Vo februári pozýva Svätý Otec k modlitbe za kňazské a rehoľné povolania

Vo februári nás Svätý Otec František v rámci Apoštolátu modlitby pozýva: „Modlime sa, aby sa cirkevné spoločenstvo vedelo ujať túžob i váhaní mladých, ktorí cítia povolanie slúžiť Kristovi v kňazskom a rehoľnom živote.“

Na Slovensku sme už dosť jasne vstúpili do novej éry: počet kandidátov na kňazstvo a rehoľný život sa rapídne znížil. Diecézne semináre sa spájajú, noviciáty reholí sa stávajú medzirehoľnými alebo medzinárodnými. Týka sa to duchovných povolaní mužov i žien.

Znamená to, že dnes už menej potrebujeme kňazov a zasvätených? Alebo že Pán Boh ich menej povoláva? Alebo že sa človek stáva menej schopným začuť Boží hlas? Alebo že niet priaznivých podmienok na to, aby sa zachytené povolania ujali a rozvinuli? Stáva sa kňazstvo a zasvätený život menej príťažlivým? Mohli by sme si spraviť anketu odpovedí.

Ísť proti prúdu nie je ohrozením

Ak sa kňazstvo a duchovné povolanie stále viac dostáva proti prúdu všeobecnej mentality, to nie je problém. Tak to bolo i v dobe komunizmu, keď sa náboženstvu dávala ideologická nálepka spiatočníctva alebo niečoho, čo dožije behom jednej-dvoch generácií. A naopak, videli sme, koľko povolaní sa rodilo všade tam, kde sa mladým niekto venoval.

Protiprúdovosť duchovného povolania nie je skutočný problém. Skutočný problém je vtedy, keď sa duchovné povolanie v predstavách mladého človeka začne spájať s niečím, čo sa netýka reálneho života, alebo s niečím chorým. Ale problém nastáva aj vtedy, keď sa mladý muž, mladá žena, nemajú s kým porozprávať o svojom hľadaní. Keď nie sú v kontakte s človekom múdrym, zrelým, hlbokým a skúseným. A práve toto je predmetom našej modlitby na februárový úmysel Svätého Otca.

V roku 2018 sa konala synoda o mladých. Jej výsledok zhrnul pápež František v liste Christus vivit (Kristus žije), určenom mladým a celému Božiemu ľudu. Tam okrem iného píše:

„Je pravda, že my, členovia Cirkvi, nemáme byť čudáci. Všetci majú cítiť, že sme ich bratia a susedia ako v prípade apoštolov, ktorí „boli milí celému ľudu“ (Sk 2, 47). Zároveň však musíme mať odvahu byť iní, poukázať druhým na sny, ktoré tento svet neponúka, svedčiť o kráse veľkodušnosti, služby, čistoty, pevnosti, odpustenia, vernosti povolaniu, modlitby, boja za spravodlivosť a spoločné dobro, lásky k chudobným, sociálneho priateľstva“ (č. 36).

Farské spoločenstvo má poskytovať oporu rodinám, aby ich deti mohli vyzrievať v prostredí rovesníkov a s kontaktom na vychovávateľov, skúsených ľudí, vzorov. Spoločenstvo si potrebuje vážiť osobu kňaza a zároveň sa vyvarovať postojov klerikalizmu, ktorým sa zo zasvätenej osoby robí postava vytrhnutá z reálneho sveta, bez ozajstných medziľudských vzťahov.

Dôvera v Boha

Slovensko nie je výnimkou v trende sekularizácie západnej civilizácie. Podobný úbytok duchovných povolaní je dnes i v Poľsku a inde. V západných krajinách to zažili už pred desiatkami rokov. Neznamená to, že sa to musí presne tak udiať aj u nás, ale trend tu je. V Nemecku, Francúzsku a Taliansku sa pokles domácich povolaní čiastočne rieši prísunom misionárov z niekdajších misijných krajín.

Dnes dokonca aj v takom na povolania hojnom Vietname už rast povolaní nepokračuje exponenciálne, ale má vyrovnanú úroveň. Demografická zmena a vznik misijných území v samotnej Európe sú holé fakty. My sa však v Apoštoláte modlitby nechceme na problém pozerať len z pohľadu čísel a štatistík či z pohľadu zabezpečenia chodu inštitúcií. Vnímame Cirkev ako Božie dielo.

Proti depresívnym víziám budúcnosti povolaní je liekom samotné Ježišovo evanjelium. Pápež František nás povzbudzuje k dôvere:
„Ak vychádzame z presvedčenia, že Duch Svätý naďalej vzbudzuje povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu, môžeme v Pánovom mene „znova spustiť siete“ v plnej dôvere.

Môžeme – a máme – mať odvahu povedať každému mladému človeku, aby sa pýtal na možnosť ísť touto cestou. … Niekedy som dal tento návrh mladým, ktorí mi odpovedali takmer posmešným tónom: „Nie, ja naozaj nepôjdem tým smerom.“ No o niekoľko rokov boli v seminári.

Pán nemôže nedodržať prísľub, že nenechá Cirkev bez pastierov, bez ktorých by nemohla žiť ani plniť svoje poslanie. Ak niektorí kňazi nevydávajú dobré svedectvo, preto ešte Pán neprestane povolávať. Naopak, urobí tak dvojnásobne, pretože sa neprestáva starať o svoju milovanú Cirkev.

Pri rozlišovaní povolania sa nemá vylúčiť možnosť zasvätiť sa Bohu v kňazstve, v rehoľnom živote alebo v iných formách zasväteného života. Prečo to vylučovať? Buď si istý, že ak spoznáš Božie volanie a budeš ho nasledovať, bude to niečo, čo dá tvojmu životu plnosť.“ (Christus vivit, 274 – 276)

Spoločne sa modlíme za to, aby sa cirkevné spoločenstvo vedelo čím lepšie „ujímať túžob i váhaní mladých ľudí, ktorí cítia povolanie“. Povolania alebo ich zárodky tu sú, len im treba pomôcť. To, k čomu nás pápež František vyzýva, je vytvárať zdravé prostredie, z ktorého sa povolania zrodia a v ktorom dozrejú.

Kontakt so staršími a s chudobnými

Podľa skúsenosti zo synody o mladých Svätý Otec odporúča sprevádzať ich pri objavovaní vlastných talentov, podnecovať ich k tvorivosti a preberaniu zodpovednosti. Vytvárať príležitosti, aby mladí zažili skúsenosť misie: aby zakúsili chuť dobrovoľníctva a solidarity. Synoda skonštatovala, že „sociálna zaangažovanosť a priamy kontakt s chudobnými zostávajú hlavnou príležitosťou na objavovanie a prehlbovanie viery a rozlišovanie povolania“ (Christus vivit, 170).

Spoločenstvo ponúka mladým dôležitý ľudský kontakt: „Dnes majú, vďaku Bohu, skupiny mladých z farností, škôl, hnutí alebo univerzít vo zvyku robiť spoločnosť starým a chorým alebo navštevovať chudobné štvrte, alebo idú spoločne pomôcť núdznym… Často zisťujú, že pri týchto aktivitách viac dostávajú, ako dávajú, pretože keď majú odvahu nadviazať kontakt s utrpením iných, veľa sa naučia a rýchlo dozrievajú. Okrem toho chudobní majú skrytú múdrosť a môžu nám jednoduchými slovami pomôcť odhaliť hodnoty, ktoré nevidíme.“ (Christus vivit, 171).

Februárový úmysel Apoštolátu modlitby nás vyzýva, aby sme ako spoločenstvo pomáhali mladým rásť v povolaní. Cirkevné spoločenstvo, to je farnosť so spektrom jej života, ale aj širšie vzťahy presahujúce miestnu úroveň, púte a medzinárodné podujatia. V Jubilejnom roku je na to vynikajúca príležitosť. Všetko toto je živnou pôdou pre úprimné priateľstvá, pre tvorivosť, pre zakusovanie hĺbky a krásy Božieho tajomstva a pre prevzatie zodpovednosti aj za iných.

Pomoc pri rozlišovaní povolania

Februárový úmysel sa týka aj našich individuálnych kvalít, pripravenosti sprevádzať mladých v rozlišovaní ich povolania. Aby mali príležitosti podeliť sa so svojimi hlbokými túžbami, ktoré zachytili v srdci. Aby sa vo svojom okolí mali komu zveriť, vysloviť to, čo sa skrýva v hĺbke duše. Môcť sa zdôveriť niekomu, kto je zrelý a skúsený.

Pamätám si, ako mi kedysi pri mojom hľadaní duchovného povolania pomohol skúsený, starší priateľ, laik, ktorý sa venoval mládeži ako animátor. Vypočul si moje ešte len nejasné tušenia a otázniky a povzbudil ma vybrať si bez náhlenia to, čo sám objavím medzi drahými kameňmi ako to najcennejšie: „Vyvoľ si to, v čom budeš cítiť, že Boh ti ponúka diamant.“

Môže to mať podobu zdôverenia sa a prijatia múdrej rady. Alebo aj dlhodobejšieho duchovného sprevádzania. Ide o vytvorenie atmosféry dôvery, v ktorej chlapec či dievča naberie odvahu prekročiť bariéru ostýchavosti a obáv. Ide o schopnosť podržať jeho alebo ju pri prvých habkavých krokoch hľadania svojej duchovnej cesty. Aj preto pápež František neraz hovorí, aký dôležitý a inšpiratívny je kontakt mladých so staršími, ktorí majú múdrosť. Mladí tak získavajú svoje spojenie s koreňmi.

Najdôležitejšiu úlohu pri podpore duchovných povolaní zohrávajú rodiny, rodičia ochotní veľkodušne prijať život. Ak v rodine vládne atmosféra lásky, rodičia vštepujú do srdca detí vzťah s Bohom, ktorý si ich neskôr môže sám povolať. Spomeňme si, ako sa pápež František pri stretnutiach s rodičmi pýta celkom jednoducho: „Tráviš čas so svojimi deťmi?“

Keď sa vo februári modlíme, „aby sa cirkevné spoločenstvo vedelo ujať túžob i váhaní mladých, ktorí cítia povolanie slúžiť Kristovi v kňazskom a rehoľnom živote“, modlíme sa za našu vlastnú zrelosť, aby sme sa stali schopnými sprevádzať iných. Synoda o mladých sformulovala vlastnosti sprevádzajúceho človeka takto:

„Sprevádzajúci by mal mať tieto vlastnosti: byť verným kresťanom zaangažovaným v Cirkvi a vo svete; neustále sa usilovať o svätosť; byť niekým, kto dôveruje a nesúdi; aktívne načúvať potrebám mladých a dávať primerané odpovede; byť plný lásky a vedomý si seba samého; uznávať svoje hranice a byť skúsený, pokiaľ ide o radosti a bolesti duchovného života.

Vlastnosťou prvoradej dôležitosti u tých, čo sprevádzajú, je uznanie svojej ľudskosti, teda že sú ľudskými bytosťami, ktoré sa niekedy aj mýlia: že nie sú dokonalými ľuďmi, ale hriešnikmi, ktorým sa odpustilo. Niekedy sa sprevádzajúci stavajú na piedestál a ich pád môže mať ničivé následky na schopnosť mladých naďalej sa angažovať v Cirkvi.

Sprevádzajúci by nemali viesť mladých, ako keby boli pasívnymi nasledovníkmi, ale mali by kráčať po ich boku a dovoliť, aby sa mladí stali aktívnymi účastníkmi cesty. Mali by rešpektovať slobodu, ktorá je u mladého človeka súčasťou procesu rozlišovania, a poskytovať prostriedky, aby ho lepšie uskutočnil.

Sprevádzajúci by mal byť hlboko presvedčený o schopnosti mladého človeka zúčastňovať sa na cirkevnom živote. Mal by v mladých pestovať semienka viery, ale nemal by očakávať, že bude hneď vidieť ovocie pôsobenia Ducha Svätého.

Úloha sprevádzajúceho nie je a nemôže byť vyhradená len kňazom a zasväteným osobám, ale mali by ju zastávať aj laici. Všetci sprevádzajúci by mali dostať solídnu základnú formáciu a usilovať sa o  formáciu permanentnú.“ (Christus vivit, 246)

Ide tu o proces duchovného rozlišovania v otázke povolania. Najdôležitejšou osobou v celom tomto diele podpory povolaní je samotný mladý človek, ktorý cíti v sebe Božie volanie. Rozlišovanie povolania je v prvom rade úloha samotného mladého človeka. Ostatní mu v tom len pomáhajú, načúvajú mu a pomáhajú mu rozlíšiť, kam ho Boh volá. Kto takto pomáha, musí vedieť druhému ponechať slobodu.

„V istom bode musí ustúpiť do úzadia a nechať toho druhého, aby nasledoval cestu, ktorú objavil“ (Christus vivit, 296), zdôrazňuje pápež František a dodáva: „Ale ak chceš sprevádzať iných na tejto ceste, je potrebné predovšetkým to, aby si ňou ty sám osobne prešiel“ (tamže, 298).

Februárový modlitbový úmysel našich biskupov korešponduje so Svetovým dňom chorých 11. februára, na sviatok Panny Márie Lurdskej: „za chorých a trpiacich, aby našli úľavu vďaka blízkosti ľudí, ktorí ich navštevujú a starajú sa o nich“.

Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby
Foto: Františka Čačková, OSF