Kríza v živote zasväteného

Je možné realizovať svoje povolanie a svätosť?

V prvej etape zasväteného života povolaný ešte nemá osobnú skúsenosť s pravdivosťou slov, ktorými Ježiš odpovedal apoštolom, keď sa divili nad ťažkosťami v uskutočňovaní evanjeliových rád: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie! Lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27).

Pre mladosť je charakteristická veľkodušnosť a odhodlanie zanechať všetko a nasledovať Ježiša. Vtedy sa zdá, že chudoba, čistota a poslušnosť, modlitba a láska nie sú ťažkosti, ktoré by sa nedali zvládnuť. Všetko sa zdá byť na dosah ruky, a teda ľahko dosiahnuteľné. Človek chce dobre poznať cestu a všetko to, čo je spojené s úplným zasvätením sa Bohu, avšak skôr sa opiera o dôveru vo vlastné sily. Mladý človek ešte nepozná všetky požiadavky nasledovania Krista… Ťažké možno, ale nemožné skutočne nie – s určitou dávkou odvahy!

Ale neskôr sa všetko začína meniť: ľudské nadšenie ustupuje a nastupuje akási necitlivosť na nadprirodzené veci a Pán sa zdá byť veľmi ďaleko. Nastupuje istá únava, monotónnosť, námaha spojená s neúspechom, začína sa nechuť k úradu a požiadavky nasledovania Krista skôr či neskôr narážajú na určité (zdá sa oprávnené) prirodzené požiadavky; problémy, o ktorých si človek myslel, že sú vyriešené (napr. citové), sa ukazujú ako nevyriešené alebo sa naraz prebúdza energia, ktorá sa zdala byť pod kontrolou (napr. sexuálna). Ideál svätosti priťahuje menej, avšak ožívajú a priťahujú rôzne lákadlá. A keď sa ešte človek pozrie okolo seba a vidí mnohé negatívne príklady…

Ale je tu ešte iný stupeň vnímania, ešte vážnejší a hlbší, ktorý poukazuje na dobré poznanie svojho vnútorného sveta a jeho protichodností, spolu s túžbou po pravde a po tom, aby sme boli pravdiví, ale čo asi nie je také samozrejmé, aj keď by to malo byť základom v živote kňaza alebo zasväteného.

Zdá sa mi, že to veľmi dobre opísal Carlo Carretto vo svojich Listoch z púšte. Púšťou je naše vnútro, ktoré nám dáva poznať priepasť nášho klamstva:

„Pod vplyvom citového vzrušenia sme sa považovali za veľkodušných, ale teraz objavujeme svoj egoizmus. Pod falošným plášťom nábožného citu sme sa domnievali, že sa vieme modliť, a zisťujeme, že nie sme viac schopní správne vysloviť ani ‚Otče‘. Boli sme presvedčení o svojej pokore, ochote, disciplíne, a musíme priznať, že pýcha až do koreňov prenikla celú bytosť. Naša modlitba, ľudské vzťahy, naše práce a apoštolát, všetko je poškvrnené.

Stáva sa to vo veku okolo štyridsiatky; vo veku biblického čísla, počiatkom druhej mladosti a vážnych rozhodnutí: Vek, ktorý si Boh vyvolil, aby k stene pritlačil človeka, ktorý sa dovtedy snažil obchádzať svoju plnú zodpovednosť v hmlovine ‚polovičatého áno a polovičatého nie‘.

Spolu so sklamaniami, znechutením a temnotami prichádza vytriezvenie; ba niekedy až po poznaní hriechu a po hriešnom páde spoznáva, akým je: biedne, krehké a slabé stvorenie, zmes pýchy a zloby, tvor nestály, lenivý a nerozumný.

Tejto biede niet konca a Boh ju dáva človeku okusovať až na jej dno.

Ale to nie je všetko. V hlbinách duše sa nachádza vina, ktorá je ešte väčšia a závažnejšia, aj keď je ukrytá. V jednotlivých skutkoch sa takmer nikdy neprejavuje. Ide o vinu, ktorá pozostáva skôr zo základných životných postojov, než z jednotlivých činov. Ale ona najviac ovplyvňuje a určuje skutočnú hodnotu nášho srdca.

Je skrytou a dobre zamaskovanou vinou. Možno ju spoznať iba s námahou a po dlhšom čase. Ale napriek tomu zostáva vo svedomí dostatočne účinnou, aby nás zaťažovala omnoho viac ako to všetko, z čoho sa obyčajne spovedáme.

Mám na mysli tie životné postoje, ktoré nás neustále udržujú akoby v určitej všadeprítomnej atmosfére. Hriechy, ktorých sa jednoducho nemôžeme striasť. Postoje, ktoré sami nevidíme, a predsa nás ovládajú. Sú to lenivosť, zbabelosť, falošnosť, márnivosť. Prenikajú až do našich modlitieb a ťažko doliehajú na celú našu existenciu.“

Jedným slovom, je to uvedomenie si svojej neschopnosti a totálnej bezmocnosti realizovať svoje povolanie, ktoré pochádza od Boha.

Zamyslenie Carla Carretta je výrečné. Len s jednou vecou by sme mohli nesúhlasiť, a to s vekom 40 rokov ako momentom tejto skúsenosti. Nemyslím si, že by sme to mali brať takto absolútne. Myslím, že každá etapa života je vhodná na to, aby sme zažili takúto skúsenosť, ktorá by mohla radikálne zmeniť náš spôsob myslenia, aby sme potom žili svoj záväzok k svätosti ako niečo, čo je pre človeka nemožné. Pre niekoho to môže nastať neskôr; dôležité však je, aby tento moment pravdy nastal!

Nemožné pre človeka, ale možné pre Boha

Keď človek dospel k tomuto stupňu vnútornej slobody, môže pochopiť a presvedčiť sa, že „Bohu nič nie je nemožné“, alebo začne skusovať túto Božiu možnosť ako niečo, čo sa môže uskutočňovať v malej miere jeho pozemského života, v hĺbkach jeho srdca: napríklad človek môže v sebe pociťovať cítenie Božieho Syna a zamilovať si blahoslavenstvá. Alebo sa môže tešiť z toho, že pracuje len na Božiu slávu, a cíti sa obklopený Božím pohľadom, ktorý vidí aj v skrytosti, milujúc tak skrytosť a všetko to, čo zatieňuje jeho ja, pričom sa veľmi nezaujíma o vlastnú povesť, aj keď ho ohovárajú alebo keď jeho vlastné zásluhy sú pripísané niekomu inému.

Je to akási „nemožná možnosť“ zamilovať si vedu kríža a milovať tak, ako miluje Boh, milujúc aj toho, kto ti ublížil, a objímajúc, tak ako svätý František, málo príťažlivú tvár malomocného. Je to „nemožná možnosť“, aby som sa rozhodol urobiť niečo nie preto, že ma niečo priťahuje alebo sa na to cítim schopný, ale len preto, že to odo mňa žiada Pán, a aby som tak splnil jeho vôľu, poslúchajúc ľudské sprostredkovanie, ktoré je niekedy málo presvedčivé a niekto ti povie, že si hlúpy, keď si súhlasil. Je to tá „nemožná možnosť“, ktorá ti pomáha robiť všetko z lásky k Bohu a k ľuďom a pokračovať v tom aj vtedy, keď sa ti zdá, že necítiš lásku, necítiš Božiu prítomnosť a nik ti nehovorí „ďakujem“. Táto „nemožná možnosť“ ti pomáha zvoliť si obetu a komplikácie života, stratiť čas a energiu, doplatiť na to stratou zdravia a zostarnutím, nechať, aby ťa niekto opásal a viedol ťa tam, kam nechceš.

Tvoje telo, unavené a choré, bude cez svoje zranenia rozprávať úžasnú históriu lásky a zjednotenia so svojím Pánom až do dňa, keď budeš navždy podobný jemu v jeho smrti a zmŕtvychvstaní.

(Úryvok z knihy Amadeo Cencini: L´ora di Dio, La crisi nella vita credente; EDB 2010)

Preklad Tatiana Berecká