centre toskánskych Apenín v strednom Taliansku. Miesto je známe najmä svojím spojením so svätým Františkom z Assisi a svätyňou zvanou Santuario della Verna, ktorá vyrástla na jeho počesť. Celý areál je súčasťou národného parku Casentino. Nachádza sa tam neveľký františkánsky kláštor, niekoľko kaplniek a kostolík, ktorý pápež Benedikt XV. v roku 1921 povýšil na baziliku minor. Miestni bratia konajú dvakrát denne, o deviatej a o pätnástej hodine, procesiu krížovou chodbou k miestu, kde sv. František dostal na svoje telo znaky Kristových rán. Zhruba v polovici chodby vám františkáni ukážu malé dvierka, za ktorými sa dá schodmi zísť pod skalný previs na miesto nazývané „posteľ sv. Františka“. Ide o miesto, kde údajne sv. František odpočíval na holej zemi. Aby pútnici túto zem neodnášali ako relikviu, umiestnili nad ňu františkáni kovovú mrežu. Každoročne tu rehoľníci ubytujú niekoľko tisíc pútnikov. Táto skutočnosť naznačuje, že ide o jedno z najdôležitejších a najobľúbenejších miest františkánskeho sveta.
Hora sa so svätcom z Assisi spája od jari roku 1213. Podľa legendy František s bratom Leom prechádzali oblasťou Montefeltro putujúc na akúsi rytiersku slávnosť. Svätec chcel využiť prítomnosť toľkých ľudí a vyliezol na nízky múrik. Svoje vystúpenie otvoril piesňou: „Také dobro očakávam, že každá bolesť je pre mňa potešením“. Potom povedal svoju kázeň a jeho vystúpenie bolo tak pútavé, že si úplne podmanil množstvo poslucháčov. Medzi nimi sa našiel aj gróf Orlando Catani pochádzajúci z Chiusi v Casentine. Keď počúval svätca, cítil potrebu pozhovárať sa s ním o veciach, ktoré prežíval vo svojom vnútri. Akonáhle František kázeň skončil, zašiel za ním a oslovil ho. Boží muž sa potešil, ale chcel, aby si gróf najprv splnil povinnosti zdvorilosti a priateľstva voči tým, ktorí pripravili slávnosť. Dohodli si stretnutie na neskôr, po večeri. Gróf našiel počas nočného rozhovoru s Františkom svetlo pre svoju dušu. Pritom mu aj samotný František dovolil nahliadnuť do jeho srdca. Bohatý muž sa rozhodol ponúknuť mu miesto La Verna, ktoré vlastnil v Toskánsku. Tvrdil, že je osamelé a opustené, veľmi dobré a vhodné pre tých, ktorí chcú konať pokánie a žiť ďaleko od ľudí. Presviedčal svätca, že bude vyhovovať tým, ktorí túžia po živote v samote. Františkovi sa ponuka zapáčila. Poslal hneď dvoch spoločníkov, aby sa tam zašli pozrieť, a keď dostal potvrdenie, že to, čo gróf povedal, je pravda, prijal to miesto s veľkou radosťou. Na La Verne sa František iste zdržiaval viackrát. Vieme, že v roku 1218 mu tam gróf Orlando Catani postavil dokonca aj kaplnku, ktorú zasvätili Panne Márii Anjelskej. Evidentne šlo o snahu vytvoriť pre Františka miesto, ktoré bude milovať rovnako ako kúsok zeme, ktorý mu bol na svete najdrahší.
Medzi františkánmi sa traduje, že svätcovi sa na La Verne páčilo, pretože sa tam vyskytovali skalné pukliny, ktoré mu pripomínali Kristove rany, do ktorých sa túžil ukrývať. Ťažko povedať, či je to pravda. Na La Verne sú ale ozaj mnohé jaskynky a skalné previsy, ktoré oddávna slúžili ľuďom ako prírodné úkryty. Salvatore Vitale, významná postava františkánskeho sveta 17. storočia, označil horu za starobylé miesto uctievania pohanskej bohyne Laverny – ochrankyne zlodejov a skrývajúcich sa zločincov. Tí vedeli, že v hustom dubovom poraste nájdu bezpečné útočiská pred ich prenasledovateľmi. Po celý rok 2024 budeme aj my duchovne orientovaní na toto miesto. Pripomíname si totiž 800. jubileum stigmatizácie sv. Františka.
Mnohí nasledovníci sv. Františka začínajú každý deň slovami, ktoré svätec vyslovil pred obrazom Ukrižovaného v kostole svätého Damiána. Mládenec vtedy nerozumel, čo Boh od neho žiada. Prežíval svoju prvú veľkú duchovnú temnotu. Blúdiac po okolí mesta sa vyhýbal spoločnosti svojich priateľov tušiac, že sa v ňom deje niečo nové. Sám však týmto vnútorným procesom nerozumel. Jedného dňa vošiel do starého Kostola sv. Damiána a modlil sa: „Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, Pane, aby som plnil tvoj svätý a pravdivý príkaz.“
Táto skúsenosť jeho prvej temnej noci ho naučila pozerať na kríž a čakať odtiaľ odpoveď. Bolo šťastím alebo Božím riadením, že František hľadel pri tejto modlitbe na sýrsku ikonu, ktorá bola inšpirovaná Jánovými pašiami. Tá zjavuje Krista potupeného a zároveň osláveného, ukrižovaného a zároveň vzkrieseného, pribitého na drevo a zároveň božsky slobodného. Tento Kristus sa na človeka pokojne usmieva, otvára mu svoju náruč a pozýva ho k objatiu plnému lásky, krásy a nežnosti, nepopierajúc zároveň nekonečnú opustenosť a najväčšiu vnútornú bolesť spojenú s aktom svojho dokonalého sebadarovania. Ťažko povedať, či mladý Bernardone rozumel reči ikonopisectva tak, aby vyčítal zo starého obrazu tieto a iné pravdy. Možno musel naozaj Pán Ježiš zázračne otvoriť ústa a posunúť utrápeného chlapca aspoň o kúsok ďalej správnym smerom v nádeji, že znova a znova bude kľakať pred kríž, aby sa opakovane dožadoval Božieho vedenia. Vďaka tejto skúsenosti nadviazal František s Ježišovým krížom zvláštny vzťah. Práve kríž sa mu stal symbolom božského pochopenia a bezpečného útočiska. Od počiatku svojho povolania je svätec s krížom tajomne zviazaný. Svedectvo o tom je aj habit, ktorý si po čase ušil František tak, aby pripomínal kríž. Až do smrti sa tento muž ozdoboval znakom Ukrižovaného. Do kríža sa ukrýval a ponáral, strácal sa v ňom a premieňal sa na naň, znakom kríža Tau podpisoval svoje listy, označoval ním cely rehoľných spolubratov a zvykol ho aj maľovať na steny miestností, v ktorých prebýval.
Po jubileu prvých jasličiek a schválenia našej reguly, sa dnes relatívne dobre orientujeme v reáliách Františkovho života pred udalosťou stigmatizácie, ktorej osemsté jubileum slávime v tomto roku. Svätec od roku 1219 mnoho cestoval. Navštívil Egypt, Sýriu, Palestínu a vrátil sa odtiaľ s podlomeným zdravím. Doma ho čakalo zhrozenie nad spôsobmi, ktoré si osvojili bratia počas jeho neprítomnosti. Bol ešte schopný ujať sa kazateľskej misie v strednom a južnom Taliansku. Prežíval ale znepokojenie a zvláštnu osobnú krízu. František sa v tomto období zriekol vedenia rádu. Napriek tomu ostal hlavným zodpovedným za ovocie prác na redakcii textu Reguly. Iste sa necítil v tejto úlohe komfortne a hoci dnes už nevnímame jeho postoj k tvorbe reguly za výslovne antagonistický, nedá sa povedať, že by jej vytvorenie a dosiahnutie schválenia bolo udalosťou, ktorá by mu priniesla vnútornú satisfakciu. František prežíval svoje napätia a krízy. V mladosti sa správal žoviálne a spontánne, býval veselý a otvorený. Neskoršie obdobia depresie, smútku a iritácie vedel prežívať rovnako úprimne a otvorene, preto sa trápil nielen on sám. Náročné bolo aj byť mu nablízku.
Na ospravedlnenie treba dodať, že k vnútornej nepohode svätca výrazne prispieval jeho zhoršený zdravotný stav. František bol zoslabnutý maláriou. Mal problémy so zápalmi očí a s trávením. Bolo jasné, že nie je schopný pokračovať ďalej životom v prísnom asketickom režime, pre ktorý ho dosiaľ mnohí obdivovali či nasledovali. Len s veľkými ťažkosťami sa vysporiadal s tým, že musí mať okolo seba bratov, ktorí ho opatrujú a slúžia mu. Lekári mu prikázali konzumovať jedlo pripravené na masti a predpisovali mu rôzne diéty. V tvrdej zime mu bratia podšili habit teplou líščou kožušinou. Telesná slabosť Františka prekvapila a postavila ho do najťažšieho boja jeho života, do boja s pýchou na svoju dokonalosť. Životopisci spomínajú, ako sa hanbil výživné jedlo či teplé oblečenie prijímať v skrytosti. Cítil by sa ako pokrytec, keby tieto úľavy prijímal potajme. Keďže ich ale musel v duchu poslušnosti akceptovať, robil to so sebe vlastnou teatrálnosťou – ako verejný prejav poníženosti. Mastné jedlo nekonzumoval v súkromí, ale pred očami všetkých. Kožušinu nosil nielen pod habitom, ale nechal si ju našiť aj zvonku – nech všetci vidia úbohosť a neschopnosť Bernardoneho dodržať to, čo sám druhým prikazoval. Túto vnútornú výčitku vyznáva František aj vo svojom rozlúčkovom liste krátko pred smrťou: „V mnohom som zhrešil mojou veľkou vinou, najmä že som nezachovával Regulu, ktorú som Pánovi sľúbil, ani liturgiu hodín som neodriekal tak, ako predpisuje Regula, či už z nedbalosti, alebo pre chorobu, alebo preto, že som nevedomý a nevzdelaný.“
Hoci Francesco Bernardone začal nový život stretnutím s malomocným človekom už pred mnohými rokmi, práve toto obdobie slabosti a neschopnosti najsilnejšie otesalo jeho vnútro predurčené k premene, akej v mladosti ešte zďaleka nebol schopný.
Davy ľudí vyhľadávali chorého, zoslabnutého a nervózneho Františka zo zvedavosti alebo z túžby počuť jeho slová, poprosiť ho o modlitbu či požehnanie. Lenže vo svete, v ktorom bol pre druhých modelom dokonalosti, nebol František doma. Aktuálna situácia ho skôr viedla k pochybnostiam, či dokáže s dokonalosťou, ku ktorej viedol iných, sám udržať krok. Kritický životopis sv. Františka z pera dominikána Augustína Thompsona hovorí, že keď stál František na čele svojho rádu, nerád vydával presné rozkazy a rozhodnutia. Teraz, keď mal byť on sám poslušný, rovnako nerád a s ťažkosťami akceptoval rozhodnutia svojich nadriadených. Boží muž cítil, že je lepšie, ak sa vyhne veľkým spoločenstvám a vyhľadával radšej miesta v ústraní, ako to u neho koniec koncov bolo v podobných situáciách zvykom odjakživa. Legenda troch spoločníkov opisuje napríklad situáciu z mladosti, keď zažíval konflikty v otcovskom dome. František vtedy utiekol od príbuzných do jaskyne, v ktorej zotrval celý mesiac. Aj neskôr bolo preňho charakteristické, že občas cítil potrebu odísť do ústrania. Tomáš z Celano to vyzdvihuje ako cechu zbožnosti a pripisuje ju autentickej túžbe svätca nenarúšať vnútorný jas a pokoj zbožnej duše tieňmi svetskosti. Pobyty na pustovniach v ústraní boli ale v tradícii zasväteného života vždy považované za momenty osobitných duchovných zápasov s démonmi, ktorí napádajú človeka nielen zvonku ale aj zvnútra. Inak to nebolo ani v prípade sv. Františka.
V roku 1224 prebýval Boží muž pri bratovi Eliášovi v pustovni neďaleko Foligna. Načas našiel práve tam prijatie a pochopenie. Vo Foligno sa však stala zvláštna vec. Tomáš Celano spomína, že jednej noci sa Eliášovi ukázal v sne veľký a vznešene vyzerajúci kňaz odetý do bieleho rúcha, ktorý mu prikázal: „Choď, brat, a upozorni Františka, že keď sa dovŕši osemnásť rokov od dňa, keď opustil svet aby nasledoval Krista, zostanú mu už len dva roky a potom ho Pán povolá k sebe do nového života.“ Eliáš poslúchol a oznámil Františkovi, že onedlho zomrie. Keď jeho slová zarezonovali v už beztak nepokojnom Františkovom srdci, pustovňa vo Foligno nemohla viac byť miesto vyhovujúcim novým zápasom, ktorým musel František začať čeliť. Koncom leta sa rozhodol, že vystúpi na horu La Verna, aby tam v skrytosti a v samote prežil pôst na počesť Boha, Panny Márie a svätého archanjela Michala pred jeho prichádzajúcim sviatkom.
Spoločnosť pri výstupe na horu La Verna robil Františkovi rehoľný spolubrat Peter. Svätec nebol už schopný dôjsť tam na vlastných nohách. Odniesol ho teda požičaný kôň, ktorého musel spoločník po výstupe opäť odviesť k majiteľovi. Aj tento zostup s koňom, na ktorom svätec sedel, spojili ľudia s rozprávaním o fascinujúcom zázraku: žene, ktorá sa trápila s pôrodom, stačilo priložiť okolo bedier uzdu tohto koňa, aby v krátkom čase všetko dobre dopadlo.
Nadšenie, ktoré zo svätca prežívali jednoduchí ľudia, nijako nekorešpondovalo s temnotou, v ktorej sa František cítil tak utopený. Na hore hneď upadol do trápenia a výčitiek, či jeho rozhodnutie „utiecť“ sem bolo správne. Bonaventúra naznačuje jeho vnútorné pohnutie spomienkou na vtáčiky najrôznejších druhov, ktoré prileteli Františka privítať krúživým letom okolo jeho cely, mávaním krídlami a pospevovaním svojich piesní. Chceli vraj Božieho muža uistiť, že výstup bol správnym rozhodnutím a povzbudiť ho, aby v pustovni ostal. Neskôr spomína aj jastraba, ktorý so sv. Františkom uzavrel pakt priateľstva a každú noc ho budil na modlitbu ofícia. V čase zhoršeného zdravotného stavu nechal tento vták Františka celú noc spať a budil ho až pri východe slnka. Teda medzi obyvateľmi živočíšnej ríše našiel František porozumenie a súcit. Lenže na La Verne je preto, že jeho vnútru nerozumejú ľudia a možno sa už aj on sám prestáva orientovať v tom, čo sa v ňom práve deje.
Moderní životopisci sa dnes už nepokúšajú romantizovať Františkov čas trávený v pustovni. Nemajú ciele, ako autori stredovekých legiend, ktorí cítili povinnosť opísať ho ako „najdokonalejšieho medzi dokonalými“. Pripúšťajú, že spoločníci ako brat Leo, brat Iluminát či brat Rufín to s ním nemali ľahké, pričom boli sami zamestnaní starosťami súvisiacimi s dianím v reholi, či vlastnými napätiami a krízami. František si želal, aby filozofiou jeho pobytu na hore bola hlboká kontemplácia, pozdvihnutie sa k nebeským príbytkom, úplné sebazaprenie a ukrytie sa v ranách Spasiteľa. Veľmi neskorý prameň Kvietkov sv. Františka vkladá do úst svätca na La Verne modlitbu: „Ó, Pane môj, Ježišu Kriste, prosím ťa, aby si mi pred mojou smrťou dal ešte dve veci: prvá je, aby som vo svojom živote precítil v duši i na svojom tele, nakoľko je to možné, tú bolesť, ktorú si ty, sladký Ježišu, prežíval v hodine svojho najtrpkejšieho umučenia; druhá, aby som vo svojom srdci, nakoľko je to možné, pocítil tú výnimočnú lásku, akou si ty, Boží Synáčik, bol zapálený, keď si dobrovoľne zniesol toľké utrpenie pre nás hriešnikov.“ Toto zbožné prianie svätca nebolo však vôbec ľahko splniteľné. František mal s modlitbou vážny problém. Spoločníkom sa zdôveroval o tom, že jeho snaha o modlitbu je narúšaná bojmi s démonickými silami. Sťažoval sa, že ho každú noc démoni napádajú a že trpí hroznými pokušeniami.
František sa však tvrdošijne dovolával kontaktu so samým nebom. Najlepším prostriedkom na jeho nadviazanie bolo v okolnostiach na La Verne čítanie Svätého písma. Biblické texty boli na tomto mieste takpovediac „sviatostným“ kontaktom s Kristom, pretože sv. omša sa v pustovni neslávila každý deň. Pred hlavným jedlom mal preto František zvyk dať si prečítať nejakú stať z evanjelia, aby sa nasýtil najprv Kristovým slovom.
Napokon vo svojej túžbe po opätovnom započutí Kristových slov pristúpil na La Verne opäť k duchovnej praktike, ktorá mu už minimálne raz pomohla rozjasniť jeho temnoty – k sorte biblica – biblickému losovaniu či vešteniu. Celano tvrdí, že išlo o prax, ktorá bola blízka aj dávnym veľkým majstrom svätosti. Tento muž detailne popisuje, ako František jedného dňa pristúpil k oltáru, ktorý bol v pustovni postavený a zbožne naň položil knihu evanjelií. Následne sa vystrel na zem v modlitbe, pri ktorej sa modlil rovnako srdcom ako i celým telom prosiac ponížene dobrého Boha, Otca milosrdenstva a Boha každej útechy, aby mu láskavo vyjavil jeho najsvätejšiu vôľu. S cieľom priviesť k naplneniu to, čo si jedného dňa zaumienil vo svojej jednoduchosti a zbožnosti, modlil sa a prosil ho, aby mu na prvé otvorenie knihy vyjavil, čo by mal konať. Keď skončil modlitbu, vstal, s poníženým duchom a skrúšeným srdcom urobil znak svätého kríža, zodvihol z oltára knihu, úctivo a s bázňou ju otvoril. Vtedy sa stalo, že pri otvorení knihy mu oči padli ako prvé na text o umučení nášho Pána Ježiša Krista, ale iba na to miesto, kde bolo umučenie predpovedané. Zo strachu, či sa nejedná o náhodu, zatvoril František knihu a znova ju otvoril aj po druhý a tretí raz, no natrafil vždy na rovnaký alebo podobný text. Boží služobník, ktorý bol plný Božieho Ducha, vtedy pochopil, že do Nebeského kráľovstva vstúpi jedine skrz nespočítateľné súženia, trápenia a zápasy.
Sám Kristus teda nasmeroval Františkove myšlienky počas pôstu na La Verne k meditácii textov o jeho umučení. Denné a nočné modlitby pretkával svätec bez pochýb recitovaním Ofícia o utrpení Pána, ktorého autorstvo pripisuje Assiský kódex práve jemu. Mnohí autori však poukazujú na to, že ľudové hodinky skomponované sv. Františkom z biblických textov obsahovo presahujú rozprávanie o utrpení Pána. Delia ich na cyklus pašiový (veľkopiatkový) a cyklus vzkriesenia (veľkonočný). Pri spomienke na ikonu kríža z Kostola sv. Damiána treba však pripomenúť, že tajomstvo utrpenia Krista je na nej nerozlučiteľne prepojené s tajomstvom jeho oslávenia, preto možno pobožnosť Františkových hodiniek čítať v úplnej harmónii s duchovnou skúsenosťou vnútornej temnoty na počiatku jeho duchovnej cesty i skúsenosťou temnoty a oslávenia Božieho sluhu v pustovni La Verna. Augustine Thompson, autor Františkovho kritického životopisu, poukazuje na detail, že každá časť Františkovho Ofícia o utrpení Pána sa začína ním skomponovanou mariánskou antifónou, v ktorej je vyslovená prosba o jej orodovanie aj o pomoc sv. Michala archanjela. Mária a Michal sú zároveň dve osoby, na česť ktorých František obetoval svoj pobyt na tomto mieste.
Celano venuje krátky text spôsobu Františkovej modlitby v najintímnejšom prostredí lesov a na pustých miestach. Tvrdí, že sa lesmi ozývali svätcove vzlyky, po zemi tiekli jeho slzy. František sa často pri takejto modlitbe udieral rukou do pŕs. Vedel využiť intimitu a izoláciu týchto miest na hlasný dialóg so svojím Pánom, pri ktorom vydával počet zo svojho šafárenia pred Sudcom alebo vyjadroval svoje prosby Otcovi, hovorieval s Priateľom, láskavo žartoval so Ženíchom. V skutočnosti pri tom obetoval Bohu mnohé zápalné obety skrze každý úder svojho srdca dosvedčujúc rôznymi spôsobmi Toho, ktorý je koniec koncov len Jeden. Svätec často bez pohybov perí dlho meditoval vo svojom vnútri a tam sústredil aj všetky svoje vonkajšie sily, aby sa duchom povzniesol k nebu. Takto nasmeroval celú svoju myseľ a city na tú jedinú vec, ktorú žiadal od Boha. Nakoniec už nebol len človekom, ktorý sa modlil. On celý sa premieňal na živú modlitbu. Kristus ho v tejto modlitbe pripravoval na rozhodné premenenie, ktoré sa odohralo práve tu a práve pri modlitbe.
František mal jedného rána víziu, v ktorej sa mu zjavil akýsi človek vznášajúci sa nad ním v podobe Serafína so šiestimi krídlami. Ruky mal rozpažené a nohy spojené. Bol pribitý na kríž. Dve jeho krídla boli vystreté nad hlavou, dve boli rozprestreté k letu a dve zakrývali celé jeho telo. Počas tohto zjavenia sa blahoslavený Boží služobník cítil naplnený nekonečným obdivom, ale nedokázal porozumieť jeho významu. Upadol do živej radosti a pocitu nadmerného šťastia z pohľadu do prekrásnej a premilej tváre, ktorou sa naňho díval nepredstaviteľne krásny Serafín. Bol však zároveň vydesený z toho, že Serafín je pribitý na kríž v nevyspytateľnej bolesti utrpenia. Keď vstal, bol takpovediac, smutný aj šťastný, pretože radosť aj horkosť sa v jeho duchu striedali. Usiloval sa horlivo odkryť zmysel tejto vízie a preto bol v duchu úplne rozrušený, tvrdí Tomáš z Celano.
Nie je ani jasné, v ktorom momente svätec prijal dar Kristových rán. Zážitok bol tak ohromujúci, že František si v šoku z neho mohol uvedomiť bolesť zo zranení na vlastnom tele až o niekoľko momentov neskôr. Celano vraví, že to bolo ešte počas emocionálneho vytrženia, ktoré Františka ponorilo do neistoty a zmätenia. Fyzické znaky, ktoré sa od tohto momentu dali na tele svätca pozorovať, presne kopírovali zranenia ukrižovaného Serafína. Jeho ruky a nohy však neboli otvorenými ranami. Podľa dobových opisov boli na dlaniach rúk a na povrchu nôh sv. Františka vyčnievajúce kúsky mäsa, ktoré svedkom pripomínali hlavičky klincov a mali čiernu farbu. Na spodnej časti jeho nôh a na chrbtoch rúk boli podobné výrastky, ktoré sa ale podobali na hroty klincov. Rana na boku bola otvorená. Tiekla z nej krv a bola citlivá na dotyk.
Fyzikálne znaky javu stigmatizácie by nemali pútať viac pozornosti ako úsilie porozumieť tomu, čo sa pri zážitku so Serafínom odohralo vnútri svätcovej duše. V skutočnosti fyzické bolesti, ktoré prežíval, zodpovedali duchovným skúškam, ktorými v tomto období prechádzal. Čo sa pri najväčšej udalosti Františkovho života udialo v jeho vnútri?
Najlepším prostriedkom na spoznávanie jeho duše sú predsa len Františkove listy a modlitby. Krátko po udalosti stigmatizácie František skomponoval ešte na La Verne jeden z najkrajších textov modlitieb, ktoré nám zanechal – Chvály Boha najvyššieho. Ide o jednu z dvoch literárnych pamiatok, ktoré sa nám zachovali v podobe autografov, čiže sú napísané jeho vlastnou rukou. Modlitba vznikla ako odpoveď na túžbu brata Lea, jedného z najoddanejších a najvernejších Františkových spoločníkov. Leo si vo svojom srdci želal mať od Františka nejakú pamiatku či relikviu. Počas pobytu na La Verne ho František poprosil, aby mu priniesol pergamen a písacie potreby. Napísal mu naň text tejto svojej vlastnej modlitby a podpísal ho krížom Tau postaveným na Adamovej lebke. Pergamen potom zložil a daroval ho Leovi so želaním, aby ho nosil pri sebe po celý život. Modlitba znie takto:
Ty jediný si svätý, Pán a Boh, ktorý konáš zázraky. Ty si silný, ty si veľký, ty si najvyšší, ty si všemohúci Kráľ, ty, svätý Otče, Kráľ neba i zeme. Ty si Trojica a Jeden Pán, Boh nad bohmi, ty si dobro, všetko dobro, najvyššie dobro, Pán Boh živý a pravý. Ty si láska, láskavosť; ty si múdrosť, ty si pokora, ty si trpezlivosť, ty si krása, ty si miernosť, ty si istota, ty si upokojenie, ty si radosť, ty si naša nádej a potecha, ty si spravodlivosť, ty si miernosť, ty si všetko naše bohatstvo v plnej miere. Ty si krása, ty si miernosť; ty si ochranca, ty si náš strážca a obranca, ty si sila, ty si útecha. Ty si naša nádej, ty si naša viera, ty si naša láska, ty si všetka naša sladkosť, ty si náš večný život: Veľký a obdivuhodný Pán, všemohúci Boh, milosrdný Spasiteľ.
V porovnaní s modlitbou, ktorá z úst Františka odznela pred osemnástimi rokmi v Kostole sv. Damiána, je táto modlitba ukrižovaného Františka úplne iná. Je odľahčená od zamerania na seba samého. Ide o čistú chválu Božieho majestátu oslobodenú od akýchkoľvek otázok a želaní, ktoré by svätec adresoval nebesám. Stigmatizovaný František už nežije vo vnútornej temnote, nejaví známky pochybovania, neistoty, bolesti či nebodaj zúfalstva. Je ukrižovaný a tým aj zmierený so sebou, so svojím životom, bolesťou, slabosťou a nemohúcnosťou. Jediné, čo preňho ešte existuje, je krásny a dobrý Boh, ktorý je objektom obdivu, chvál a vzdávania vďaky.
Augustine Thompson tvrdí, že modlitba chvál z La Verny je dôkazom toho, ako môže krížová cesta človeka priviesť k úteche a občerstveniu. Je pravda, že moderný človek by „dar stigiem“ vtlačených do chorého a zoslabnutého tela sotva vnímal ako Božie požehnanie. Slovo „stigma“ má tiež v bežnom jazyku význam negatívneho poznačenia. Snáď preto sa aj Tomáš Celano výrazu „stigmy“ pri opise mystickej skúsenosti na La Verne vyhýba použijúc na opísanie Františkových rán výraz „znamenia“ či „znaky“. Tým dáva najavo, že Františkovo pribitie na kríž nie je „postihnutím“ ale má punc najdôležitejšej biblickej udalosti, ktorú treba čítať v duchu jánovskej teológie Kristovho „povýšenia“ a „oslávenia“. Ide o rovnakú myšlienku, akú zobrazuje ikona v Kostole sv. Damiána. Tomáš Celano tak majstrovsky predstavuje Františkovu premenu v dvoch dôležitých krokoch. Prvým je pozvanie k obnove domu v Kostole sv. Damiána a druhým je samotná premena na ukrižovaného i vzkrieseného Krista, ktorý sa z ikony u sv. Damiána díval na mladého Františka. Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k bratom a sestrám františkánskej rodiny z príležitosti Rohožkovej kapituly v roku 2009 taktiež povedal: „František okúsil moc Božej milosti a v určitom zmysle zomrel i vstal z mŕtvych“.
Svätec v pustovni La Verna nasleduje Jánovho Krista, keď naplno okusuje to, čo ho ponižuje a ničí. Premieňa však túto situáciu na akt sebadarujúcej lásky, ktorá ho absolútne zjednocuje s božským Majstrom. Spája sa tu moment jeho najväčšej slabosti s chvíľou, v ktorom zažiari v plnej sláve.
Keďže v Jánovom evanjeliu je ukrižovanie tou istou obetou, ako umývanie nôh učeníkov pri poslednej večeri, po svojom zídení z hory La Verna v rozlúčkovom liste adresovanom celému rádu bozkáva František všetkým svojim súčasným i budúcim bratom nohy. Následne im kladie na srdce to najdôležitejšie: a nie je to chudoba, ani jeho Regula. Pobáda ich k čo najhlbšiemu a najdokonalejšiemu prežívaniu eucharistického tajomstva, udalosti premenenia, ktorá sa ponúka ako základná interpretácia zmyslu „znakov“ na jeho osobe i cieľa nasledovania Krista v hnutí menších bratov. František sa mentálne pohyboval v tejto rovine už dlhší čas. Spomeňme si, ako v jaskynke v Greccio spojil slávenie Božieho narodenia s tajomstvom Kristovho príchodu v eucharistickej obete. Eucharistickú interpretáciu svojho ukrižovania potvrdí v hodine svojej smrti, keď si nechá z evanjelia čítať stať o umývaní nôh.
Ďalší dôkaz, že tajomstvo stigmatizácie čítal samotný František v tomto svetle, objavil brat Carlo Bottero, bibliotekár kláštora Sacro Convento v Assisi, a to len nedávno. Pri skúmaní Františkovho autografu z La Verny s textom Chvál Boha najvyššieho si uvedomil, že Františkov podpis obsahuje nenápadný originálny detail. Červený kríž Tau je postavený na Adamovej lebke, čo by nebolo nezvyčajné. Tá je však namaľovaná v netypickej polohe, na ležato. Vertikálne rameno kríža sa nedotýka povrchu Adamovej lebky, ale jeho úst tak, aby do nich z kríža stekala Kristova krv. Znamená to, že František chcel ako vrcholnú udalosť svojho života zdôrazniť nielen samotné ukrižovanie, ale aj akt sv. prijímania. Ono je pre neho a pre všetkých, ktorí idú životom cestou menších bratov najpriamejším prostriedkom v nasledovaní Krista a k dosiahnutiu méty vyznačenej apoštolom Pavlom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“. (Gal 2,20)
O niekoľko desaťročí neskôr teologicky prepracoval udalosť stigmatizácie sv. Františka Bonaventúra z Bagnoregia. Jeho text je dnes súčasťou ofícia tohto sviatku vo františkánskom breviári. Podľa Bonaventúru František ako nový človek, poznačený novým a úžasným zázrakom s ojedinelým vyznamenaním, akého sa v predošlých storočiach nedostalo nikomu, totiž že bol ozdobený svätými ranami, zostúpil z hory. Pritom na sebe niesol obraz Ukrižovaného, ktorý nevykreslila ruka umelca do kamennej alebo drevenej dosky, lež prstom živého Boha bol vpísaný do údov živého človeka. Bonaventúrova interpretácia je nápadne podobná biblickým rozprávaniam o Mojžišovi a Božom zákone napísanom na kamenných tabuliach. Vznikla v čase, keď sa formálne konsolidoval františkánsky rád. V mladom rehoľnom spoločenstve zápasili o vplyv rôzne ideologické prúdy ponúkajúce odlišné interpretácie Reguly. Stigmatizáciu zakladateľa prezentuje Bonaventúra ako Kristovu pečať, zákon Ducha, ktorý je vpísaný nie do kameňa, ale do srdca a tela Františka a jeho nasledovníkov. Zákonom menších bratov je potom nasledovanie ukrižovaného Krista imitáciou jeho vlastného života.
František rany na svojom tele ľuďom neukazoval. Chcel, aby boli intímnym tajomstvom, ktoré ho od tohto dňa tajomne spojilo s Kristom. Do konca života svätca malo iba pár ľudí možnosť uvidieť ich na vlastné oči. Medzi nimi boli brat Eliáš a brat Rufín. Eliáš svedčí o Františkových ranách ako úplne prvý v Liste všetkým provinciám rádu o smrti svätého Františka. Celano zase spomína udalosť, pri ktorej sa brat Rufín údajne vlastnými rukami dotkol Františkovho otvoreného boku pri jeho ošetrovaní. Svätec vraj vykríkol od bolesti a ruku svojho brata odhodil od seba inštinktívnym obranným pohybom.
Najbližší a najdôvernejší spoločníci sv. Františka boli poučení o tom, že Kristove znaky na jeho tele sa nebudú verejne prezentovať. Bolo to z obavy, že ľudia nedokážu odolať pokušeniu šíriť túto vec a nezdravý obdiv oberie Františka o milosti plynúce z tohto vyznačenia. Hoci jeho spoločníci čiastočne rešpektovali tento postoj až do Františkovej smrti, stačilo prezradiť málo a rozprávanie o stigmatizovanom mužovi sa nieslo celým svetom.
Krátko po Františkovom prechode do večnosti boli práve Kristove znaky na jeho tele predmetom najväčšej fascinácie a záujmu verejnosti. Celano spomína onú „tajomnú radosť“, ktorá zmiernila smútok ľudí z Františkovho odchodu zo sveta novosťou zázraku. Vystavenie obnaženého mŕtveho tela na obdiv nesčíselným davom zvedavcov by sme dnes sotva považovali za prejav úcty. Zázrak, ktorý bol viditeľný na tele sv. Františka bol však bratmi považovaný za tak nevídanú milosť, že k tomuto gestu sa bez váhania odhodlali. Celano opisuje túto udalosť takto: „Zdalo sa, že ho (Františka) práve zložili zo šibenice s rukami a nohami prebodnutými klincami a zranením na pravom boku kopijou. Ľudia videli mäso, ktoré bolo predtým hnedé, teraz jasne žiarilo bielobou, nadľudskou krásou, ktorá na ňom vyžarovala odmenu požehnaného vzkriesenia. Napokon obdivovali ľudia Františkovu mŕtvu tvár podobnú tvári anjela, akoby bol živý a nie mŕtvy, a jeho končatiny boli mäkkými a pružnými ako u dieťaťa. Žiadne stiahnutie nervov, stvrdnutie kože, stuhnutie tela, ako sa to bežne stáva tým, ktorí zomreli.“
Dokument o pravosti stigiem ktoré boli na Františkovom mŕtvom tele overené obhliadkou mŕtveho tela, podpísalo niekoľko desiatok obyvateľov mesta Assisi. Preto sa po smrti svätca Kristove rany na jeho tele stali jedným z najdôležitejších dôkazov jeho svätosti, výnimočnosti a jedinečnosti. Kristove rany boli okamžite aj podstatným atribútom ikonografie tohto svätca z Assisi.
Je však prirodzené, že chýr o takomto nezvyčajnom jave vyvolal aj pochybnosti, výsmech, či odmietavé postoje. Mnohí usudzovali, že tvrdenie o Františkovej stigmatizácii je podvod, alebo dokonca aktom rúhania. Sv. Bonaventúra ešte niekoľko desaťročí po Františkovej smrti a kanonizácii uvádza v zozname zázrakov tento jav ako prvý a najdôležitejší zázrak spojený so životom sv. Františka, pričom zdôrazňuje, že ide o zázrak, ktorý je cirkevne uznaný. Považuje však za dôležité reagovať na pochybnosti, ktoré sú stále prítomné medzi mnohými ľuďmi a opisuje príhodu, ktorú v Hornej bazilike sv. Františka v Assisi výtvarne zobrazil aj samotný génius výtvarnej hagiografie Giotto: Pápež Gregor IX., muž, ktorému svätec predpovedal ešte počas svojho života zvolenie na Petrovu katedru, mal vraj pred aktom kanonizácie v srdci pochybnosti ohľadom pravosti Františkovej rany na pravom boku. Neskôr vraj sám so slzami v očiach verejne rozprával o tom, že jednej noci sa mu vo sne zjavil svätý František a s prísnym výrazom tváre ho karhal za jeho váhavosť. Potom pozdvihol svoju pravú ruku, odkryl si ranu na boku a poprosil pápeža, aby mu podal nádobku. Pápež mu podal ampulku, do ktorej nechal František až po hrdlo natiecť krv vytekajúcu zo svojej rany. Bonaventúra vraví, že od tohto zážitku sa pápež Gregor stal veľkým obhajcom pravdy o Františkových ranách a nikomu nedovolil vyjadrovať o nich pochybnosti.
Ten istý autor pri rozprávaní o Františkových ranách dáva dôraz na skutočnosť, že ich interpretácia nemá byť exaktne vedecká, ale v prvom rade teologická, čiže založená na úprimnej a pravej viere. Spomína istého menšieho brata, presláveného cnosťami, ktorý sprvu úprimne veril v pravosť Františkových stigiem, potom však upadol do vnútorného nepokoja hľadajúc odpoveď, ako by bol tento jav vysvetliteľný ľudským rozumom. Aj jemu sa vraj vo sne osobne zjavil sv. František a ukázal mu rany na rukách. Mal zablatené nohy, ktoré prikázal pochybujúcemu bratovi očistiť. Ten sa zohol k zemi a urobil to, pritom sa hmatom presvedčil o pravosti rán na svätcových nohách.
Naopak, príkladom úprimnej viery je v spise sv. Bonaventúru zámožná žena v Ríme, ktorá si vo svojom dome uctievala obraz sv. Františka, no v istom momente si uvedomila, že maliar urobil chybu, keď svätca zobrazil bez Kristových rán. Tie sa napokon po jej veľkom vnútornom trápení na obraze samé zázračne objavili a potvrdili jej to i príbuzní, lenže keď neskôr opäť pochybovala, či tam rany naozaj na počiatku neboli, stigmy opätovne z obrazu zmizli.
Napokon sa polemika o pravosti stigiem na tele sv. Františka utíšila a mimoriadny znak sa stal všeobecne akceptovaný ako fakt. Dôkazom toho je aj skutočnosť vzniku liturgického sviatku Stigmatizácie sv. Františka, ktorý ustanovil pápež Benedikt XI. ako odpoveď na žiadosť františkánov zídených na generálnej kapitule v Cahors vo Francúzsku v roku 1337.
V 20. storočí sa v modernej teológii v západnom svete objavilo hnutie, ktoré presadzovalo snahu o „odmytologizovanie“ Biblie. Aj legendy o stredovekých svätcoch prešli triezvejšou revíziou, preto sa opäť vynorili názory, že stigmy sv. Františka by mohli byť len „literárnou formou“, symbolickým hagiografickým vyjadrením. Tieto názory vyvrátila, paradoxne exaktná veda. Pri prvom otvorení a rekongnícii Františkových relikvií od jeho svätorečenia, v roku 1978, lekári s prekvapením zistili, že svätec mal deformované kosti nôh v dôsledku neprirodzeného spôsobu chôdze – deformáciu kostí spôsobila bolesť, ktorá sprevádzala každý jeho krok s poranenými nohami.
Keďže hrob sv. Františka bol otvorený po prvý raz od svätorečenia až v roku 1978, celé stáročia boli jedinými relikviami pochádzajúcimi z jeho tela kúsky šatstva či obväzy poznačené krvou z jeho stigiem. Niekoľko takýchto vzácnych relikvií uchovávajú dodnes františkáni na hore La Verna. Pri najväčších sviatkoch ich nosievajú v slávnostných procesiách a vystavujú ich k verejnej úcte. Aj Františkov habit, ktorý sa na La Verne zachoval, má na pravom boku veľkú dieru, pretože táto časť odevu zmáčaná Františkovou krvou bola postupne po nitkách vyberaná a delená ako prvostupňová relikvia pre mnohé iné kostoly.
Samozrejme, nájdeme relikvie Františkovej Krvi aj v iných kostoloch a svätyniach: v Bazilike sv. Františka v Assisi sa uctieva Františkova krv zachovaná na kúsku semišovej kože. Malú sklenenú ampulku s krvou, čo vytiekla z Františkovho boku, si uctievajú veriaci v kláštore Castelvecchio Subequo v regióne Abruzzo. Odtiaľ sa časť relikvie dostala aj do Kostola Stigmatizácie sv. Františka v Ríme. V samotnej vatikánskej bazilike sa krv sv. Františka uctieva v tzv. Chórovej kaplnke. Niekoľko kúskov Františkovho odevu zmáčaného krvou zo stigiem uchovávajú minoriti v pokladnici Baziliky sv. Antona v Padove. Malé relikvie sú uchovávané aj v Neapole a neďalekom Piedimente Matese, v bolognskej katedrále a ďalšom bolognskom kostole San Pietro in Castel či v talianskom mestečku Ascoli Piceno.
Na Slovensku je kult stigmatizácie sv. Františka málo rozšírený, hoci v mnohých kostoloch je ikonograficky zastúpený. Relikvie Františkovej krvi neuchováva pravdepodobne žiaden z našich chrámov. Kostoly zasvätené tomuto tajomstvu Františkovho života nájdeme u nás iba v Nových Zámkoch a v Brehove. Kaplnky stigmatizácie sa nachádzajú v kláštoroch v Spišskom Štvrtku a v Lúčkach – Potokoch.
Jozef Sukeník, OFM Conv.