Keď bolí duša: Depresia ako výzva

„Môžem sa niečo spýtať? Je moja depresia dôsledok hriechu? Ak nie, z čoho to potom mám?“
„Chodím pravidelne na spoveď a necítim úľavu.“ „Mávam myšlienky na smrť… to je veľký hriech.“

Tieto a podobné výroky, vypočuté od veriacich i zasvätených mi rezonujú v hlave. Spolu s nimi si nesiem kus utrpenia ľudí, ktorí napriek neraz pevnej viere prežívajú depresiu, ťažký smútok, úzkosť a strach… Bolesť duše, ktorú sa napriek úpornému úsiliu nedarí vyliečiť duchovnými prostriedkami. Bolesť, ktorú nesú v skrytosti a sami, často i dlhé roky.

Telo – duša – duch

Ak na človeka pozeráme celostne – ako na „osobu“, musíme ho vnímať ako bio – psycho – spirituálnu jednotu, jedinečnú bytosť, v ktorej sa neoddeliteľne spája duševné a duchovné. Problémy telesnej zložky zvyčajne nemáme problém pomenovať a riešiť, aj s pomocou kompetentných odborníkov. Prijať odbornú pomoc v oblasti duševného zdravia však neraz považujeme za osobné zlyhanie, slabosť a stigmu. Žiadnu z dimenzií osobnosti nemožno preceňovať. Kým dôsledky prílišného zamerania na telesnosť akosi prirodzene odcudzujeme, podobné správanie v duchovnej oblasti môže byť niekedy mylne považované za čnosť. Milosť stavia na prirodzenosti, hovorí sv. Tomáš Akvinský, a práve preto si telesná i duševná (psychická) zložka zaslúžia pozornosť, starostlivosť a v prípade ťažkostí i pomoc odborníkov.

Keď pri riešení problémov ostaneme len vo vyšších a vznešenejších sférach, podobáme sa človeku, ktorý čistí zakalenú studňu tak, že opakovane odstraňuje nečistoty, ktoré sa objavujú na hladine. Ak je tento postup neefektívny, je možné, že problém je niekde inde. A naozaj, ak sa odhodlá na cestu na samotné dno, je možné, že práve tam objaví zdochlinu – niečo nepríjemné na pohľad i dotyk, avšak zároveň niečo, s čím sa nevyhnutne musí konfrontovať, ak chce na hladine opäť uzrieť neporušený odraz neba, ale aj neporušený obraz seba samého. Ak máme horúčku alebo silné bolesti, modlitba sa stáva náročnou. Ak bolí duša, môže sa stať takmer nemožnou. Nadobudnutie duševnej rovnováhy je neraz očakávaným ovocím modlitby a sviatostného života. Niekedy je však nevyhnutné obrátiť optiku, pomenovať a osloviť aktuálne psychické ťažkosti, a následne pozorovať dôsledky zlepšeného psychického stavu aj v duchovnom živote.

Novodobá epidémia

V posledných desaťročiach sme konfrontovaní s dramatickým nárastom výskytu duševných ochorení. Štúdia, ktorú pod názvom EPID realizovali Heretik a kol. (2003)¹ poukázala na značne vysoký výskyt depresívnych príznakov v slovenskej populácii. Preukázaný polročný výskyt bol 40,9% (z toho 12,8% tvorí tzv. veľká depresia), aktuálne prítomné depresívne symptómy rozličnej intenzity boli zaznamenané až u 22,6% participantov, čo znamená, že ochorením trpí viac ako každý piaty obyvateľ Slovenska, pričom viac ohrozené sú ženy.

Ako sa to prejavuje?

Depresia je porucha duševného ustrojenia, tak záhadne bolestivá a nepostihnuteľná v spôsobe, akým sa prejavuje subjektu – teda intelektu, ktorý je jeho prostredníkom – že sa blíži hranici, kde končí každá možnosť opisu. Tiež preto zostáva takmer mimo chápania tých, ktorí ju neprežili v tejto drastickej podobe… (W. Styron, Viditeľná temnota)

Depresia bolí. Vnútorná bolesť niekedy býva prirovnávaná k bolestiam tela vo vrcholných štádiách rakoviny. Depresia nie je „len“ obyčajná „depka“. Základnými príznakmi ochorenia sú smutná nálada, neprimeraná okolnostiam a pretrvávajúca viac ako dva týždne, strata záujmu a schopnosti prežívať radosť, zníženie energie a únava. K ďalším patrí strata sebadôvery, samovražedné myšlienky, nesústredenosť, poruchy pamäte, ale aj telesné ťažkosti (fyzická bolesť, nespavosť a znížená kvalita spánku, poruchy srdcového rytmu a dýchania, nedostatočná, príp. nadmerná chuť do jedla). Depresia je významným faktorom pri vzniku závislostí. Telesné príznaky neraz zakrývajú skutočnú diagnózu, preto v tejto súvislosti niekedy hovoríme o tzv. maskovanej depresii. Pacienti potom vyhľadávajú všeobecných lekárov, užívajú analgetiká a lieky na spanie, absolvujú odborné vyšetrenia.

K tzv. somatizovaniu emócií majú sklon ľudia, ktorí ich z nejakého dôvodu popierajú a potláčajú. Telesné ťažkosti sú v istom zmysle prijateľnejšou a všeobecne akceptovanou formou utrpenia. Vyhľadanie lekára je pozitívnejšou variantou odbornej pomoci. Smútok a hnev sú neraz odmietané práve veriacimi ako neprípustné či hriešne, dokonca sú predmetom otázok v niektorých pomôckach na spytovanie svedomia (najmä starších). Žiadna z emócií nie je a priori zlá. Kniha žalmov je ukážkovým príkladom bohatého emocionálneho života pisateľa a môže byť cennou pomôckou pri vyjadrení vlastného prežívania v modlitbe. Samotný Kristus sa nevyhýbal slzám ani hnevu, dokonca prežíval smrteľnú úzkosť a odlúčenie od Boha. Odmietanie vlastných emócií vedie k obranným mechanizmom, ktorými neraz nevedomky ubližujeme sebe i našim blízkym. Pocity smútku, viny a úzkosti u človeka trpiaceho depresiou nie sú prejavom hriechu či slabosti, ale životnou okolnosťou, s ktorou sa treba konfrontovať.

Najzávažnejšou komplikáciou depresie je dobrovoľné ukončenie života. Podľa odhadov sú 2/3 samovrážd spáchané práve ľuďmi trpiacimi depresiou. Napriek tomu, väčšina z nich v priebehu života nedostane adekvátnu liečbu a terapeutickú starostlivosť, neraz trpia osamote. V tomto zmysle možno depresiu považovať sa potenciálne smrteľné ochorenie. A práve preto ju nemožno bagatelizovať.

Môže veriaci človek trpieť depresiami?

Ako každý iný človek, môže a neraz i trpí. Rovnako ako môže ochorieť na rakovinu alebo sa nakaziť korona vírusom. Rezervovaný postoj voči psychologickej a psychoterapeutickej perspektíve je sčasti dôsledkom cirkvou reflektovaných explicitne protináboženských prvkov vo Freudovej psychoanalytickej teórii, kde náboženstvo bolo považované za neurózu a potláčanie biologických pudov za príčinu psychických ochorení. Práve z týchto dôvodov ešte do 60-tych rokov minulého storočia Cirkev laickým veriacim neodporúčala a kňazom výslovne zakazovala podstúpiť psychoanalýzu. Podstatné prvky Freudovej teórie boli kritizované a pozmenené už jeho samotnými žiakmi a Druhý vatikánsky koncil priniesol nový pohľad na samotnú psychologickú vedu. V samotnej psychoterapii možno pozorovať významné prvky učenia sv. Ignáca z Loyoly, sv. Terézie z Avily či sv. Augustína, ktorý vo svojich Vyznaniach poukazuje na liečivý potenciál sebareflexie a sústredeného zamerania sa na vlastné prežívanie.

Štatistické zisťovanie výskytu depresie u kňazov a zasvätených u nás nebolo realizované, sú však k dispozícii výsledky zahraničných štúdií. Americký prieskum², uskutočnený na vzorke takmer 400 náhodne vybratých kňazov, preukázal 7-krát vyšší výskyt depresívnych príznakov a rovnako zvýšený výskyt úzkosti v porovnaní s bežnou populáciou, v neskoršej štúdii³ bol výskyt psychických (prevažne emočných) ťažkostí preukázaný u polovice respondentov. Vyšší stupeň depresie i vyhorenia bol potvrdený u diecéznych kňazov v porovnaní s rehoľníkmi a mníchmi⁴.

Aktuálny postoj cirkvi

Každý človek, trpiaci duševnou chorobou, v sebe vždy nesie obraz a podobu Boha a neodňateľné právo, aby k nemu bolo pristupované ako k osobe. (sv. Ján Pavol II.) .

Pápež sa v roku 2003 prihovoril účastníkom medzinárodnej konferencie na tému Depresia, pričom ocenil a povzbudil odborníkov z oblasti duševného zdravia v ich nasadení v službe ľuďom trpiacim čoraz viac rozšíreným ochorením. Sv. Ján Pavol II. vo svojom príhovore upozorňuje na spirituálne aspekty depresie, čím nevylučuje nepopierateľnú medicínsku príčinu, avšak upriamuje pozornosť na duchovné a existenciálne dôsledky ochorenia, predovšetkým neschopnosť prežívať zmysel života. Posilňovanie sebaúcty, sebadôvery a túžby po živote s kresťanskou láskou a hlbokým súcitom by malo byť spoločnou úlohou odborníkov i predstaviteľov cirkvi a ostatných veriacich^5,6.

Na zvyšujúci sa výskyt duševných ochorení (depresia, úzkosť, schizofrénia, závislosti) reagujú aj kalifornskí biskupi v pastierskom liste Nádej a Uzdravenie (Hope and Healing)⁷, ktorý bol napísaný v spolupráci s odborníkmi na duševné zdravie. Službu ľuďom, trpiacim psychickými chorobami, považujú za podstatnú súčasť pastoračnej starostlivosti Cirkvi. Upozorňujú tiež na neraz skryté utrpenie ľudí, trpiacich bolesťou duše a nepomer v miere pozornosti, ktorá je venovaná ľuďom trpiacimi psychickými a telesnými ochoreniami, napr. rakovinou. Biskupi v liste zdôrazňujú, že psychické ochorenie nie je morálnym zlyhaním ani znakom nedostatočnej viery či slabosti vôle.

Z čoho to mám?

Človek je logicky mysliaca bytosť, a preto zvyčajne túži poznať jednoznačnú príčinu udalostí, ochorení, ale aj vlastných psychických stavov. „Z čoho to má? Veď sa mu nič tak závažné nestalo?“, počúvam neraz od ľudí, ktorí sa dozvedia o psychických ťažkostiach svojho blízkeho. V tomto prípade však identifikácia jednoznačnej príčiny nie je jednoduchá.

V minulosti boli z hľadiska príčiny rozlišované dva typy depresie – endogénna (príčinou je chemická nerovnováha v mozgu) a reaktívna (príčinou sú udalosti v živote daného človeka). V súčasnosti je depresia považovaná za „extrémne komplexné“ ochorenie. Snáď každý človek v živote zažije náročné udalosti, niektorí ich však prekonajú bez ujmy, kým iní ochorejú na depresiu bez zjavnej vonkajšej príčiny. K doposiaľ známym faktorom patrí dedičnosť, zmeny v konkrétnych častiach mozgu, narušená rovnováha neurotransmiterov (látok slúžiacich na prenos signálu medzi neurónmi), ale aj traumatické udalosti (napr. náročné detstvo, týranie, zneužívanie, úmrtie blízkej osoby), životné zmeny a straty, problémy v medziľudských vzťahoch, zdravotné problémy a iné ochorenia. O prítomnosti chemických zmien v mozgu svedčí aj relatívne vysoká efektivita liečby modernými antidepresívami.

Ak u daného jednotlivca okolie nedokáže identifikovať príčinu dlhodobého smútku, únavy a zníženej výkonnosti, niekedy môže byť považovaný za hypochondra, lenivého či slabého vo viere. Takéto postoje môžu byť obzvlášť zraňujúce. A. Kheriaty, americký psychiater a autor Katolíckej príručky o depresii konštatuje: „Medzi katolíkmi existuje pokušenie odmietať akúkoľvek medicínsku príčinu depresie, ktorá býva považovaná za spirituálne zlyhanie trpiaceho. I keď pri depresii nemožno prehliadať duchovnú dimenziu, obviňovanie má výrazné negatívne dôsledky. Kľúčom je prezumpcia neviny depresívneho človeka.“⁸

Je depresia zasvätených iná?

Vo svojej podstate nie. Avšak môže mať svoje špecifické znaky a faktory, ktoré môžu prispievať k jej vzniku v kombinácii s vyššie spomenutými. Výskumy v oblasti pastorálnej psychológie ukazujú, že významnú rolu zohráva tzv. miera spokojnosti v povolaní. Po rokoch môžu vystúpiť na povrch doposiaľ nepoznané a potenciálne nebezpečné zdroje motivácie, nevyriešené traumy či vnútorné konflikty (neraz potlačené na dlhé roky) i nenaplnené ambície či predstavy o zasvätenom živote. Niekedy môže absentovať pocit prináležitosti a medziľudskej blízkosti, ktorá mohla byť pri vstupe do rehoľného spoločenstva očakávaná, významnú rolu zohráva osamelosť. Tá môže byť prežívaná napriek fyzickej blízkosti ostatných členov komunity. V tomto kontexte si spomínam na s bolesťou vyslovené slová: „Myslíte si, že niekoho v reholi zaujíma ako sa cítim?“ alebo „Nemám tu skutočne blízkeho človeka,“ „Nikomu som to nepovedal(a)“, prípadne „Už to tu nejako dožijem“.

I keď podľa výsledkov výskumov sú depresiou vo zvýšenej miere v porovnaní s rehoľníkmi ohrození práve diecézni kňazi, prítomnosť symptómov, ako aj tzv. vyhorenia bola zaznamená v oboch skupinách. Zdrojom záťaže v živote kňaza je tiež nejasné oddelenie pracovných povinností a osobného života, potreba vyriešiť si svoje problémy sám, ako aj aktuálne postoje širšej spoločnosti k duchovnému povolaniu, prípadne pocit vlastnej neužitočnosti v sekularizovanom svete. Vyhľadanie odbornej pomoci je v našich podmienkach stále spojené s určitou stigmou, k čomu sa pridávajú obavy z nemožnosti urobiť tak anonymne a dôverne, obzvlášť v menších mestách. Kňazi a zasvätení neraz nevedia, kam sa obrátiť, predovšetkým ak hľadajú veriaceho odborníka v mieste bydliska, avšak na druhej strane právom túžia po diskrétnosti. Otvorené priznanie kňaza veriacim („trpím depresiou, liečim sa“), je takmer nepredstaviteľné, hoci v niektorých západných krajinách možné a akceptované.

Americká agentúra CNA (Catholic News Agency) v roku 2020 zareagovala na samovraždu kňaza rozpútaním diskusie o potrebe starostlivosti o duševné zdravie zasvätených. Prináša vyjadrenia kompetentných odborníkov, ako aj kňaza, ktorý po rokoch popisuje svoj boj s depresiou, prvotné obavy z vyhľadania pomoci, viacročný proces terapie i benefity prežitého v zmysle zvýšenej empatie a citlivosti voči utrpeniu iných.¹⁰ Pacienti žijúci v rodine sú neraz k návšteve odborníka motivovaní práve príbuznými. Proces vyhľadania pomoci u zasvätených spomaľuje tendencia nezaťažovať a skrývať vnútorné utrpenie a obavy z reakcií ostatných členov komunity. Utrpenie tak neraz ostáva roky nepovšimnuté. Trpiaci človek nikomu neubližuje, nezainteresovaným sa dokonca môže javiť ako obzvlášť dobrý, tichý a milý kňaz či rehoľník. I keď šanca, že depresia nebude okolím spozorovaná je vyššia u kňazov, žijúcich osamote, k jej prehliadnutiu môže ľahko dôjsť i v rehoľnom spoločenstve.

Ako pomôcť druhému/ako pomôcť sebe?

V prvom rade je potrebný úprimný záujem problém riešiť a následne 5 P.

Pozorovať. Byť vnímavý na potreby a prežívanie druhých. Byť na blízku a zachytiť signály, ktoré môžu byť volaním o pomoc. Najväčším darom pre trpiaceho človeka, ktorý si nedokáže pomôcť sám, je byť všimnutý. Spomeňme si, že aj ochrnutého k Ježišovi priniesli jeho priatelia. Súčasne treba byť vnímavý a pozorný k vlastnému prežívaniu i telesným symptómom, včas zaznamenať varovné signály a reagovať na ne.

Pomenovať a počúvať. Prvým krokom k riešeniu problému je prehovoriť. Aj žalmista hovorí „pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal“ (Porov. Ž 32). Už jednoduché vyrozprávanie vlastného trápenia má terapeutický efekt. Hnisajúca rana, ktorú skrývame, sa len zriedka spontánne uzdraví. Vypočutie od blízkeho človeka často predchádza odbornej pomoci, a súčasne ju dopĺňa. Trpiaci človek s depresívnymi ťažkosťami často nedokáže prehovoriť sám. V tomto kontexte je nesmierne dôležité prejavovať úprimný záujem o ľudí žijúcich v našej blízkosti. Aj obyčajná otázka „Ako sa máš?“ nemusí byť vyslovená ako fráza a môže podnietiť vedomie, že o svojich ťažkostiach budem môcť prehovoriť. Skúsme byť ľuďmi s otvorenými ušami a srdcom. Kiež by každý človek mal na blízku niekoho, komu môže s dôverou zveriť svoju bolesť, prípadne požiadať o pomoc.

Prijať. Vnútorné utrpenie a bolesť sú často ľudsky nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Dôležité je prijať, že môj brat alebo sestra skutočne trpí, aj keď nevidíme objektívne príčiny či vonkajšie znaky, uznať legitímnosť ťažkostí, rovnako ako by sme prijali informáciu o fyzickom ochorení. Človek s depresiou neraz potrebuje byť pomyslene zbavený viny a hanby za svoj stav. Len vtedy sa bude môcť začať učiť prijímať sám seba a znovu objavovať svoju hodnotu i napriek psychickým ťažkostiam a s nimi spojenými problémami v duchovnom živote.

Pomôcť. Ak zistíme, že náš brat alebo sestra trpia psychickými ťažkosťami, prípadne máme podozrenie na prítomnosť ochorenia, je nevyhnutné motivovať ho a pomôcť mu pri hľadaní odbornej pomoci. Ak hľadáme odborníka na fyzické ochorenie, zvyčajne si necháme poradiť – aj tu je vhodné pýtať sa, spoľahnúť sa na odporučenia, prípadne vyhľadať informácie na internete, predovšetkým pri hľadaní psychoterapeuta. Pri hľadaní psychiatrickej pomoci je možné obrátiť sa s prosbou o pomoc na všeobecného lekára, avšak je možné vyhľadať ho i samostatne, nakoľko v tomto prípade nie je nutné odporučenie (výmenný lístok), kvôli zachovaniu anonymity.

A napokon ešte dve P: Aký je rozdiel medzi psychiatrom a psychológom? Pri terapii stredne ťažkej a ťažkej depresie je väčšinou potrebná súčinnosť obidvoch. Cielená medikamentózna liečba vedie k často k zmierneniu symptómov, kým psychoterapia v závislosti od zamerania terapeuta cielene pracuje s myšlienkami a emóciami človeka, učí ho ako žiť s ochorením a zameriava sa na riešenie potenciálnych príčin (napr. tráum z minulosti, vzťahových problémov), pričom sa často dotýka zmyslu samotného života a budúcej perspektívy. Samozrejme, u veriaceho človeka je nenahraditeľná aj akási duchovná nadstavba riešenia aktuálnych problémov, pričom modlitba a sviatosti, ale aj spoločenstvo veriacich, predstavujú obrovský zdroj posily v neraz náročnom a dlhodobom boji s duševným ochorením.

Prečo vyhľadať odborníka? A prečo mi spoveď nepomáha?

„… povedala mi, že mám odísť z kláštora.“ „Neveriaci psychológ ma nikdy nepochopí.“

Na druhej strane si spomínam na námietky typu „kňaz mi na spovedi len povedal, že sa bude za mňa modliť,“ alebo „že nemám užívať tie lieky, ale viac dôverovať Bohu“.

Zdá sa, že neporozumenie nastáva na oboch stranách. Cesta však existuje. V prvom rade je nevyhnutné dávať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je božie. Nesmieme stratiť zo zreteľa skutočný význam sviatosti zmierenia či duchovného vedenia, ako aj psychoterapie, a prispôsobiť tomu svoje očakávania. Sv. Ján Pavol II. hovorí: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie ochorení. Spovedník nie je lekár ani liečiteľ v tomto zmysle slova, a v prípade, že penitent potrebuje zdravotnú starostlivosť, nemal by daný problém riešiť sám, ale nasmerovať ho ku kompetentným odborníkom.“ ⁹

S boľavým zubom zvyčajne nechodíme k očnému lekárovi, ani so zápalom slepého čreva k zubárovi. Svätá spoveď je v prvom rade sviatosť. Kňaz nemusí a nemal by suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Pri prípadných zlých skúsenostiach penitentov treba mať na zreteli, že účel sviatosti bol naplnený, aj keď im nebolo ponúknuté adekvátne riešenie psychických ťažkostí, ba dokonca ak sa kňaz v ponúknutom riešení mýlil. Toto vedomie môže posilniť úctu k nadprirodzenému rozmeru sviatosti, ako aj k jej vysluhovateľom. Hlboko sa skláňam pred každým kňazom, ktorý vo sviatosti zmierenia dokázal motivovať človeka k vyhľadaniu odbornej pomoci. Nie je ich málo, a v tomto smere môžu ako autorita zohrať významnú rolu pri zahájení riešenia psychických problémov.

Veda a viera majú potenciál kráčať ruka v ruke, ak v centre pozornosti stojí človek ako osoba. Iba tak môže (aj neveriaci) odborník pristupovať k trpiacemu človeku s úctou a rešpektom voči hodnotám a presvedčeniam, ktoré vyznáva. I keď veriaci neraz preferujú rovnako zmýšľajúceho odborníka, rozhodujúcejším kritériom v tomto smere by mali byť kompetencie a osobnostné kvality terapeuta. Svätá Terézia z Avily preferuje vzdelanosť duchovného vodcu pred jeho svätosťou. Na jej výrok vo svojej knihe nadväzuje psychiater Kheriaty, keď upozorňuje, že kresťanský terapeut nemusí byť zárukou klinickej kompetencie a kvalifikovaný terapeut je vždy lepší ako žiadny. Nemožno však poprieť, že rovnaké vierovyznanie môže byť v tomto smere, zvlášť pri kontakte so zasvätenými, cenným bonusom.

V tomto smere by som chcela dať do povedomia kurzy zamerané na uzdravenie duše i osobnostný a duchovný rast, ktoré sú celoročne realizované v Duchovnom centre na Lukovom Dvore. Účastníci majú v rámci programu možnosť rozhovoru s kňazom a zväčša aj so psychológom, pričom môžu dostať vhodné nasmerovanie pri ďalšom riešení svojich ťažkostí.

Viera ako bonus

Napriek tomu, že v článku je opakovane zdôrazňovaná potreba psychologickej a psychiatrickej intervencie, v konfrontácii s utrpením človeka obe disciplíny narážajú na svoje limity. Napriek tomu, že môžu významne zvýšiť kvalitu života, redukovať symptómy a stimulovať osobnostný rast, nedokážu dať odpoveď na otázku, prečo žiť aj napriek utrpeniu a bolesti. V niektorých západných štátoch je povolená eutanázia aj u ľudí trpiacich ťažkými depresiami. Naopak v perspektíve viery neexistuje život, ktorý by nebol „hoden žitia“ až do prirodzeného konca. Viera nedáva človeku záruku šťastného života bez utrpenia, ale v optike večnosti ukazuje zmysel krížov, ktoré na svojej ceste nesie, aj keď majú podobu duševného ochorenia a ťažkostí či stigiem, ktoré sú s ním i procesom terapie spojené.

Študenti prvého ročníka psychológie rozprúdili na jednom z mojich seminárov diskusiu o tom, že človek má azda právo rozhodnúť sa ukončiť svoj život, ak ho považuje za neznesiteľný. Prerušila som ich. Ako veriaci človek ani ako psychológ nemôžem súhlasiť. Každý človek, ktorý trpí až natoľko, že uvažuje o ukončení života, má právo na to, aby dostal pomocnú ruku. A na to by sme mali využiť všetky prostriedky – duchovné i prirodzené. Tak trochu som sa obávala, či moje argumenty prijmú. Avšak študenti súhlasne prikyvovali.

Pápež František opakovane vyzýva k budovaniu tzv. kultúry stretnutia, kde ľudia s akýmkoľvek utrpením neostanú izolovaní či nepovšimnutí. A práve ľudia bojujúci s duševným ochorením, môžu byť vzácnou príležitosťou k stretnutiu s trpiacim Kristom, ktorého obraz v sebe nesú.

Jana Vindišová
Autorka je psychologička a zároveň odborná asistentka na Katedre psychológie na Trnavskej univerzite v Trnave. Taktiež je lektorkou programov v Duchovnom centre na Lukovom Dvore. Vo svojej praxi sa stretáva najmä s veriacimi klientmi, ale aj problémami zasväteného života zo psychologickej perspektívy. V minulosti tiež pomáhala s diagnostikou kandidátov zasväteného života.

Foto: Juraj Ďuríček

¹ Heretik et al. (2003). EPID: Epidemiológia depresie na Slovensku. Nové Zámky: Psychoprof.
² Knox, S., Virginia, S. G., Lombardo, J. P. (2002). Depression and anxiety in Roman Catholic secular clergy. Pastoral Psychology, 50, 345–358.
³ Knox, S., Virginia, S. G., Smith, J. (2007). Pilot study of psychopathology among Roman Catholic secular clergy. Pastoral Psychology, 55, 297–306.
⁴ Virginia, S. G. (1998). Burnout and depression among Roman Catholic secular, religious, and monastic clergy. Pastoral Psychology, 47, 49–67.
⁵ Ján Pavol II, Medzinárodná konferencia zdravotníckych pracovníkov. Choroby ľudskej mysle. 30. november 1996.
⁶ Ján Pavol II, Medzinárodná konferencia Pontifikálnej rady pre zdravie a pastoračnú starostlivosť na tému „Depresia“, 14. november 2003.
⁷ Hope and Healing (2018). Pastiersky list biskupov Kalifornie. 1.mája 2018. Dostupné na: https://www.cacatholic.org/article/hope-and-healing.
⁸ Kheriaty, A., Cihak, J. (2012). The Catholic Guide to Depression. Manchester, NH: Sophia Institute Press.
⁹ Ján Pavol II, Príhovor k členom Americkej psychiatrickej asociácie a Svetovej psychiatrickej asociácie. 4. január 1993.
¹⁰ Catholic News Agency. (2020). ‚No different from the rest of us‘- Priests and mental health care. Dostupné na: https://www.catholicnewsagency.com/news/no-different-from-the-rest-of-us–priests-and-mental-health-care-29239.