Kontemplujte (prológ II.)

Prinášame vám druhú časť Prológu z dokumentu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý vyšiel 15. októbra 2015 na sviatok sv. Terézie z Avily pod názvom “Kontemplujte”.

4. Zasvätený život, ktorého trvalou charakteristickou črtou je hľadanie Boha a neustále objavovanie svojej totožnosti, je pretkaný inštanciami a kultúrnou atmosférou tohto sveta. Dnešný svet, keďže stratil vedomie o Bohu a jeho účinnej prítomnosti vdejinách, riskuje, že nerozpozná sám seba. Svet dnes prežíva nielen určité rozčarovanie, disharmóniu a indiferentnosť, ale aj stratu zmyslu. Pre mnohých je to doba poblúdenia, keď sa nechajú premôcť neochotou hľadať význam vecí – sú stroskotancami ducha.

Cirkev je v tejto dobe – a v nej aj samotný zasvätený život – povolaná svedčiť, že „Boh JE, že JE skutočný, JE živý, JE osobný JE starostlivý, JE nekonečne dobrý; on je naším Stvoriteľom, našou Pravdou, naším Šťastím do takej miery, že snaha zamerať svoj zrak a svoje srdce na neho, čomu hovoríme kontemplácia, stáva sa najvyšším a najplnším skutkom ducha, skutkom, ktorý ešte aj dnes môže a musí zoradiť do správnej hierarchie nesmiernu pyramídu ľudskej činnosti“.[1]

Touto úlohou je poverený zasvätený život: svedčiť v našej dobe, že Boh je šťastie. Vďaka tomu, že upriamime naň svoj pohľad a svoje srdce, môžeme žiť v plnosti.

V každodennej reči sa pojem kontemplácie používa, aby označil dlhšie pozeranie sa na niečo, pozorné pozorovanie niečoho, čo spôsobuje údiv alebo obdiv: pohľad na peknú prírodu, hviezdnaté nebo, obraz, pomník, panorámu. Tento pohľad, ktorý dokáže zachytiť krásu a nechať sa ňou preniknúť, môže ísť ďalej ako je to, čo práve kontemplujeme, môže nás pobádať hľadať autora krásy (pozri Múd 13, 1 – 9; Rim 1, 20). Je to pohľad, ktorý v sebe obsahuje niečo, čo vidí ďalej ako dokážu oči: pohľad matky na svoje dieťa, ktoré spí v jej náručí, alebo pohľad dvoch starších ľudí, ktorí napriek tomu, že prežili život spoločne, ešte stále zotrvávajú v láske. Je to pohľad, ktorý intenzívne komunikuje, vyjadruje vzťah, hovorí o tom, čo jeden pred druhého znamená.

Ak je pravda, že slovo kontemplovať pochádza z gréčtiny (theorein/theoria – naznačuje intuíciu rozumu, ktorá v rôznorodosti toho, čo možno vidieť, vie sa dopracovať k jednotnému celku, dokáže vnímať prostredníctvom fragmentu celok ako taký a hlbokú podstatu vecí tohto javu), tak je ešte väčšou pravdou, že biblický človek má v podstate kontemplatívneho ducha. Vo svojom údive, ako stvorená bytosť, si je vedomý, že svoju bytosť a existenciu prijíma prostredníctvom slobodného a nezištného skutku Boha a každý nepokoj jeho srdca nachádza v ňom svoj cieľ a záver.

 

5. Biblický človek si je vedomý láskavej iniciatívy a slobody Boha aj v inom rozmere: je to dar Slova. Iniciatíva Boha, ktorý sa obracia na svoju bytosť, spriada s ním dialóg, zapája ho do osobného a vzájomného vzťahu – ide o zmluvu (Ja pre teba a ty pre mňa), ktorá nie je samozrejmosťou, na ktorú si treba len zvyknúť. Ide o prekvapujúce zjavenie, pred ktorým treba jednoducho „zastať“ v postoji, ktorý vyjadruje prijatie a uznanie.

Proroci sú kvalifikovanými svedkami tohto postoja. Desať slov, ktorými je spečatená zmluva (pozri Ex 34, 48), sú uvedené slovami Počuj, Izrael (Dt 6, 4). Prvý hriech, alebo lepšie povedané, koreň každého hriechu pre Izrael spočíva v tom, že sa zabúda na Slovo: tak tomu bolo na počiatku, keď sa prvý človek dožadoval samostatnosti od Boha (pozri Gn 3, 3 – 6), podobne aj v prípade Mojžiša a prorokov, ktorí prísne vyhrešili ľud pre zanechanie zmluvy. „Božie slovo nevyhnutne vyjavuje aj dramatickú možnosť zo strany ľudskej slobody odstúpiť od tohto dialógu zmluvy s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení. Božie slovo totiž odhaľuje aj hriech, ktorý prebýva v ľudskom srdci.“[2]

V plnosti časov iniciatíva Boha dosiahne svoje naplnenie: Slovo, ktoré sa nám stalo bližšie tak, že sa stalo telom a prebývalo medzi nami, dokonca sa „skrátilo“ do takej miery, že zatíchlo v rozhodujúcej hodine Veľkej noci; stvorenie ustupuje vykúpeniu, ktoré sa stáva novým stvorením.

Slovo kontemplácia sa v Novom zákone vyskytuje iba raz. Jediný text, ktorý používa pojem kontemplácie, sa vzťahuje na ľudský pohľad a srdce zamerané na Ježiša Krista ukrižovaného, na toho, ktorý hovoril ľuďom o Bohu (pozri Jn 1, 18). Hneď po Ježišovej smrti stotník pod krížom zvolá: „Tento človek bol naozaj spravodlivý!“ (Lk 23, 47). Evanjelista Lukáš poznamenáva: „Celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo (po grécky: theoría; po latinsky: spectaculum) a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov“ (Lk 23, 48). Lukášova stať hovorí o jednote medzi vonkajškom a vnútrom, pohľadom a ľútosťou. Gesto pohľadu a gesto bitia sa v prsia naznačujú hlbokú jednotu osoby, ktorá tajomne vzniká pred Kristom. Pojem theoría (kontemplácia) označuje teda „konkrétne divadlo… Ježiša z Nazaretu, ukrižovaného ‚židovského kráľa‘“[4]: stredobodom kresťanskej kontemplácie je ukrižovaný Kristus.

Kontemplácia je teda „pohľad viery upretý na Ježiša“[5], ako hovorieval svojmu svätému farárovi sedliak z Arsu: „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa.“[6] Svätá Terézia od Ježiša podobne vysvetľuje: „Dve osoby na zemi, ktoré sa veľmi milujú a majú zodpovedajúcu chápavosť, sa bez akýchkoľvek znakov dokážu medzi sebou dorozumieť jednoduchým pohľadom. Tak to má byť pri tejto príležitosti, keď sa tieto dve zamilované osoby bez toho, aby sme my pochopili ako, na seba priamo dívajú. Takým istým spôsobom, keď sa ženích prihovára neveste v Piesni piesní, ako sa mi zazdalo, že som počula, sa to deje tu.“[7]

Kontemplácia je teda pohľad človeka na Boha a na dielo jeho rúk (pozri Ž 8, 4). Ona je, ako hovorí blahoslavený Pavol VI., „úsilie zamerať pohľad a srdce na neho, […] čo je najvyšší a najplnší čin ducha“.[8]

 

6. Zasvätené osoby sú povolané (azda viac ako kedykoľvek predtým) stať sa prorokmi, mystikmi a kontemplatívnymi osobami, povolané sú objaviť znamenia Božej prítomnosti v každodennom živote, stať sa rozvážnymi mužmi a ženami dialógu, ktorí dokážu rozpoznať otázky, ktoré Boh a ľudstvo kladú do brázd našich dejín. Veľkou výzvou je schopnosť aj „naďalej očami viery ‚vidieť‘Boha vo svete, ktorý už nevníma jeho prítomnosť“.[9]

Život ako taký sa má stať miestom našej kontemplácie. Venovať sa vnútornému životu nemá splodiť život, ktorý sa nachádza medzi nebom a zemou, v extáze a osvietení, ale život, ktorý v pokornej blízkosti s Bohom a úprimnej empatii voči blížnemu pomáha žiť očistenou a premenenou existenciou.

Dietrich Bonhoeffer používa obraz cantus firmus[10], aby vysvetlil, ako stretnutie s Bohom umožní veriacemu kontemplovať nad svetom, ľuďmi, zverenými úlohami. Kontemplatívny spôsob mu umožní vidieť, žiť, vychutnávať si vo všetkých veciach tajomnú prítomnosť Najsvätejšej Trojice.

Kontemplatívna osoba postupne spája počas dlhého procesu to, čo robí pre Boha, a citlivosť, akou ho vníma: vníma hluk Božích krokov v udalostiach každodenného života, stáva sa odborníkom tichého, lahodného šumu (1 Kr 19, 12) každodennosti, v ktorej sa Pán stáva prítomným.

Preklad: Štefan Turanský SDB

Jazykový redaktor: Marián Kováčik

© Zasvätený život

[1] PAVOL VI.: Príhovor pri príležitosti posledného verejného zasadania ekumenického Druhého vatikánskeho koncilu (7. december 1965).

[2] BENEDIKT XVI.: Posynodálny apoštolský list Verbum Domini (30. september 2010) 26.

[4] G. DOSSETTI: L´esperienza religiosa. Testimonianza di un monaco. In: AA. VV.: L´esperienza religiosa oggi. Vita e pensiero, Milano, 1986, s. 223.

[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi 2715.

[6] Tamže.

[7] SVÄTÁ TERÉZIA Z AVILY: Kniha života II, 10.

[8] PAVOL VI.: Príhovor pri príležitosti posledného verejného zasadanie ekumenického Druhého vatikánskeho koncilu (7. december 1965).

[9] JÁN PAVOL II.: Vita consecrata 68.

[10] D. BONHOEFFER: Lettera a Renata ed Eberhard Bethge. In: Opere di Dietrich Boenhoeffer, 8. zv.: Resistenza e resa. Queriniana, Brescia, 2002, s. 412.