Komentár k biblickým čítaniam – Devätnásta nedeľa v cezročnom období „A“
1. čítanie: 1Kr 19,9a.11-13a
Starozákonné texty o prorokovi Eliášovi patria medzi obľúbené, pretože sú poznačené ľudovými tradíciami a veľkým teologickým a duchovným bohatstvom. Prorok Eliáš bol mimoriadne aktívnym a horlivým služobníkom Pána. Boží ľud Starého zákona si ho právom obľúbil a z jeho príkladu čerpal mnoho dobra. V biblických textoch sa zachovalo mnoho hlbokých a poučných udalostí, ktoré sa dajú aj po stáročiach dobre zužitkovať.
Dnešné 1. čítanie ukazuje Eliáša, ktorý musel utiecť z Izraela pred hnevom kráľovnej Jezabel, a to len preto, že obhajoval pravý kult a spravodlivosť. Eliáš teda emigroval zo svojej vlasti a ušiel na vrch Horeb, čo je iný názov pre vrch Sinaj. Tam sa mu zjavil Pán. Detaily tohto zjavenia pripomínajú určité okolnosti z predchádzajúcej skúšky ohňom, ktorú Eliáš podstúpil na vrchu Karmel, aby dokázal, že Boh Izraela je pravý Boh.
Eliáš sa teda presvedčil – a my s ním – že s Bohom sa nemožno stretnúť vo víchre, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v tichu a jemnom prístupe k Bohu a k Božím veciam. Pre Eliáša to znamenalo zásadné posilnenie v plnení jeho neľahkého poslania. Našiel Pána v tichu a v modlitbe. Táto dôležitá skúsenosť Eliáša posilnila v jeho ťažkom položení tak, že sa vrátil do svojej vlasti a pokračoval v napĺňaní svojho jedinečného poslania. Eliášov príklad a jeho skúsenosť sú osožné aj pre nás, aby sme hľadali Boha a v tichu a modlitbe sa otvárali pre jeho účinné pôsobenie v našom živote. Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky (Hebr 13,8).
2. čítanie: Rim 9,1-5
Vo veršoch, ktoré predchádzajú nášmu textu apoštol Pavol jasá nad Božou láskou, od ktorej ho nič neodtrhne. V tomto radostnom rozpoložení si však Pavol ihneď spomína na svoj národ a píše, že prežíva veľký žiaľ a neprestajnú bolesť nad tým, že jeho národ, z ktorého pochádzal, neprijal Krista za Spasiteľa. Zračí sa tu jednak Pavlovo ušľachtilé vlastenectvo a jednak misijný duch, v ktorom osobitne vynikal.
Pavlova láska k vlastnému národu je taká veľká, že až prekvapuje neobyčajnou smelosťou, keď tvrdí, že radšej by on sám bol zavrhnutý Kristom namiesto svojho národa… Také niečo môže povedať iba milujúca matka, ktorá túži napraviť svoje zblúdené dieťa. A presne to urobil iba Boh za nás. A Pavol takto túži po obrátení svojich bratov v národe, z ktorého pochádza. Jeho túžba po tom, aby poznali Ježiša Krista ako svojho Vykupiteľa a Spasiteľa je obdivuhodná a príkladná.
Evanjelium: Mt 14,22-33
Zázrak Pána Ježiša, o ktorom hovorí dnešné evanjelium, je pomerne zvláštny. Zvyknutí sme na Ježišove zázraky, prejavené zo súcitu voči postihnutým ľuďom, ktorým prinavrátil zrak, sluch, reč, uzdravil ich z malomocenstva a pod. Ale Ježiš chodiaci po vlnách a po hladine Genezaretského jazera je aj pre nás predsa len prekvapením. Niektorí autori chceli túto udalosť vysvetľovať tak, že udalosť nie je historická, ale že jeho zápis vznikol ako premietnutie starozákonných typov. Ak však berieme aj ostatné Ježišove zázraky ako reálne nástroje dokazovania starozákonných predobrazov, potom aj tento zázrak ako historická udalosť je dôkazom Ježišovho božstva a naplnením toho, čo sa spomína na prvých stránkach Knihy Genezis: Duch Boží sa vznášal nad vodami… (Gn 1,2).
Inou možnosťou výkladu tohto zázraku je súvis s exodom, východom Izraela z Egypta: Židia išli suchou nohou cez more a boli zachránení pred smrťou. Ale Ježiš kráča po mori a tým predstavuje svoju moc nad silami smrti a zla. Toto evanjelium nám pomáha živšie uznať, že Ježiš je Boh a Pán.
Mons. Anton Tyrol
Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.
Ilustračný obrázok: Ivan Aivazovsky – Kristus kráča po vode (1849)
Dobrý deň
chcel by som vyjadriť názor k 1. čítaniu o prorokovi Eliášovi:
Práve v boji s víchricou, zemetrasením, alebo ohňom potrebujeme cítiť Božiu silu, ktorá stojí pri nás, pomáha nám a vieme sa o ňu oprieť. Práve v takýchto chvíľach tí ktorí sú slabší vo viere zídu z cesty viery a myslia si, že ich Boh opustil, čo nie je pravda. Boh si nevyžaduje nejakú vznešenú ceremóniu, tak ako namyslený a pyšný človek, lebo je rád že nám môže pomáhať a že naňho myslíme a opierame sa o jeho silu aj v ťažkých situáciách a veríme v neho aj keď preživame zemetrasenie. Už nejeden veriaci pripísal svoje nešťastie Bohu a prestal veriť. Myslím , že to nebolo cieľom autora, lebo veriť a byť spolu s Bohom treba každú sekundu nášho života, nielen keď rozjímame a máme pocit bezpečia. Autor možno tým myslel, že k Bohu treba pristupovať v tichosti a s úctou. Ale to nemá znamenať, že si na Boha nespomenieme keď čelíme víchrici. Možno toto čítanie sa dalo vysvetliť tak, že tak ako Eliaš ani my nemáme zanevrieť na Boha, keď prechádzame skúškou ohňom, a Boh sa mu pripumenul a zjavil práve preto, aby mu ukazal, že stojí pri ňom aj v ťažkých chvíľach.