Kalkata medzi panelákmi. Ako u nás fungujú sestry Matky Terezy
Reportáž o misionárkach lásky z bratislavskej Petržalky. Pokračujeme v seriáli o reholiach, ktoré pripravuje Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku.
Tentoraz sme navštívili komunitu sestier Matky Terezy v bratislavskej Petržalke. Sestra predstavená, ktorá nechcela zverejňovať svoje meno ani tvár, nám ukázala Dom Betlehem, kde sa rehoľné sestry z rôznych častí sveta starajú prioritne o chorých chudobných. Predstavená komunity nám tiež rozpráva o svojom povolaní, čo je na službe sestier najťažšie a prečo ju to ťahá na Blízky východ.
„My nemáme rady publicitu, my radšej službu,“ hovorí nám do telefónu sestra predstavená z bratislavskej komunity misionárok lásky.
Už keď sme si s ňou dohadovali novinársku návštevu, bolo to v niečom neobyčajné. Misionárky lásky, známe tiež ako sestry Matky Terezy, totiž nemajú mobil, televízor ani internet.
Keď im hovoríme, že sme z online denníka Postoj, chvíľu cítime istú nedôveru – predsa len, sestry si nás nemajú kde „oťuknúť“. Keď však príde reč na to, že máme spoločných známych, je to lepšie.
Dopredu sme upozornení na niekoľko pravidiel. Žiadne fotky tvárí sestier ani klientov. Žiadne mená sestier. Akceptujeme.
Chladné ráno, vrelé prijatie
Hoci je polovica mája, do stredu Petržalky prichádzame za mizerného počasia. Dúfame len, že privítanie u sestier bude srdečnejšie. Nemýlime sa. Ráno 6:45 vchádzame do malej kaplnky, kde slúži omšu známy kapucín Damián Marián Szulowski. „Nemajte strach z ľudí, zo seba. Z toho, čo ste žili. Nebojme sa Krista,“ káže kapucín. „Verte v jeho lásku.“ Počúva ho asi do dvadsať ľudí, niektorí na vozíčku.
Sestry Matky Terezy začínajú deň rannou omšou, ktorú prichádzajú slúžiť kňazi z rôznych reholí a farností. Jeden deň v týždni idú sestry na omšu do neďalekého Kostola svätej Rodiny, aby nestratili kontakt z farskou rodinou, hovoria.
Po omši nás sestra predstavená pozýva na raňajky. Vedľa miestnosti s lôžkami je malá jedáleň. Usadia nás za voľný stôl, no po chvíli si k nám prisadne zhruba päťdesiatnik – Tadeusz.
Pochádza z Katowic, no v Poľsku už podľa vlastných slov nikoho nemá, a tak sa rozhodol ostať na Slovensku. Pozná v podstate všetky sestry, ktoré tu doposiaľ pôsobili. „Sú to veľmi dobré duše, robia úžasnú prácu,“ hovorí s obdivom o misionárkach z rôznych častí sveta, ktoré prišli pomáhať do budovy petržalského zariadenia Dom Betlehem, kde predtým sídlila materská škola.
Kým Tadeusz rozpráva, nízka sestra z Indie nám prinesie paštétu, paradajky a čaj.
Útočisko našli aj mladí
O chvíľu si k nám prisadá mladý muž, jeden z dočasných klientov. Ani on nie je pôvodom Slovák. Voško je z Macedónska, má iba dvadsaťjeden rokov. Jeho situácia je špecifická. Nie je chorý ani úplne bez domova. Ten svoj spolu s mladou manželkou opustili päť mesiacov po svadbe. Agentúra im našla prácu na Slovensku, kde prišli, aby si zarobili. Na cestu a ubytovanie investovali celý svoj majetok. „Po troch dňoch nás vyhodili a skončili sme na ulici,“ hovorí mladý Macedónec.
Z Medzinárodnej organizácie pre migráciu im nemohli pomôcť, a tak prišiel mladý pár poprosiť rehoľné sestry, či by ich neprichýlili. Dovolili im tu ostať na tri mesiace s tým, že stravu dostávajú, no prácu si musia hľadať sami. „Všade od nás chceli výpis z registra trestov, no nemali sme ani na to, aby sme si poň mohli ísť domov. Nakoniec sa nám podarilo nájsť si na mesiac prácu, a tak budeme môcť ísť,“ rozpráva.
Voško s manželkou pomáha sestrám s upratovaním, prácou v záhrade alebo čímkoľvek, čo treba. Snom mladého páru je dostať sa do Kanady, kde by im príbuzní mohli pomôcť nájsť dobre platenú prácu. „Kanada je sen, ale keď nevyjde, rád by som zostal aj na Slovensku,“ priznáva Voško, keď mu hovoríme, že aj tu je veľa možností.
O ich príbehu nám neskôr hovorí aj predstavená sestra. „V bohatších krajinách ako u nás sa tak mladí ľudia nemusia o nič starať, majú takmer všetko a ešte sú z toho nešťastní. Tu sú dvaja mladí, ktorí bojujú o základné veci pre život. Nemajú veľké predstavy, chcú vlastný dom a deti. Je to možno malý, no veľmi pekný sen. O pár dní idú domov a potom sa pokúsia opäť získať prácu, aby si na svoj sen mohli začať zarábať. Môžete sa za nich pomodliť, aby sa im to podarilo,“ vraví nám sestra.
Sú tu už 20 rokov
Misionárky lásky pôsobia v Petržalke už dvadsať rokov. V Dome Betlehem je aktuálne sedem sestier. Medzinárodnú komunitu tvoria rehoľníčky z Poľska, Mexika, Kene, Indie, Bangladéša a Srí Lanky. Na jednom mieste pôsobia tri až päť rokov.
„Zmysel striedania spočíva v tom, aby sme sa nikde neusadili, inak by sme prácu mohli považovať za našu a prestaneme sa spoliehať na Pána Boha,“ hovorí sestra predstavená, ktorá je na Slovensku štvrtý rok. Predtým bola v Česku, čo počuť na jej slovenčine, či skôr češtine, keď nám ukazuje po raňajkách priestory centra.
Pred kaplnkou zastavuje sestra staršieho muža, ktorého nám chce predstaviť. „To je náš Jaro,“ zoznamuje nás.
Jaroslav je vysoký šesťdesiatnik s pokojným výrazom v tvári. Pred šiestimi rokmi prišiel k sestrám ako pacient, ktorý potreboval pomoc. Ostal tu a teraz im pomáha ako sociálny pracovník. „Nikdy to nevyštudoval, ale ovláda systém dokonale. Zvláda všetky papierovačky. Pomáha nám, najmä ak treba niektorého z klientov umiestniť v iných centrách pomoci alebo vybaviť rôzne administratívne záležitosti. Okrem toho nám hráva pri omšiach na organe,“ dodáva sestra.
Jaroslav vraví, že najťažšie je to pri pacientoch, ktorí sú ležiaci a nemôžu chodiť. Vtedy je potrebné vybaviť splnomocnenia. „Niektorí sa nedokážu ani podpísať,“ hovorí. „Ľudia, ktorí prichádzajú priamo z ulice, sú neraz bez dokladov. Musím však povedať, že úrady nám pri vybavovaní vychádzajú v ústrety, čo je fajn.“
Obyvateľom Bratislavy nie sú sestry – aj vďaka typickému bielemu sárí s modrým okrajom – neznáme. „Poznajú nás, keďže chodievame do ulíc a do nemocníc. Mnohí nám zavolajú, keď nájdu niekoho na lavičke v parku alebo ho k nám rovno prinesú. Ak niekoho pošleme do nemocnice, chodíme ho potom navštevovať,“ vraví sestra predstavená.
Sestry chodia za ľuďmi bez domova na rôzne bezútešné miesta po celej Bratislave, do okrajových častí sídliska, k lesom, pod mosty. Základom je stretnúť sa s nimi. Pýtame sa, či sa neboja, keď k nim idú samy. „Nie, myslím, že je to taký dar, ktorý sme dostali. Zatiaľ sa sestričkám nikdy nič nestalo. Pán Boh nás chráni,“ hovorí predstavená a dodáva, že najkrajšia chvíľa pre sestry je, keď chudobný privedie iného chudobného.
Home, winter home
V izbe na poschodí, neďaleko kaplnky, je trinásť postelí. „Tieto lôžka sú pre tých, ktorí sú dlhodobo či vážne chorí. Sú tu mužskí pacienti s rakovinou alebo psychickými chorobami,“ ukazuje nám poľská sestrička.
Sestry majú aj miestnosť pre ženy s pár lôžkami. Na jednej posteli sedí 92-ročná babička. „Nepočuje a nevidí, celý čas sa len modlí,“ dozvedáme sa.
Dole na prízemí sú ďalšie priestory pre dvadsiatku ľudí. Momentálne ich rekonštruujú. „Voláme to winter home, otvárame ich v polovici októbra, keď sa vonku začne viac ochladzovať,“ vysvetľuje sestra. Ľudia bez domova v ňom ostávajú, keď majú chrípku alebo omrzliny, zväčša na dva týždne, ak je to potrebné, tak aj dlhšie.
Podľa jej slov majú vždy plne obsadené. „Život na ulici je pre nich vyčerpávajúci. Tu u nás naberú trochu sily. Najhoršie je, ak chcete niekomu pomôcť, no nemáte ho kam dať. To sa nám stalo aj uplynulú zimu, volali nám nemocnice, no nemali sme už miesto.“
Okrem tzv. winter home poskytujú sestry nocľaháreň, kde môžu ľudia bez domova nielen počas krutých zím prenocovať. Raz do týždňa sa môžu prísť osprchovať, dostanú čisté oblečenie.
„Ľudia, ktorí sem prichádzajú, vedia, že je to kresťanský priestor s určitým režimom. Vždy im ponúkame možnosť prísť na omše, modlitby a katechézy. Trápi ma, že mnohí sa na tomto duchovnom programe síce zúčastňujú, ale sú voči tomu ľahostajní. Akoby rezignovali. Telom sú tam prítomní, ale duch je vzdialený,“ hovorí smutne sestra, no dodáva, že aj Matka Tereza vravela, že ich úlohou nie je dať núdznym vieru, ale starať sa o nich, keď to potrebujú.
„Ošetriť ich, poskytnúť im nocľah alebo oblečenie je najľahšie. Ale je mi niekedy ťažko, keď sa k nim neviem viac priblížiť a dotknúť sa ich srdca. Veľakrát naša snaha neprináša dlhodobé ovocie,“ dodáva.
Sestry Matky Terezy financujú svoje dielo iba z dobrovoľných darov od ľudí. Nemôžu prijímať žiaden dlhodobý finančný príspevok od štátu.
Okrem peňazí im ľudia nosievajú potraviny či oblečenie pre núdznych. „Matka Tereza stanovila, že žijeme iba z Božej prozreteľnosti. Viem, že pre veľa ľudí je to nepochopiteľné,“ vraví sestra. „A poviem vám, aj my, ktoré tomu rozumieme, pozeráme neraz s otvorenými ústami na to, ako sa o nás Boh stará.“
Misionárky lásky majú okrem troch klasických rehoľných sľubov – chudoba, čistota, poslušnosť – ešte jeden navyše. „Je to sľub, že naša služba patrí najchudobnejším z chudobných, z celého srdca a zadarmo,“ hovorí sestra.
Kuchárka z Bangladéša varí slovensky
Keď vojdeme do kuchyne, zbadáme útlu sestru. Je z Bangladéša, no varí po slovensky, z našich surovín. „Teraz robím koláče,“ hovorí peknou slovenčinou a ukazuje nám formu s kakaovým cestom. Keď sa pýtame, či je to bangladéšsky recept, so smiechom odpovedá, že čisto slovenský.
Podľa predstavenej to nemá sestra v kuchyni jednoduché, lebo musí variť len z toho, čo im Božia prozreteľnosť prinesie.
Sestra – kuchárka je na Slovensku štyri a pol roka, predtým bola vo Varšave. Slovenčina je podľa nej ľahšia ako poľština. „Oni majú samé ččšsssčš,“ smeje sa bangladéšska sestra. Na jej pleciach je príprava stravy pre celý dom. Z času na čas ide so sestrami aj na ulicu. „Pre naše srdiečko je to veľmi dôležité,“ ozrejmuje predstavená.
Pristavíme sa aj vo veľkej práčovni. Sestra nám pripomenie, že si perú samy – a ako je o sestrách Matky Terezy známe – ručne.
Na schodišti sa zastavíme pred krížom s nápisom „Žíznim“. Znázorňuje výjav, ktorý mala svätá Matka Tereza. „Snažíme sa utíšiť žízeň, smäd, ktorý má Pán Ježiš po láske k chudobným,“ vysvetľuje.
Chudoba mi nevoňala
Po obhliadke domu sa sestry predstavenej pýtame na jej povolanie. Ešte za totality ju kamarátka upozornila, že do Poľska prišla Matka Tereza a ustanovila prvé štyri sestry. Bolo to v roku 1983. V tom čase bola aktívna v hnutí Oáza a uvažovala o rehoľnom živote, ale nemyslela nad misionárkami lásky.
Neskôr merala cestu z rodného Sliezska do Varšavy, aby navštívila sestry Matky Terezy. Strávila s nimi týždeň, no ako hovorí, bola to veľmi ťažká skúsenosť. „Všetko sa mi zdalo protivné. Lákala ma síce služba chudobným, ale samotný rehoľný život, ten zvon, striedmosť jedla, chudoba oblečenia – mne to vôbec nebolo po chuti,“ priznáva. Vrátila sa domov, no povolanie v nej postupne dozrievalo.
V roku 1985 vstúpila do noviciátu, ktorý bol tiež v Poľsku. Po prvých sľuboch išla do Sýrie a Iraku, potom do Talianska. Po desiatich rokoch rehoľného života zložila večné sľuby – také sú pravidlá. Sestra musí absolvovať aspoň šesť rokov na misiách, potom sa vráti do noviciátu a až potom zloží večné sľuby.
„Je to najväčší dar, aký som dostala. Som za to veľmi vďačná, že som misionárkou lásky,“ hovorí. V Taliansku bola spolu desať rokov, nasledoval ročný pobyt v Indii a potom návrat do Poľska, neskôr služba v Česku a teraz na Slovensku.
Pokojne aj do Jemenu
Sestra predstavená bola v Sýrii na prelome 80. a 90. rokov a kresťania nažívali vcelku pokojne. V Iraku pôsobila po vojne s Husajnom. „To bolo veľmi zlé, nechodili sme ani von zo svojho domu,“ spomína si.
Na Blízkom východe nemôžu sestry Matky Terezy robiť ten istý apoštolát ako u nás. „Tam nie sú chudobní na ulici ani problém s alkoholom. Ich problémom sú manželstvá a vzťah k hendikepovaným deťom. Vnímajú ich ako prekliatie a tak sa k nim správajú. V jednej sýrskej domácnosti som na vlastné oči videla ťažko mentálne a zdravotne postihnuté dieťa, ktoré bývalo na balkóne a ostatní mu hádzali jedlo,“ približuje nám bolestivú situáciu.
Misionárky lásky sa v týchto krajinách starajú najmä o postihnutých ľudí vo vlastných priestoroch.
A či ju to ešte láka vrátiť sa do moslimského sveta? „Srdce po tom stále túži. No my si nemôžeme vyberať miesto, dostaneme ho nariadené,“ hovorí a sama spomenie tragický prípad z Jemenu, kde majú misionárky lásky charitný dom pre seniorov. V marci 2016 doň vtrhli islamskí radikáli a zavraždili štyri rehoľníčky a ich dvanástich spolupracovníkov.
Dom v jemenskom meste Aden stále funguje a patrí misionárkam lásky, o jeho prevádzku sa však po krvavom útoku starajú laici. „Ešte sa tam nedá vrátiť, ale ja by som tam rada išla,“ hovorí sestra – pokojne a s úsmevom.
Kto sú sestry Matky Terezy
Misionárky lásky známe aj ako sestry Matky Terezy je kongregácia, ktorú v roku 1950 založila v Indii svätá Matka Tereza. Ich charizmou je služba najchudobnejším z chudobných. Vo svete žije viac ako päťtisíc misionárok lásky, ktoré pôsobia v takmer 140 krajinách. Majú viac ako 750 domov a inštitúcií. V službe im pomáha takmer štyristo kňazov „bratov lásky“.
Sestry charakterizuje bielo-modrý odev, ktorý navrhla Matka Tereza. V deň, keď ju pápež František vyhlásil za svätú (4. septembra 2016), získali sestry oficiálne patent na tento odev.
Na Slovensku založila prvý rehoľný dom misionárok lásky osobne Matka Tereza, keď v roku 1990 navštívila Čadcu. V meste zanechala štyri misionárky, ktoré sa starali o ľudí bez domova a matky s deťmi. Po ôsmich rokoch sa presťahovali do Žiliny. Dom v Čadci v súčasnosti spravuje diecézna charita.
Pavol Rábara, Adam Takáč