Kto má čas

Na pokraji púšte počas poludňajšej páľavy odpočíva pri košatom dube Abrahám. V najlepšom ho v podobe troch anjelov navštívi sám Najvyšší. V akejsi svätej predtuche ho chce Abrahám čím skôr kráľovsky pohostiť.

Beží k stádu, vyberie teľa, dá ho zabiť, pripraviť a dajú ho piecť. Nič z toho netrvá iba chvíľku. Ani napečenie podplamenníkov z troch mier múky, čo bolo asi 39 litrov…

A traja Boží poslovia sa na všetko dívajú, čakajú. Majú čas. Až kým mäso nezmäkne. Ako to? Veď čím je niekto dôležitejší, tak tým má času menej (okrem pápeža Františka)! No Pán chce s človekom jesť a vie si počkať…

Srdce nervóznej Marty z nedeľného evanjelia zaostáva za jej myšlienkami. Nestíha dobehnúť predstavu jej mysle, ktorá chce mať pre Ježiša a jeho partiu všetko v predstihu a perfektne pripravené. A tak je rozbitá. Našťastie Ježiš ju zastavuje. Lebo aj on sa chce so sestrami pri jedle stretnúť. Iróniou je, že Marta by sa z toho pravdepodobne bez Ježišovej pomoci ani nestihla potešiť.

Život nie je nejaká méta, ktorú treba dosahovať. Život to je čarovné tu a teraz.

My, dnešné Marty, na rozdiel od noblesnejšieho Abraháma, ktorý meditoval pod stromom a potom stihol nachystať aj veľkú hostinu, čas nemáme. A potom nám unikajú detaily. Tie najkrajšie a často rozhodujúce.

Pán je ten, ktorý má čas. Má ho plnú večnosť. Aj pre nás. Ako dobre!

Dagmar Kráľová, saleziánka