Kontemplujte (III.) – Postoj načúvania
Prinášame vám tretiu časť z dokumentu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý vyšiel 15. októbra 2015 na sviatok sv. Terézie z Avily pod názvom “Kontemplujte”.
8. Milovať znamená byť pripravený každodenne sa venovať hľadaniu. Dynamika hľadania dosvedčuje, že nikto si nevystačí sám, že je potrebné vydať sa cestou exodu do hĺbky seba samého, pritiahnutý „svätou zemou iného človeka“ , a splynúť tak v jedno hlboké spoločenstvo. Iný je však tajomstvom, je vždy ďalej ako sú naše túžby a očakávania, nie je predvídateľný, nežiada, aby sme ho vlastnili, ale sa mu venovali, mali oň záujem, vytvorili mu priestor, v ktorom by mohla prekvitať jeho sloboda. Ak to platí pre ľudskú bytosť, oveľa viac to platí pre Boha, tajomstvo najvyššej slobody, dynamického vzťahu, veľkosti, ktorá nás všetkých prevyšuje, ktorého slabosť, prejavená na kríži, nás odzbrojuje.
Láska v Piesni piesní je boj a námaha, práve tak, ako je ňou smrť (māwet – Pies 8, 6). Nie zidealizovaná, ale ospevovaná s vedomím jej kríz a poblúdení. S hľadaním súvisí námaha, vyžaduje si, aby človek vstal a vydal sa na cestu, prijal za svoju „temnosť noci“. Noc je neprítomnosť, odstup alebo vzdialenie sa od toho, ktorého srdce miluje, a izba nevesty sa z miesta odpočinku a snov mení na väznicu a miesto mory a trápení (pozri. Pies 3, 1). Nevesta, hlavná protagonistka drámy, hľadá svojho milovaného, lenže on je neprítomný. Treba ho hľadať, vyjsť na „námestia a ulice“ (Pies 3, 2). Nevesta napriek nebezpečenstvám noci a preniknutá túžbou objať ho kladie večnú otázku: „Nevideli ste toho, ktorého moja duša miluje?“ (Pies 3, 3, NVg). Je to otázka, ktorá zaznieva uprostred noci, ktorá vzbudzuje radosť zo spomienky na neho, obnovuje ranu nenahraditeľnej vzdialenosti. Nevesta nikdy neprepadne spánku.
Noc sa stáva znovu protagonistom aj v 5. kapitole Piesne piesní: mladé dievča sa nachádza vo svojej izbe, jej milý klope a prosí, aby mohol vstúpiť, no ona otáľa a on odchádza preč (Pies 5, 2 – 6). Ide o dynamiku nepochopenia medzi nimi dvomi alebo o sen, ktorý sa zmení na hroznú moru? Text pokračuje novým hľadaním a je poznačený nielen emotívnou a citovou skúškou, ale aj fyzickou, pretože nevestu, ktorá sama vyjde do noci, zbijú strážcovia, zostane zranená a bez svojho plášťa (Pies 5, 7). Láska sa vie postaviť proti noci a jej nebezpečenstvám, je oveľa väčšia ako každý strach: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn 4, 18).
Žena, hľadajúca svojho ženícha, spozná svoje osobné pocity. Skúma svoje vnútro a zistí, že je „chorá od lásky“ (Pies 2, 5; 5, 8). Táto choroba vyjadruje „premenu“ jej stavu, skutočnosť, že vďaka stretnutiu s milovaným cíti, že je nenávratne poznačená, premenená, to jest že sa stala „inou“, je zasvätená inému, ktorý naplní zmysel jej dní. To je stav každého, kto skutočne miluje.
Iba ten, kto prekoná trýzeň noci s menom milovanej osoby na perách a s jej tvárou vrytou do srdca, istý putom, ktoré ich spája, môže si vychutnať čerstvú radosť zo stretnutia. Oheň lásky je základom vrúcneho vzťahu dvoch zamilovaných osôb, ktoré si opustiac chlad zimy vychutnávajú jar hlbokého spoločenstva: poeticky a zanietene navzájom súťažia v oslavách krásy toho druhého.
Každodenné učenie sa v hľadaní
9. „‚Faciem tuam, Domine, requiram – Pane, ja hľadám tvoju tvár‘ (Ž 27, 8). Človek – pútnik, ktorý hľadá zmysel života a je zahalený do veľkého tajomstva, ktoré ho obklopuje, de facto hľadá, aj keď často nevedomky, Pánovu tvár. ‚Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch‘ (Ž 25, 4): nikto nikdy nebude môcť odstrániť zo srdca človeka snahu hľadať toho, o ktorom Sväté písmo hovorí: ‚Boh je všetko‘ (porov. Sir 43, 29), a nebude môcť odstrániť ani snahu hľadať cesty, ktorými ho možno dosiahnuť.“
Hľadanie Boha spája všetkých ľudí dobrej vôle: aj tí, ktorí sa vyhlasujú za neveriacich, prechovávajú túto túžbu vo svojom srdci.
Svätý Otec František pri rôznych príležitostiach povedal, že kontemplatívny rozmer života možno pripodobniť vstupu do tajomstva. „Kontemplácia zahŕňa inteligenciu, srdce, kolená“ ; je to „schopnosť žasnúť, kontemplovať; schopnosť načúvať tichu a vnímať šepot jemne rezonujúceho ticha, v ktorom sa prihovára Boh (pozri 1 Kr 19, 12). Vstúpiť do tajomstva si od nás žiada nemať strach z reality: neuzatvárať sa do seba, neutekať pred tým, čomu nerozumieme, nezatvárať oči pred problémami, nepopierať ich, nezamedzovať vynáraniu sa otázok… […], prekročiť vlastné pohodlné istoty, lenivosť a ľahostajnosť, ktoré nás brzdia, a pátrať po pravde, kráse a láske; hľadať zmysel, ktorý nie je lacný, a nebanálnu odpoveď na otázky, ktoré vystavujú kríze našu vieru, našu vernosť a náš rozum“ .
10. Vstúpiť do tajomstva znamená neustále hľadať, mať potrebu ísť stále ďalej, nezatvárať oči, hľadať odpovede. Ľudská bytosť sa neustále usiluje o zlepšenie, neustále je na ceste, neustále hľadá. Riskuje však, že bude pod vplyvom silných emócií žiť v trvalej nespokojnosti. Preto je naša doba dobou stroskotania a pádov, indiferentnosti a straty záujmu. Nevyhnutne si treba byť vedomí tejto nepohody, ktorá nás nahrýza; mali by sme zachytiť zvuky postmodernej duše a znovu prebudiť v rámci ľudskej krehkosti silu koreňov, aby sme vo svete boli pripomienkou prorockej vitality evanjelia.
Kresťanský život „si vyžaduje premenu, očistenie, morálne a duchovné pozdvihnutie človeka; vyžaduje si totiž bádanie, úsilie, keď ide o osobný vnútorný stav citov, myšlienok, zmýšľania, ako aj o vonkajší stav správania sa, a milosť jednoty a darov, ktoré nazývame dokonalosťou“ . Uprednostňujeme príležitostné ciele, žijeme konzumným životným štýlom, naháňame sa za módou a mocou, chceme uspokojiť svoje chúťky a pobádaní nútením opakovania vyhľadávame nové pôžitky, ktoré doteraz neboli uspokojené: ľudia našej doby, naháňajúci sa za iluzórnym svetom, niekedy dosiahnu až okraj zúfalstva, ktoré život uzatvára a zhasína.
Už svätý Augustín určil konkrétnu diagnózu zdôrazniac, že ľudia nie sú vždy schopní urobiť míľový krok, ktorý by ich primäl ísť ešte ďalej, umožnil im hľadať nekonečno, pretože „sa prispôsobujú tomu, čo môžu, a s tým sú veľmi spokojní. Po tom, čo nemôžu, netúžia natoľko, aby mohli“ .
V tejto hmle svedomia a citov súčasná skúsenosť človeka, ktorá je niekedy tragická, hovorí, že potrebujeme zažiť oslobodzujúce stretnutie so živým Bohom; sme povolaní stať sa múdrymi a trpezlivými spoločníkmi týchto „nevysloviteľných vzdychov“ (Rim 8, 26 – 27), aby nezhasla naša nostalgia po Bohu, ktorá tlie pod povrchom indiferentnosti.
Vzhľadom na opísanú situáciu vyhľadávanie posvätna dostáva čoraz jasnejšie kontúry. Nemožno ignorovať, že dokonca aj medzi tými, ktorí sa vyhlasujú za kresťanov, viera je zredukovaná na krátke náboženské chvíle, ktoré sa nedotýkajú každodenného života. Viera sa javí cudzia životu. Boh nie je potrebný, nie je prítomný v živote tak, ako sú v ňom prítomní rodina, priatelia, najosobnejšie city, práca, dom, ekonomika. Táto odcudzenosť sa môže týkať aj zasväteného života.
Pútnici do hĺbky
11. „Ak je človek v podstate pútnikom, to znamená, že kráča k cieľu, o ktorom môžeme súčasne povedať, že ho protirečivo vidí aj nevidí. Nepokoj je práve akousi vnútornou vzpruhou tejto cesty“ , ale v dobe technickej moci a jeho ideálov „človek môže stratiť tento podnet a potom znehybnie a zahynie“ .
Iba Boh v nás môže vzbudiť nepokoj a dôležité otázky, ale aj polospánok, ktorý predchádza chvíľu, keď sa máme prebudiť a vydať sa na cestu. On je totiž hybnou silou našej cesty: nepokoj vyplývajúci z otázok pobáda človeka, aby sa vydal na púť hľadania.
Základom kresťanského života je dynamika viery: vydať sa na cestu za Ježišom Kristom s cieľom zamerať svoj život na neho. Ide o exodus, ktorý umožňuje poznať Boha a jeho lásku, o púť, ktorej cieľ je známy. Ide o radikálnu zmenu, ktorá nás z kočovníkov mení na pútnikov. Byť pútnikom pripomína pohyb, činnosť, záväzok. S cestou však súvisí aj riziko, neistota, otvorenosť novotám, nečakané stretnutia.
Pútnikom nie je ten, kto sa premiestňuje z jedného miesta na druhé, ale ten, kto neodkladá hľadanie cieľa, vie, kam chce prísť, má pred sebou métu, ktorá priťahuje jeho srdce a podporuje ráznosť krokov. Neživí v sebe iba neurčitú túžbu po šťastí, ale pozerá sa na presný bod, ktorý pozná alebo ho aspoň zďaleka vníma, o ktorom má správy a pre ktorý sa rozhodol vydať sa na cestu. Pre kresťana je cieľom Boh.
Quaerere Deum
12. Svätý Benedikt, vytrvalý hľadač Boha, konštatuje, že mníchom nie je ten, kto našiel Boha, ale ten, kto ho hľadá po celý život. Vo svojej Regule žiada, aby sa preskúmali motivácie mladého mnícha s cieľom zistiť na prvom mieste, či skutočne hľadá Boha – „si revera Deum quaerit“ .
Toto je paradigma života každého kresťana, každej zasvätenej osoby: hľadať Boha – si revera Deum quaerit. Význam latinského slova quaerere nie je iba hľadať, niečo vyhľadávať, vložiť sa do veci s cieľom niečo dosiahnuť, ale aj žiadať, položiť si otázku. Ľudská bytosť je bytosť, ktorá žiada a neustále hľadá. Hľadať Boha teda znamená nikdy sa neunaviť žiadať podobne ako nevesta v Piesni piesní: „Nevideli ste toho, ktorého moja duša miluje?“ (Pies 3, 3, NVg).
Zlatú niť príbehu Piesne piesní tvorí práve téma láskyplného hľadania, vychutnanej prítomnosti zažitej po horkej neprítomnosti, prijatej zory, ktorá prichádza po noci, sebaobety, ktorá sa prijíma ako podmienka, na základe ktorej možno nájsť Iného.
Prvým stupňom lásky je láska, ktorá hľadá. Túžba a hľadanie sú dominantnými skúsenosťami; iný je vnímaný ako neprítomná Prítomnosť. Snúbenci z Piesne piesní sa javia ako žobráci lásky, ako horliví hľadači milovanej osoby.
Hľadať Boha znamená vytvoriť s ním vzťah a umožniť, aby táto Prítomnosť oslovila našu ľudskosť. To znamená, že nikdy nie sme spokojní s tým, čo sme dosiahli. Boh sa nás neustále pýta: „Kde si?“ (Gn 3, 9). Hľadať Boha si vyžaduje pokoru: naša pravda je zjavená svetlom Svätého Ducha a v ňom uznávame, že Boh prvý hľadá nás.
„Nespokojné srdce je srdce, ktoré sa koniec-koncov neuspokojí s niečím, čo je menšie ako Boh, a práve tak sa stane srdcom, ktoré miluje. […] No nielen my, ľudské bytosti, sme vo vzťahu k Bohu nespokojní. Aj Božie srdce je nespokojné vo vzťahu k človeku. Boh nás očakáva, vyhľadáva nás. Aj on je nespokojný, kým nás nenájde. Boh je vo vzťahu k nám nespokojný, vyhľadáva ľudí, ktorí sa nechajú osloviť jeho nespokojnosťou, jeho láskou k nám. Ľudí, ktorí majú vo svojom srdci skúsenosť z hľadania Boha a súčasne umožňujú, aby ich hľadajúci Boh v ich srdci oslovil.“
Dôvod nášho hľadania nás vedie k Láske, ktorá nás prvá hľadala a dotkla sa nás. My všetci spoznávame jej „pečať“. Môže sa však stať, že keď sa zriekneme hľadania, stíchne v nás hlas, ktorý volá po naplnení; môže sa stať, že sa zastavíme tešiť sa z pôžitkov, ktoré nás oslepujú, pretože sa uspokojíme chlebom, ktorý nasýti hlad na jeden deň, pričom sa v nás zopakuje prvotné rozhodnutie márnotratného syna (pozri Lk 15, 11 – 32).
Môže sa stať, že sa horizont zúži, keď srdce už viac nebude očakávať toho, ktorý prichádza. Lenže Boh vždy prichádza až do chvíle, kým primát Lásky nezačne vládnuť v našom živote. Opakuje sa tak dynamika Piesne piesní; hra hľadania: nemôžeme si myslieť, že Boha možno nájsť raz a navždy.
Preklad: Štefan Turanský SDB
Jazykový redaktor: Marián Kováčik