Keď narcizmus chodí do kostola
„Viete si predstaviť svet, kde každý musí žobrať o pozornosť druhého človeka a nikto nie je ochotný milovať zadarmo? Viete si predstaviť svet bez nezaslúženej lásky? Takýto svet je v skutočnosti peklom.“ (pápež František)
V jednej zo svojich homílií varuje pápež František veriacich pred narcizmom a viktimizmom, ktoré majú negatívny vplyv predovšetkým na medziľudské vzťahy. „Narcizmus nás vedie klaňať sa samým sebe, tešiť sa jedine z vlastného prospechu. Narcista si myslí: „Život je krásny, ak v ňom ja získavam.“ A tak prichádzame k slovám: „Prečo by som sa mal darovať druhým?“ Problém viktimizmu opisuje slovami: „Robíme zo seba obeť a každý deň sa sťažujeme na blížneho: „Nikto ma nechápe, nikto mi nepomáha, nikto ma nemá rád, všetci sú proti mne!“ A naše srdce sa uzatvára popri tom, ako sa spytujeme: Prečo sa mi tí druhí nedarujú?“ Napriek tomu, že to zrejme nebolo primárnym zámerom, Svätý Otec opisuje s veľkou mierou presnosti dve tváre narcizmu, o ktorých diskutujú súčasní psychológovia, hoci takáto klasifikácia nie je súčasťou formálnych diagnostických systémov. Viacerí autori opisujú tzv. grandiózny typ, ktorý zodpovedá laickému chápaniu, a zraniteľný (vulnerabilný) typ narcizmu, ktorý môže byť často prehliadaný, prípadne zaodievaný do plášťa falošnej pokory.
Pojem narcizmus označuje poruchu osobnosti (resp. duševné ochorenie), ale aj osobnostnú črtu (tzv. subklinický narcizmus), ktorou v rôznej miere disponujú príslušníci bežnej populácie. Zvyčajne zahŕňa nadmerný pocit vlastnej dôležitosti a privilegovanosti, potrebu byť v centre pozornosti, ustavičné zaoberanie sa samým sebou, zvýšenú potrebu obdivu a ocenenia, ale aj zneužívanie medziľudských vzťahov vo svoj prospech, nedostatok empatie a závisť. Vlastná hodnota je závislá od mienky druhých a udržanie sebaúcty sa stáva hlavným životným cieľom. Kritika či nedostatok ocenenia môže viesť k pocitom menejcennosti, v dôsledku čoho sú takíto ľudia ľahko zraniteľní.1 Nadmerne vysoké a žalostne nízke sebavedomie majú k sebe veľmi blízko a v prípade narcistického človeka ich možno vnímať ako dve strany tej istej mince. Kým výskyt poruchy je relatívne ojedinelý, prítomnosť istej miery narcistických čŕt je pomerne častá. Pri zabezpečení potrieb jednotlivca zameraného na seba môže byť, žiaľ, nápomocná i viera či dokonca duchovné povolanie.
Narcizmus a viera
O nástrahách tzv. spirituálneho narcizmu píše karmelitánsky kňaz Nicholas Blackwell. Aj katolícka identita sa môže stať nálepkou či známkou prestíže a náboženská prax tak môže slúžiť ako prostriedok na nadobudnutie lepšieho pocitu a nie na priblíženie sa k Bohu. Napriek tomu, že v sekularizovanom svete praktizovanie viery zväčša nie je zdrojom popularity a ocenenia, v mikrosvete katolíckych spoločenstiev či farností vzniká priestor na sebarealizáciu, ba dokonca konkurenčný boj. Veriaci často vynakladajú úsilie na zachovanie „imidžu“ dobrého katolíka či príkladnej rodiny. Vytvárajú si akési štandardy ideálnej modlitby a potrebnej miery angažovanosti vo farskom živote. Zdrojom narcizmu môže byť i potreba vyhnúť sa zahanbeniu. Výsledkom je formovanie „pseudoreality“ hrdinu, ale často i obete, ktorá sa tiež môže stať prostriedkom na dosiahnutie istého statusu.2,3 Človek v obave z priznania si slabosti prestáva žiť v pravde, čím sa vzďaľuje od samotnej podstaty kresťanskej viery. Pápež František používa termíny „teologický“ a „cirkevný narcizmus“ na označenie fungovania niektorých cirkevných inštitúcií. Študentom teológie adresuje slová: „Teológ, ktorý sa nemodlí a neklania sa Bohu, sa nakoniec utopí v odpornom narcizme. Ide o chorobu cirkvi.“4
Zaujímavú analýzu problematiky ponúka Chuck DeGroat v knihe Keď narcizmus vstúpi do cirkvi. Práve skrytosť a maskovanie považuje za živnú pôdu pre narcizmus. Pripomína, že snaha skrývať nedostatky je stará ako kniha Genesis. Na druhej strane dnes môže byť tendencia vytvárať dokonalý sebaobraz a zakrývať nedokonalosť akcentovaná silnejúcim individualizmom. Ch. DeGroat v tejto súvislosti používa termín „spirituálne masky“, ktoré si veriaci nasadzujú v kostole, aby tak predstieraným úsmevom zakryli svoju bolesť. Cituje pri tom jedného zo svojich klientov, ktorý hovorí: „V našom kostole som viac sám sebou v stredu večer ako v nedeľu dopoludnia.“ (V stredu sa zúčastňoval stretnutí anonymných alkoholikov.)5 Nie každý človek s narcistickými rysmi je nevyhnutne agresorom. Naopak, niekedy ním môže byť človek, ktorý tak veľmi túži po ocenení a prijatí, že postupne stráca sám seba a prestáva žiť v pravde. Za fasádou dokonalosti sa môže neraz skrývať nesprávna motivácia. V snahe o zvýraznenie vlastnej dokonalosti môže zároveň dochádzať k ponižovaniu druhých či k manipulácii. Blížni tak začínajú slúžiť ako prostriedok na posilnenie vlastnej hodnoty.
Narcizmus má blízko k jednému zo siedmich hlavných hriechov – k pýche. Ján Kasián ju obrazne nazýva najzúrivejšou šelmou, ktorá je horšia než všetky ostatné neresti a kruto požiera tých, ktorí sa blížia k dokonalosti. Neexistuje iná neresť, ktorá by dokázala útočiť na všetky cnosti. Ide o hriech proti samotnému Bohu, do ktorého pozície sa staviame. Kým ľudia na vrchole čností sú ohrození duchovnou pýchou, začiatočníkov pokúša najmä telesná pýcha, pre ktorú je typická povýšenosť voči ľuďom. V Kasiánovom opise možno vystopovať dnes známe symptómy narcizmu. „Keď telesná pýcha hovorí, kričí (grandiozita); keď mlčí, je v tom horkosť (pasívna agresivita); keď je veselá, smeje sa prehnane nahlas a nemierne (upútavanie pozornosti); keď je vážna, je v tom nepochopiteľný smútok (pozícia obete); keď odpovedá, je v tom nenávisť; hovorí ľahkovážne a slová z nej vyrážajú neuvážene (nedostatok empatie). Nemá trpezlivosť, láska jej je cudzia, opovážlivo uráža ostatných (neschopnosť skutočne milovať), sama sa urážok bojí (krehký sebaobraz), čo sa týka poslušnosti sú s ňou ťažkosti; napomenutia prijíma nezmieriteľne (neschopnosť prijať kritiku), v obmedzovaní vlastnej vôle je slabá; keď sa má podriadiť ostatným, je veľmi vzdorovitá; a stále sa snaží presadiť vlastné názory a vôbec v nich nedokáže ustupovať iným (systematické narúšanie vzťahov).“6Protipólom pýchy je kresťanská čnosť pokory. Podľa T. Akvinského je jej základom uvedomenie si vlastnej nedokonalosti a preukazovanie väčšej úcty ostatným ľuďom ako samému sebe, keďže práve v nich máme vidieť Boží obraz.
Narcizmus v zasvätenom živote
Kňazstvo či zasvätený život so sebou prinášajú viacero nástrah, ktoré môžu viesť k rozvinutiu a posilneniu narcistických rysov a súčasne sa stávajú príťažlivými práve pre narcistických jednotlivcov. Podľa J. Kassiána sú ľudia napredujúci na ceste čnosti zvlášť ohrození duchovnou pýchou. Súčasní autori v tomto kontexte používajú termín „klerikálny narcizmus“. Pri uzatvorení manželstva s „narcisom“ platí, že ak tieto črty nadobudnú charakter poruchy osobnosti, na mieste je veľká ostražitosť. Podobný prístup by mal byť aplikovaný aj pri preukázaní osobnostnej patológie u kandidáta zasväteného života. Istá miera narcistických rysov však môže byť výzvou na formáciu i prácu na vlastnom osobnostnom a duchovnom raste. Podmienkou je, aby tieto aspekty osobnosti boli pravdivo pomenované a konfrontované.
K akcentácii tzv. grandiózneho narcizmu u kňaza môže prispievať sociálna izolácia, nedostatok úprimnej spätnej väzby, idealizácia roly, vedomie vyvolenosti a určitej spirituálnej nadradenosti. Môžu ho posilňovať nerealistické očakávania ostatných na morálne kvality a celú škálu vyžadovaných schopností, ktoré sa aspoň naoko snaží napĺňať. V dôsledku toho môže dôjsť k budovaniu nerealistického sebaobrazu, ale aj k zvýšenému presadzovaniu moci voči druhým, pričom tieto črty môžu byť do istej miery tolerované a prijímané ako súčasť roly kňaza či predstaveného. Jednotlivci so zraniteľnou formou narcizmu sa neúnavne a úzkostlivo snažia o potvrdenie vlastnej hodnoty v očiach druhých i samotného Boha. Keďže hlad po uznaní nemožno nasýtiť, výsledkom môže byť precitlivenosť, trvalé pocity hanby, bezmocnosti, úzkosti i depresie, psychosomatické ťažkosti a náchylnosť na vyhorenie. Zraniteľnosť vedie k prehnaným reakciám na kritiku, ale aj k tendencii zhadzovať druhých. V cirkevnom prostredí môže snaha o narcistické posilnenie nadobúdať príťažlivejšiu formu deklarovanej pseudo-pokory. Ide najmä o sebaponižovanie a upozorňovanie na vlastné nedostatky či nehodnosť.7 Človek, ktorý poukazuje na svoju nedokonalosť a hriešnosť, pričom naoko nepripúšťa či neguje akúkoľvek pochvalu na svoju adresu, je neraz považovaný za príklad pokory. Neresť a čnosť majú k sebe často veľmi blízko. Skutočná pokora nepotrebuje reklamu.
Cieľom článku nie je poukázať na chyby a nedostatky kňazov a zasvätených osôb. Hlavným zámerom je upozorniť na skutočnosť, že narcizmus, ako aj jeho negatívne ovocie sú reálnou hrozbou pre veriaceho človeka v akomkoľvek stave. Určite by sme sa mali vyhnúť neuváženej laickej diagnostike. Len Boh vidí do srdca a v plnej miere pozná pravé úmysly človeka. Dôležitou úlohou všetkých členov cirkevného spoločenstva je však vytvárať podmienky, v ktorých nebude posilňovaná potreba narcistického správania či sebaponižovania a v ktorých bude na druhej strane pozitívne hodnotená snaha o pravdivosť života aj napriek nedokonalostiam. Na druhej strane v prípade spolužitia s narcistickým človekom (môže ísť o partnera, predstaveného či člena komunity) treba dbať na zachovanie vlastnej integrity a psychického zdravia. V prípade, že tie sú systematicky narúšané a vplyvom manipulácie dochádza k strate osobnej slobody, je na mieste pomenovať problém a situáciu riešiť.
Čo ak azda ja?
V kontexte informácií o stúpajúcej miere tzv. subklinického narcizmu, ako aj o rôznorodosti jeho prejavov musíme pripustiť, že tento sa v určitej miere môže týkať každého z nás. Jednoznačne nie je neškodný, keďže človeka oberá o radosť zo života a vzťahov, ktoré sú ním poznačené. Ako zistím, že mám problém? Je pravdepodobné, že osoby, pohybujúce sa na hornej hranici škály narcizmu, ťažkosti nikdy nepripustia. Následkom by totiž bolo nabúranie idealizovanej predstavy o sebe. Naopak, ak u seba dokážeme identifikovať podobné prejavy, môže to byť prvý krok k zmene. V tomto smere môže byť užitočné úprimne odpovedať na niekoľko otázok.
V akej miere som spokojný sám so sebou? Ako sa cítim, keď ma druhí kritizujú? Stane sa, že vybuchnem alebo sa rozplačem, ak niekto so mnou nesúhlasí alebo má voči mne námietky, s ktorými nesúhlasím? Mám tendenciu ustavične sa ospravedlňovať a vysvetľovať svoje konanie, ktoré je predmetom kritiky? Dokážem naozaj počúvať druhých? Je môj záujem o nich úprimný alebo predstieraný? Skutočne ma trápi to, čo prežívajú? Stáva sa mi, že ťažko nesiem, keď si niekto nevšimne, prípadne „nepochváli“ výsledky môjho snaženia? Príp. v kútiku duše cítim, že túžim po uznaní, ale keď ma pochvália, cítim sa trápne? Prekáža mi, keď ustavične chvália druhých a ja ostávam nepovšimnutý? Závidím iným ich postavenie? Vnímam, že veľmi túžim byť milovaný, ale lásku druhých sa mi nedarí dosiahnuť? Mám pocit, že druhým na mne nezáleží, prípadne, že ma milujú nedostatočne? Potrebujem opakované uistenie o vlastnej hodnote, a napriek tomu o nej pochybujem?
V prípade, že u seba pozorujeme ťažkosti v niektorej z oblastí, ktoré boli predmetom otázok, môžeme skúsiť pátrať po ich pôvode. Ako si spomínam na svoj vzťah s rodičmi? Prejavovali mi v dostatočnej miere lásku a prijatie bez akýchkoľvek podmienok alebo som si ich musel nejakým spôsobom zaslúžiť? Mali dosť svojich problémov a nemali kapacitu na prejavovanie citov voči mne? Aká bola moja výchova? Bol som často kritizovaný, príp. ponižovaný? Mali moji rodičia vysoké očakávania na to, akým by som mal byť? Porovnávali ma s niekým? Za čo som bol chválený? Bol som vypočutý, keď som to potreboval? Ako reagovali na moje neúspechy a zlyhania? Prežil som vo svojej rodine veci, na ktoré nerád spomínam? Ubližovali mi moji rodičia, príp. niekto iný z rodiny? Aký bol vzťah mojich rodičov? Bol prístup otca a matky v niečom výrazne odlišný?
V odpovediach na otázky môžeme hľadať jedny z najčastejších príčin narcistického zranenia. Rodič, ktorý zväčša nevedome vedie k jeho vzniku, nemusí byť tyranom. Často stačia zvýšené nároky, perfekcionizmus, ale aj rozmaznávajúci výchovný štýl, kde dieťa dostáva všetko a nemá žiadnu skúsenosť frustrácie. Svoju minulosť nezmeníme. Avšak keď hľadíme na históriu svojich problémov dospelými očami, dokážeme k nej zaujať zrelý postoj. A to nie je málo. Môžem ostať zaborený v bahne minulých zlých skúseností a túžobne sa pozerať na okolité vrchy alebo sa môžem, hoci s námahou, vyštverať na jeden z nich a pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Samozrejme, rovnako ako pri všetkých ranách duše, ak sú tieto príliš hlboké, nestačí „domáca lekárnička“, ani pomoc rodiny či blízkych. Len málokto vyhľadá psychológa či psychiatra s požiadavkou, aby ho vyliečil z narcizmu. Ľudia s týmito tendenciami sa však neraz v ambulancii odborníka na duševné zdravie ocitnú. Dôvodom môžu byť depresie, závislosti, výrazne narušené medziľudské vzťahy či dokonca pokus o samovraždu. Žiť dlhodobo s pocitom nedostatku ocenenia, prijatia a pochopenia najbližšími a súčasne zvádzať neustály boj o vlastnú dokonalosť je extrémne vyčerpávajúce. Preto zväčša nie samotný narcizmus, ale jeho bolestivé dôsledky môžu viesť k uvedomeniu, že niečo nie je v poriadku.
Ako rozbiť zrkadlo
Súčasná kultúra narcizmu je zdrojom smútku v duši. Ten vzniká, keď sa človek ustavične snaží vytvárať dojem, že je lepší ako iní ľudia. Mladí priatelia, rozbite toto zrkadlo! Nepozerajte sa doň, lebo klame. Pozrite sa radšej okolo seba, pozrite sa na svojich blížnych, vyjdite z tohto sveta, ktorý žije kultúrou narcizmu a konzumizmu. (z príhovoru pápeža Františka)
Rozbiť zrkadlo a vyjsť z na seba zameraného sveta nemusí byť nemožné. Autenticky prežívaná viera ponúka jedinečné prostriedky na prekročenie hraníc vlastného ja. Naopak, spirituálny narcizmus môže mať devastačné účinky nielen na daného človeka, ale aj na tých, ktorým svojím životom vydáva svedectvo viery. Ako môže veriaci človek a Cirkev ako taká čeliť kultúre narcizmu? A čo možno spraviť, keď skutočne vstúpi do kostola?
Narcizmus – vstup zakázaný. Je mimoriadne dôležité rozlišovať medzi narcistickou poruchou a vývinovo podmienenými narcistickými rysmi. Prítomnosť poruchy osobnosti, ktorá je zdrojom závažných a ťažko zmeniteľných vzorcov správania, môže byť prekážkou vo vytváraní zdravých vzťahov na všetkých rovinách (k samému sebe, k blížnym, k autoritám i k Bohu). Ak sú pri psychologickej diagnostike kandidátov kňazstva alebo zasväteného života odhalené symptómy patológie, na mieste je zvýšená opatrnosť. Človek s poruchou osobnosti môže, často nevedomky a bez náhľadu na dôsledky, ubližovať samému sebe i ľuďom okolo seba. V prostredí Cirkvi sa pridávajú škody na duchovnom živote zverených veriacich. V týchto prípadoch je zvyčajne nutný radikálny prístup (zväčša odmietnutie kandidáta), samozrejme, so zachovaním postoja úcty, lásky a milosrdenstva. Ľudia s psychickými ťažkosťami osobnostného charakteru sú často obeťami výchovy či iných negatívnych okolností a mali by mať svoje miesto v Cirkvi. Umožnenie cesty ku kňazstvu však v takýchto prípadoch môže byť riskantnou hrou s ohňom, keď hrozia straty na oboch stranách. Rovnaký postup je na mieste aj pri voľbe manželského partnera.
Formácia. Následkom psychologickej diagnostiky by nemal byť trest a odsúdenie. Je osobitne dôležité, aby bol kandidát primeraným spôsobom oboznámený s jej výsledkami. Poznanie vlastných limitácií i silných stránok je jedinečnou príležitosťou na ďalší osobnostný rast.9 Ak sú preukázané osobnostné ťažkosti vývinového charakteru (napr. narcistické sklony, ktoré nespĺňajú kritériá poruchy osobnosti), môžu sa stať významným podnetom na ďalší proces formácie, ktorý by v ideálnom prípade mal byť celoživotným.
Otvorenosť voči pravde. Dôležitým momentom obratu na ceste od škodlivého ku konštruktívnemu narcizmu je sebapoznanie a pravdivosť. Človek s narcistickými sklonmi by mal doslova „pátrať po zrnku pravdy“ v každej vyslovenej kritike.10 Proces uvedomovania si vlastných nedokonalostí je bolestný, ale nenahraditeľný na ceste k zrelosti. Sv. Terézia z Avily vo svojom diele Vnútorný hrad pripomína: „Sebapoznanie je také dôležité, že by som nechcela, aby ste v tom prestali, ani keby ste dospeli do najvyšších nebies, lebo pokiaľ sme na zemi, nič nie je také potrebné ako pokora… Pokora sa začína až vtedy, keď zbadáme, že nám chýba.“11
K poznaniu pravdy o sebe môžu prispievať aj prostriedky duchovného života, predovšetkým spytovanie svedomia a úprimne vykonaná sviatosť zmierenia.
Prevencia. Najlepší spôsob, ako možno bojovať s tmou, je vpustiť dnu svetlo.Kým narcizmus nás uzatvára do väzenia vlastného ja, rozvíjanie záujmu o druhých ponúka príležitosť rásť v láske. My ľudia nie sme disponovaní na utváranie vlastnej hodnoty mimo osobného vzťahu, prípadne mimo vzťahu s Bohom, ktorý je Osobou. I. D. Yalom pri terapii narcizmu odporúča cielené počúvanie a uvedomovanie si potrieb ľudí vo svojom okolí. Človek postupne zisťuje, že nielen on je dôležitý.12 Túto schopnosť možno rozvíjať po celý život. Jedným zo spôsobov je služba najbiednejším, ktorá však prináša riziko, že prílišné ocenenie spoločnosťou povedie k posilneniu narcistických tendencií. Z tohto hľadiska je niekedy užitočnejšie zamerať sa na ľudí v najbližšom okolí, keďže záujem o nich zvyčajne nevedie k obdivným pohľadom.
Samota a ústranie. Odporúča sa naučiť sa odísť do ústrania a stráviť nejaký čas v tichu, kde nie je k dispozícii nijaký zdroj obdivu. Osamelý čas v tichu, rozjímavá modlitba a meditácia sú považované za najúčinnejšie medikamenty na liečbu narcizmu.10 Rovnaké zbrane proti spirituálnemu narcizmu ponúka pápež František účastníkom medzinárodného stretnutia rehoľníkov: „Usilujte sa o jeho opak, ktorý nás zo všetkého vyzlieka, a teda o adoráciu. Modlitba tichej adorácie: „Ty si Pán“ je pravým opakom sebazrkadliaceho narcizmu.“
Pár slov na záver
Život veriaceho človeka je plný paradoxov. Na jednej strane pýcha ako najhoršia neresť a na druhej strane výzva „milovať blížneho ako seba samého“. Kde sú hranice medzi falošnou a pravou pokorou, primeranou sebaúctou a egoizmom či narcizmom? Základným rozlišovacím kritériom by mala byť pravda a láska. Ak si dokážeme pravdivo uvedomiť vlastné nedostatky a hriešnosť, začíname sa učiť skutočnej pokore. Ak hľadíme v prvom rade na dobro svojho blížneho a vnímame ho ako osobu, ktorú nemáme využívať, ale milovať a slúžiť jej, nedávame priestor narcizmu. A ak si nájdeme čas na tichú reflexiu Božieho obrazu v nás, učíme sa na samých seba hľadieť jeho očami, v ktorých sa odráža naša skutočná hodnota.
1 Heretik, A., Heretik A., jr. et al. (2007). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 816 s.
2 Blackwell, N. (2020). The Reality and Dangers of Spiritual Narcissism, Catholic Stand, 02/05, https://tinyurl.com/yhyd47wv.
3 Foley, S. (2020). The Dangers of Spiritual Narcissism, Relevant Radio, https://tinyurl.com/ut499kyw.
4 Pápež František (2014). Narcismus teologů je nechutný a působí velké škody, Česká sekce Radio Vaticana, 25/04, https://tinyurl.com/e36kfasf.
5 DeGroat, C. (2020). When Narcissism Comes to Church: Healing Your Community From Emotional and Spiritual Abuse, Westmont, IL: IVP, 192 s.
6 Kassián, Jan (2007). Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí. Vyd. 1., Praha: Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha, 2007, Pietas benedictina, seš. 14, 89 s.
7 McManaman, D. (2014). A Few Thoughts on Narcissism in the Priesthood, lifeissues.net, https://tinyurl.com/ac8uf9hx.
8 Esteves, J.A. (2017) ‚Break mirror of narcissistic culture,‘ says Pope Francis. America. September 5. https://tinyurl.com/btt85r.
9 Ruffing, E. G., Paine, D. R., Devor, N. G., Sandage, S. J. (2018). Humility and narcissism in clergy: A relational spirituality Framework, Pastoral Psychology, 67, 5, 525–545.
10 Rohr, R., Ebert, A. (2018). Enneagram – Devět tváří duše, Praha: Synergie, 272 s.
11 Sv. Terézia od Ježiša (1991). Hrad v nitru, Praha: Karmelitánske nakladatelství, 218 s.
12 Yalom, I. D. (2020). Existenciální psychoterapie, Praha: Portál, 544 s.
Jana Vindišová
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2022.