Končiaci predseda rehoľníkov Juraj Ďurnek / Keď ľudia uvidia, že sme len úradníci alebo opatrovatelia, do rehole nepríde nikto

Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.


Rozhovor s kňazom a piaristom Jurajom Ďurnekom o cirkevnom školstve aj budúcnosti reholí na Slovensku.

Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) posledné tri roky viedol piarista Juraj Ďurnek, ktorý túto službu končí posledným januárovým dňom. Od prvého februára ho nahradí provinciál kapucínov Miroslav Kulich.

Končiaci predseda v rozhovore približuje priority, ktoré si dali vo vedení organizácie, ktorá združuje mužské a ženské rehole. Hovorí, ako sa rehoľníkom podarilo dosiahnuť, aby aj na úradoch vedeli, kto je to rehoľník a čo je to rehoľná komunita.

Rehoľníci sa takisto minulý rok finančne osamostatnili od Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Väčšina rehoľných kňazov už nie je zamestnaná v diecézach, ale sú pod KVRPS, čo umožňuje predstaveným jednoduchšie prekladať zasvätených.

Juraj Ďurnek rozpráva tiež o stave rehoľných povolaní a tvrdí, že ak chcú rehoľníci mať dorast, mladí ľudia ich musia vidieť a mať možnosť stretnúť osobne. Preto sa podľa neho nemôžu rehoľníci venovať len sebe, napríklad opatrovaním starších spolubratov či spolusestier alebo riadením škôl a inštitúcií.

Končíte vo vedení Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS), ako by ste zhodnotili tri roky pôsobenia v tejto funkcii?

Bola to hektická doba. Keď som začal, doznievala pandémia a vypukla vojna na Ukrajine. Ako rehoľníci sme hneď išli pomáhať na hranicu, kde sa cirkev angažovala prvá.

Na začiatku služby vo vedení KVRPS sme si stanovili päť bodov, ktoré mali byť zároveň aj víziou na tri roky.

Povedali sme si, že rehoľníci sa potrebujú upevniť v spolupráci a potrebujeme sa etablovať aj v povedomí na civilných úradoch. Predtým tam o nás málokto vedel. Prišli sme na úrad a jeho pracovníci nevedeli, čo je rehoľník alebo rehoľná komunita.

Ako ste to vyriešili?

Do základného dokumentu Rímskokatolíckej cirkvi, ktorý je vedený na ministerstve kultúry, sa nám podarilo dostať termíny ako rehoľník, rehoľný dom a rehoľný inštitút. Na základe toho sa dnes vieme odvolať, kto sme a čo robíme.

Čo boli ďalšie body vízie?

Ďalej to bola permamentná formácia predstavených domov, ktorí sa obmieňajú. Vnímame, že potrebujú mať kompetencie v oblasti psychológie, riadenia, spolupráce s orgánmi štátnej správy a samosprávy, pretože neustále niečo riešime.

Máte napríklad v reholi záhradu, kde sa nachádza veľký padajúci strom. Na úrade potrebujete povolenie, ak ho chcete spíliť. Ako rehoľníci spravujeme kultúrne pamiatky, opravujeme budovy. V tom všetkom sa potrebujeme vedieť orientovať.

Dôležitá je tiež práca s ľuďmi. Človek je čoraz viac krehký a potrebuje duchovnú aj psychologickú starostlivosť.

Ďalší bod je rozlišovanie, na ktoré nás vyzýva aj pápež. Hovorí, že rehoľníci by mali byť prorokmi tejto doby. Rehoľníci vždy prinášali nové veci a reformy. Nemôžeme len reagovať na to, čo príde zvonka.

Rozprávali sme sa tiež o komunitnom živote, ktorý je pre rehole charakteristický, a naposledy sme hovorili aj o novej a živej evanjelizácii. Myslím, že mnohé sa z toho podarilo.

Všimol som si, že už ste tiež súčasťou zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska.

Áno, predseda a podpredseda, respektíve podpredsedníčka KVRPS sa stali stálymi hosťami na plenárnych zasadnutiach KBS.

Zúčastňujeme sa ako stáli členovia, hlavne pri pastoračných témach. Zapájame sa do diskusie. Myslím, že je to ovocie synody. Medzi nami a biskupmi je väčšia otvorenosť a spolupráca. Vo vzťahoch nastal posun.

Riešili ste aj takpovediac finančnú odluku reholí od KBS, to znamená, že diecézy už neplatia rehoľníkov, ale KBS posunie KVRPS istý balík peňazí, ktorý dostáva od štátu. Prečo to tak je?

Bol to ešte prežitok z komunizmu, keď boli rehole zrušené a rehoľníci, ktorí ostali v pastorácii, sa stali zamestnancami diecéz a slúžili vo farnostiach. Tento model platil až do minulého roka. V roku 2022 požiadalo 24 mužských reholí KBS o zmenu financovania platov rehoľných kňazov.

Aký bol na to dôvod?

Rehoľníci majú rehoľného predstaveného, a keď ich ten prekladal napríklad z Bratislavy do Košíc, museli dať výpoveď v jednej arcidiecéze a začať nový pracovný pomer v druhej. Bolo to dosť administratívne komplikované. V dôsledku toho sa často riešilo, koľko rehoľníkov môže byť v ktorom dome, a bolo to zdĺhavé.

Vieme aj o prípadoch, že ak rehoľa v niektorej diecéze potrebovala viac kňazov, ako tam mala pôvodne, tak diecéza nie vždy bola ochotná platiť viac rehoľníkov. Je to pravda?

Áno. Išlo to do rozpočtu biskupstva a bolo niekedy náročné zladiť pastoračné potreby rehole a finančné možnosti biskupstva. Vždy sme sa snažili hľadať možnosti, ale niekedy to bolo napäté. Stalo sa, že z diecézy nám povedali, že nemajú peniaze na plat pre viac rehoľných kňazov, a reálne ich ani nemali.

Na konci mája minulého roka bolo prijaté memorandum medzi KBS a KVRPS o zmene systému financovania rehoľných kňazov s platnosťou od prvého júla 2024. Vtedy sa 309 rehoľníkov zamestnalo v KVRPS.

Toto číslo predstavuje všetkých rehoľných kňazov?

Neboli to všetci rehoľní kňazi. Tí rehoľníci, ktorí pôsobia v diecézach ako farári, správcovia farností alebo kapláni, ostali zamestnancami diecéz, čo bola oprávnená požiadavka biskupov.

Ak je teda v rehoľnom dome viac kňazov a majú aj farnosť, tak farár je zamestnancom diecézy a ostatní rehoľníci kňazi spadajú pod KVRPS?

Presne tak. Upravuje to dohoda, ktorá platí a funguje od júla minulého roka.

Platí KVRPS aj niektoré rehoľníčky? 

Plat dostávajú predstavené a podľa veľkosti kongregácie ešte jedna alebo dve sestry sú zamestnankyne KVRPS. Sestry majú väčšinou svoje zamestnanie, venujú sa práci v školstve, sociálnym službám a mnohým ďalším a odtiaľ majú plat.

Pod KVRPS patria aj strediská domácej starostlivosti, ktoré spravujú zväčša ženské rehoľné inštitúty. Máme ich 21 a žijú tam staré a choré sestry.

Takže rehoľníčky, ktoré sa starajú o staré a choré spolusestry, sú už tiež platené z KVRPS?

Bola to dávnejšia dohoda. Sestry boli znevýhodnené počas komunizmu, pracovali v sociálnych zaradeniach za veľmi nízke platy alebo pracovali pre farnosti a diecézy často bez platu. Dohodli sme sa, že sa pre ne zriadia tieto centrá, aby bolo o ne v starobe postarané.

Strediská domácej starostlivosti vznikli odčlenením od katolíckej charity. Pre sestry bolo najlepšie, ak ostali v dome alebo sa sústredili v seniorátoch. Vyčlenili sme na to financie.

A stačia vám?

S peniazmi to na Slovensku nie je nikdy ľahké. Problémom je tiež transakčná daň. Rozpočty sú napäté.

Dotkne sa transakčná daň významne aj reholí?

Ešte sa o tom rokuje. Z transakčnej dane sú vyňaté len účelové zariadenia cirkví. Tam nepatria ani cirkevné školy, ani rehole ako také.

Školstvo z transakčnej dane nie je vyňaté?

Len štátne školy, cirkevné nie. Prebiehajú rokovania, aby boli z dane vyňaté aj cirkevné organizácie. Ale ak začne od apríla platiť transakčná daň tak, ako to je nastavené teraz, mnohé rehole rozmýšľajú, čo budú robiť.

Čo to znamená pre rehole?

Že na transakčnej dani budeme odvádzať nemalé peniaze.

Máte to už vyčíslené?

Informácie sa zbierajú. Vyčísľujeme, koľko nám v praxi daň zoberie.

Akých oblastí by sa transakčná daň týkala?

Rehole, ktoré majú centralizovanú ekonomiku, daň postihne vo všetkom, čo platia. Nie každá rehoľa musí mať centralizovanú ekonomiku. Závisí to aj od pravidiel inštitútu. Rehole, kde majú rehoľníci súkromné účty, to postihne menej, kým v reholiach, ktoré majú účty ako inštitúcia, to pocítia viac. Chceme byť transparentní aj pred štátom.

Prednedávnom rehole a cirkev, tak ako celá spoločnosť, zápasili aj s vysokými cenami energií. Ako ste to napokon ustáli?

Rehoľníci energie nakupujú spoločne. Ako KVRPS hľadáme najvýhodnejšieho dodávateľa.

V čase, keď sa začala energetická kríza, sme mali s dodávateľom dobrú zmluvu, ktorá ešte dva roky platila. Ten nárast nás preto nezasiahol zničujúco.

Neskôr, keď zmluva vypršala, ceny už boli priaznivejšie, ale, samozrejme, účty za energie aj nám narástli, postihlo to každého. Niektoré rehoľné domy išli takpovediac na doraz.

Cítili ste väčšiu solidaritu od ľudí?

Krízou bol postihnutý každý. Pokiaľ ide o solidaritu a pomoc, ľudia sú voči nám stále štedrí. Je zaujímavé, že tí, ktorí majú najmenej, sú najštedrejší.

Stále sú teda medzi nami evanjeliové vdovy, ktoré hodia posledný halier?

Áno, títo ľudia akoby viac vnímali spolupatričnosť a aj sú sociálne citlivejší a sú preto štedrejší. Myslím, že je to aj o vzťahu s Bohom. Štedrosť je niečo Božie v nás, čo sa má v nás najviac odrážať. Pretože Boh je k nám v milosrdenstve, ale aj v daroch a talentoch veľmi štedrý.

V akých oblastiach ešte rehole spolupracujú?

Spolupracujeme v ekonomicko-právnej oblasti, v oblasti školstva, sociálnej starostlivosti a v mediálnej oblasti.

Spolupráca funguje aj v oblasti formácie a pastorácie. Ide o oblasti, ktoré sú pre nás výzvou aj do budúcnosti. Rehoľných povolaní ubúda a najmä malé rehole potrebujú v týchto sférach zastrešenie.

Na čele KVRPS po troch rokoch končíte, ale mali by ste prevziať vedenie rehoľného školského úradu. O čo ide?

Vezmime si rehoľu s jednou školou. Pre ňu je náročné kvôli jednej škole zriaďovať školský úrad. Preto budujeme školský úrad v rámci KVRPS, aby pomohol, poradil, aby sa školy vedeli orientovať v legislatíve a podobne.

Školské úrady majú aj diecézy, prečo teda robíte niečo nové?

Rehoľný školský úrad už funguje roky, len ho trošku transformujeme. Riaditeľka sestra Mária Filová skončila v januári po desiatich rokoch. Spolupracovala najmä s právnym oddelením KBS, najmä keď prišiel nejaký nový zákon alebo návrh zákona, ktorý bolo treba pripomienkovať.

Riešila aj bežnú agendu a štatistiky. Rehoľný školský úrad ponúka tiež duchovné cvičenia a obnovy pre riaditeľov škôl.

Tie potreby sú však čoraz väčšie. Rehole uvažujú aj tak, že buď vyčlenia na vedenie školy jedného alebo dvoch bratov, respektíve sestry, alebo budú organizovať celý školský úrad, čo je personálne náročné.

Rehoľníkov je menej, preto si rehole kladú otázku, či nedať radšej človeka do pastorácie než do vedenia školy.

Diskutujeme o tom, ako zomknúť sily. Keď sa rozhodneme viac spolupracovať, môžeme pokryť nejaké veci na úrovni KVRPS a nemusí na to vyčleňovať ľudí každá rehoľa.

Čiže aj vy piaristi by ste mohli niektoré školské veci delegovať na KVRPS?

Áno. Napríklad pripomienkovanie zákonov. Môžem povedať, že rehoľný školský úrad sa začal transformovať na niečo väčšie. Budeme tam zatiaľ dvaja na čiastočný úväzok a v prechodnom období jedného roka budeme hľadať, čo môžeme spojiť a čo môžeme riešiť. Je možné, že sa rehole, ktoré majú školy, dohodnú, že chcú spoločný veľký úrad, do ktorého aj investujú peniaze. Uvidíme, či sa to osvedčí.

Napríklad dominikánky v Česku sa rozhodli, že odídu zo svojich škôl, ktoré spravovali administratívne. K žiakom sa totiž sestry ani nedostali, lebo boli zavalené administratívnou prácou. Rozhodli sa, že chcú ísť medzi ľudí a do pastorácie. Školy prenechali diecéze.

Niečo podobné kritizoval aj pápež, ktorý povedal, že ak chce niekto robiť akademickú kariéru, nech nejde do kňazstva. Je to síce troška iné, ale pripomína mi to to, o čom hovoríte.

Presne tak. Týka sa to viacerých oblastí, nielen školstva. Ide aj o zdravotnú starostlivosť. Spomínal som strediská domácej starostlivosti, kde máme staré a choré rehoľné sestry. Ak k nim dáte mladé sestry, aby sa o ne starali, ako potom budú napĺňať charizmu rehole? Ako sa napĺňa charizma, keď sa všetky sestry starajú samy o seba? Keď ľudia uvidia, že rehoľná sestra je len úradníčka alebo opatrovateľka, do rehole nepríde nikto.

Aj na Slovensku nás teda čaká to, čo české dominikánky?

Neviem, či až do takej miery, že by sme školy nechali diecézam. Vidím skôr potrebu hľadať spôsob, ako administratívne veci zastrešiť jedným úradom. Budem hľadať model, ako bude tento úrad spolupracovať so zriaďovateľmi, ale aj s riaditeľmi jednotlivých cirkevných inštitútov.

Rehoľníkov je čoraz menej, a ako ste už načrtli, môže sa stať, že ich pohltí administratíva a žiaci rehoľníka v škole potom ani neuvidia. Nemohli by rehoľníci do riadiacich funkcií pustiť viac laikov? Hoci dá sa pochopiť, že rehoľníci, ktorí sú zriaďovateľom školy, prirodzene za to nesú zodpovednosť a potrebujú mať školu pod kontrolou.

My piaristi to už tak robíme. Máme riaditeľov laikov, riaditeľka rehoľného školského úradu je laička. Jasné, v tíme celého úradu sú aj rehoľníci, je tam provinciál, máme tam viacero laikov, ktorí sa starajú ekonomiku, marketing a podobne.

Nás kňazov v pastorácii nenahradí nikto.

Ako vidíte budúcnosť cirkevných škôl? Na Slovensku je ešte záujem o cirkevné školy, ale aby si udržali kvalitu, v budúcnosti zrejme budú musieť poskytovať aj nadštandardné veci. Bude vzdelanie na cirkevných školách stále dostupné aj pre sociálne slabších alebo viacdetné rodiny?

Cirkev by sa nemala vzdať miesta vo vzdelávaní. Pokiaľ sa nemýlim, svojho času bolo na území Slovenska z desiatich gymnázií osem piaristických.

Pokiaľ ide o celosvetový pohľad, sú krajiny, kde ako piaristi nachádzame 80-percentnú negramotnosť. Poslanie cirkvi v tejto oblasti je stále aktuálne a stále môžeme napĺňať charizmu svätého Jozefa Kalazanského, ktorý nás poslal vzdelávať a zmeniť takto sociálny status človeka. Pozdvihnúť ho duchovne aj spoločensky.

Navyše škola má aj evanjelizačný a formačný rozmer. Mladých ľudí potrebujeme viesť, aby si uvedomovali svoju hodnotu, aby našli cestu k Bohu, aby žili to, kam ich Pán Boh volá, aby objavili svoje dary a talenty.

Na naše školy nechodia len veriaci. Potrebujeme robiť excelentné školy. Pred siedmimi rokmi sme začali uskutočňovať víziu piaristických škôl a počujeme aj od rodičov, že toto je iná škola, že priority sa kladú aj na výchovu. Nie raz sa dostane potom viera do rodiny cez dieťa.

Nestáva sa, že dieťa nájde vieru, ale nemá potom pochopenie u rodičov a je v tom samo?

Nestáva sa to. Skôr sťahujeme rodičov do spoločenstva školy. Keď sa pripravuje dieťa na sviatosti, tak sa zapája celá rodina, je to taká oslava. Myslím, že dieťa sa otvára a hľadá. Súčasný mladý človek viac hľadá, ako by bol proti.

Nehrozí, že ak si cirkevné školy budú chcieť zachovať kvalitu, budú musieť vyberať školné?

Na Slovensku zatiaľ platí úzus, že na cirkevných školách sa školné nevyberá. Potom sa aj štát na nás pozerá ináč ako na súkromné školy. Môže sa v budúcnosti stať, že sa zmení politická situácia a pre cirkevné školy sa zastavia financie. Preto ich musíme budovať tak, aby boli zaujímavé aj vtedy, ak by sa za ne muselo platiť.

Samozrejme, v takom prípade by sme hľadali model, aby sme boli otvorení aj pre sociálne slabé vrstvy. Na to sú potom rôzne štipendiá.

Bude sa dať na škole zachovať duch charizmy rehole, keď rehoľníkov ubúda?

Vidíme, čo sa môže stať v Taliansku a Španielsku. Ale zatiaľ tých povolaní nie je tak málo, že by na škole nebol žiaden piarista.

Snažíme sa pastoračne pokryť všetky naše školy, aby sa žiaci stretli s pátrami. Je to aj o formácii učiteľov, rodičov a celého spoločenstva. Myslím, že sa nám to darí. Pozývame učiteľov aj rodičov do tretieho rádu, do spoločenstiev, na spoločné modlitby, hľadáme spôsob, aby sa viera odovzdávala cez všetkých, ktorí sú zapojení do výchovno-vzdelávacieho procesu.

Spomenuli ste aktivity, ale dá sa viera odovzdávať cez vyučovací proces?

Vieme už od prvotnej cirkvi, že najväčšie svedectvo viery spočíva vo vzťahoch a v láske. Práve tým, že vytvárame spoločenstvo, sa viera najlepšie odovzdáva cez vzťahy.

V škole sa tiež veľa modlíme. V piaristických školách je tradícia kontinuálnej modlitby. Modlíme sa ráno za vyučovanie a za celý deň, cez veľké prestávky máme modlitbu chvál, modlíme sa, aby medzi nami boli dobré vzťahy, aby tu bola živá viera, aby sa poznávali, prijímali, ale vedeli aj obdarovať.

Naše duchovné obnovy nie sú len o svätej omši a prednáške, ale máme potom agapé, rozprávame sa, zverujeme a hľadáme riešenia. To všetko žiaci vidia. Vidia, čo z učiteľa vyžaruje, či je šťastný a naplnený.

Učíte aj biológiu. Dokážu za vami prísť žiaci a napríklad sa s niečím zdôveriť, keď ste im predtým dali možno zlú známku?

(Smiech.) Ide o učiteľské majstrovstvo, aby učiteľ priviedol žiaka k tomu, že tu nie je kvôli známke. Známka je istý prostriedok a nie cieľ. My dávame na škole percentuálne hodnotenie, takže žiak vie, aká známka mu hrozí. Pri ústnom skúšaní môže byť niečo subjektívne, ale snažím sa dávať testy.

Sú žiaci, ktorí sa naháňajú za známkami, ale usilujem sa o to, aby pochopili, že dôležité je, ako pracujú s informáciami, ako používajú rozum.

Viackrát sme spomínali povolania. Ako sú na tom slovenské rehole?

V roku 2020 bolo na Slovensku 2 736 rehoľníkov, v roku 2023 ich bolo 2 645. Z toho 1 824 žien a 821 mužov. Najväčšie rehole u nás sú dcéry kresťanskej lásky, saleziáni, vykupiteľky a krížové sestry.

Niektoré rehole však nemali roky nikoho v noviciáte, a keď aj príde kandidát alebo kandidátka, nastáva preto aj generačný problém.

Sú to najmä niektoré ženské inštitúty, ktoré roky nemali nové povolania. Vyslovene dožívajú, majú staré sestry. Vidíme tento trend aj na Západe, kde zanikajú celé provincie.

Práve preto hľadáme spôsob spolupráce a to je asi aj kľúč, ako má žiť KVRPS ďalej. Čím viac uvoľníme rehoľníkov do pastorácie, tým viac mladých ich môže stretnúť a spoznať, kto je to zasvätený, ako žije, čo je rehoľné povolanie.

Mnohí tápu a hľadajú povolanie. Ale žiaľ, keď nikdy nestretnú rehoľnú sestru, tak sa asi ťažko rozhodnú pre niečo, čo nevidia.

Provinciál kapucínov páter Kulich v rozhovore pre náš denník vravel, že dnes mladý človek nepríde a nezaklope na dvere kláštora, že sa chce stať rehoľníkom. Nemali by byť zasvätení viac aj na internete, kde mladí trávia najviac času?

Nepovedal by som, že sme tam málo. Internet je len jedna možnosť. Osobný kontakt považujem za niečo dôležité. Preto aj na Godzone tour prišlo veľa rehoľníkov z celého Slovenska, aby mladí mali s rehoľníkmi kontakt.

Dôležitejší je teda osobný kontakt?

Áno, my to máme jednoduchšie, lebo máme školy. Ale nehovorím, že sme na internete nečinní. Internet môže byť miestom pozvania, informácií, napríklad o našej škole. Ale osobný kontakt je najdôležitejší.

Hovorí sa, že rastie záujem o kontemplatívne rády. Je to tak?

Na Západe áno, ľudia akoby túžili po tichu a je naozaj väčší záujem o vstup do týchto rádov. Na Slovensku máme posledné roky stále nejaké povolania. No dramatický prepad vidíme pri niektorých ženských reholiach.

Čím to je?

Nemôžeme sa starať len sami o seba. Mnohokrát sa naše diela a služba zameriavajú len dovnútra. Máme školy, ale nemôžeme sa venovať len ich vedeniu.

Boli sme riaditelia viacerí bratia. Povedali sme si, že toto nie je naše miesto. Keď som bol riaditeľ, ledva som sa dostal ku kolegom a nieto ešte k žiakom. K nim som sa dostal, len keď mi niekoho doviedli do riaditeľne a musel som riešiť problém.

Povedal som si, že to robiť nechcem. Laici vedia zastať túto úlohu. My rehoľníci nemôžeme byť len úradníci alebo ako sestry, ktoré sa už starajú len o svoje staré spolusestry. Kam sa takýto rehoľný inštitút dostane? Musí rátať s tým, že pôjde do zániku.

Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Postoj/Kristína Kružicová