Jedného dňa prišiel výrobca mydiel za rabínom, aby sa s ním porozprával o náboženstve. Už dlhšie ho trápili otázky, ktoré sa konečne rozhodol rabínovi vyklopiť priamo na stôl. Ako tak spolu kráčali, hovorí mydlár rabínovi: „Načo je dobré náboženstvo? Pozri na všetku tú biedu a trápenie vo svete! Je stále tu, dokonca po rokoch – po tisícročiach – učenia o dobre, pravde a pokoji. Je stále tu, po všetkých tých modlitbách, kázňach a vyučovaní. Ak je náboženstvo dobré a pravé, prečo to všetko ešte existuje?“ Rabín neodpovedal. Pokračovali vo vychádzke, až naďabili na chlapca, ktorý sa hral v špinavej mláke. Vtedy sa rabín ozval: „Pozri na tohto chlapca. Ty ako mydlár hovoríš, že mydlo robí ľudí čistými, a vidíš, aký zamazaný je ten chlapec? So všetkým tým mydlom sveta, za všetky tie roky, čo sa vyrába, to dieťa je zafúľané. Zdá sa mi, že mydlo zrejme vôbec nie je účinné!“ Mydlár okamžite protestoval: „Ale, rabbi, mydlo nemôže nič pomôcť, ak nie je používané!“ – „Presne tak,“ odpovedal rabín, „presne tak!“
Šikovné a múdre vysvetlenie rabína. A má čo povedať i nám, kresťanom. Chodíme týždeň čo týždeň na svätú omšu v nedeľu – a možno máme dojem, že zbytočne, že to nemá efekt. Nie div, že pre niektorých sa to stáva záťažou, povinnosťou, ktorú si treba odbaviť a mať na týždeň pokoj. Chyba však – tak ako v prípade mydla – nebude zrejme v omši, ako skôr vo vzťahu k nej.
Evanjelium Druhej veľkonočnej nedele (Jn 20, 19 – 31) rozpráva o dvoch nedeľných stretnutiach Ježiša s apoštolmi – totiž ten výraz „prvý deň týždňa“ sa vzťahuje na nedeľu, keďže židovský týždeň sa končil sobotou – a ponúka podnet na zamyslenie nad tým, ako umožniť, aby nedeľné stretnutia na Eucharistii prinášali do života úžitok.
Ježiš prichádza medzi zhromaždených učeníkov a prináša im pokoj a silu Ducha Svätého. Tí učeníci nie sú dokonalí, veď len pár dní predtým sa rozutekali z Getsemany a Ježiša nechali samého. Navyše, ešte aj teraz sú plní strachu. Sú však spolu. Vytvárajú spoločenstvo, ktoré sa stáva priestorom Ježišovho zjavenia sa. Ježiš prichádza medzi nich, do ich stredu, a prebúdza v nich, zhromaždených, veľkonočnú radosť. Jeho pozdrav „Pokoj vám“ – zopakovaný dokonca dvakrát – je pozdrav, ktorý Cirkev uchovala v liturgii, ktorej predsedá biskup. Pripomína dôležitú skutočnosť, na ktorú sa ľahko zabúda: že totiž cesta viery nie je individualistická, lež jej miesto je „v spoločenstve“, kde sme si navzájom bratmi a sestrami. Keď sa veriaci schádzajú, vyjdúc v ústrety jeden druhému, podporovaní vzájomnou modlitbou, utvárajú priestor, kde možno zakúsiť Ježišovu prítomnosť a jeho moc, ktorá premieňa strach na radosť zakorenenú v dôvere. On sám to prisľúbil slovami: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť […], dostanú to od môjho Otca… Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 19 – 20). A dalo by sa na to pozrieť ešte z iného pohľadu. Pri eucharistickom spoločenstve nastáva akási „duchovná interferencia“. Ide o jav skladania, a teda i zosilnenia koherentných vlnení rovnakého druhu. V duchovnom rozmere „vlnenia“ spoločnej prosby. Vo vedomí prináležania do spoločenstva, ktoré smeruje rovnakým smerom, keď sa spoločne obracia na Pána, a tiež v prejavení jeho opory je možné zakúsiť Božiu moc prekonávajúcu slabosť a strach.
Prípad Tomáša ukazuje, že sa to nedá rovnakým spôsobom zažiť „mimo“ spoločenstva. Aj keď sa s ním ostatní delia o radosť stretnutia so vzkrieseným Ježišom, on ju nedokáže prežívať, kým v tom spoločenstve nie je i sám prítomný. Až tam ho osobne stretá a to ho premieňa. Hoci sa o ňom hovorí – trochu negatívne – ako o „neveriacom Tomášovi“, jeho túžba po osobnom stretnutí je vzorom. Tomáš poznáva, že Pána môže stretnúť v spoločenstve, a tak už ďalšiu nedeľu je tam, s ostatnými. Čiže nie je jedno, či na omšu človek ide alebo nie, či si ju len „pozrie“ alebo je na nej aktívne „prítomný“. Tak ako nie je jedno, či človek len nahliadne do reštauračného „menu“, v ktorom si prečíta opis jedla a jeho zloženie, a či ho aj ochutná. Jedno i druhé je v podstate o tom istom jedle, ale z čítania „menu“ sa ešte nik nenajedol. Preto je také dôležité byť prítomný, zakúsiť prítomnosť Pána cez aktívnu účasť. Zaiste, iné je, ak človek pre chorobu alebo iné vážne príčiny prísť nemôže – vtedy sa spája s Kristom iným spôsobom.
To, skrze čo konkrétne učeníci – a potom i Tomáš – zažívajú radosť, je dar vnútorného uzdravenia, čiže odpustenia. Ježiš k nim prichádza bez výčitiek, naopak, s darom, ktorý tak potrebujú. Cez pozdrav pokoja im dáva najavo, že ich prijíma napriek tomu, že od neho zdupkali, a skrze dar Ducha Svätého im dáva moc odpúšťať. Odpustenie a prijatie zakusuje i Tomáš pri pohľade na Ježišove rany. Jeho oslávené rany sú dôležité nielen preto, že sú „identifikačným znakom“, ale najmä preto, že sú prameňom života a milosti – veľmi názorne to vyjadruje tiež obraz Božieho milosrdenstva: milosť prúdi z rany prebodnutého boku. Boh neodstraňuje rany. On ich uzdravuje, aby sa mohli stať prameňom života. Teda Eucharistia, na ktorú veriaci prichádzajú, okrem spoločenstva dáva možnosť zakúsiť i tento taký potrebný moment odpustenia. Do kostola totiž neprichádzame ako svätí, ale ako hriešnici vedomí si toho, že potrebujeme zaceliť rany spôsobené našou hriešnosťou, že potrebujeme odpustenie. Tam si uvedomujeme svoju hriešnosť – o tom je úkon kajúcnosti na začiatku omše –, priznávame si zlyhanie. Deje sa to však v atmosfére otvoreného Božieho náručia, vo vedomí toho, že Boh odpúšťa – a preto máme i my odpustiť sebe samým a odpúšťať iným. Taká je dynamika odpustenia: začína vnímaním prijatia Ježišom, ktoré následne dáva silu prijať seba a potom prijímať aj druhých. Lebo na to, aby človek vedel odpustiť druhému, potrebuje najprv sám zažiť, že mu je odpustené, a byť schopný odpustiť i sám sebe; asi tak ako pri učení sa hre na gitaru je potrebné najprv sa od niekoho učiť, potom to človek cvičí sám, a až tak to môže učiť aj niekoho iného.
Teda spoločenstvo a odpustenie sú dva dôležité momenty, ktoré možno zakúsiť jedinečným spôsobom pri spoločnom slávení svätej omše.
Marek Vaňuš, verbista