Kto nič nerobí, nič nepokazí?

Na prvý pohľad sa zdá byť nespravodlivé počínanie voči tretiemu sluhovi, ktorý dostal omnoho menej než jeho šikovnejší spolusluhovia. Navyše tento tretí sluha sa snažil starostlivo uchovať zverený talent, kým prví dvaja riskovali, že ľahko spreneveria, čo im bolo zverené. Vskutku sa môže zdať, že jeho potrestanie je nespravodlivé. Ježiš akoby nás chcel týmto podobenstvom šokovať a zámerne postaviť pred otázku: Prečo nás toto podobenstvo o zverených talentoch rozhorčuje?

Čo vlastne tento tretí sluha urobil zle? Veď nič zlé nespravil; a práve tu je ten problém: často sa vraví, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Ježiš nás upozorňuje, že v nebeskom kráľovstve je to práve naopak: kto nič nerobí (pre nebeské kráľovstvo), všetko pokazí (stratí). Predovšetkým svojou nečinnosťou bráni šíreniu nebeského kráľovstva a jeho príchodu k iným.

V konečnom dôsledku v tomto podobenstve počet talentov nezohráva dôležitú úlohu. Čo je dôležité a čo posledného sluhu odlišuje od ostatných, je, že nevynaložil žiadnu námahu a svoje oddanie sa nihilizmu si ešte ospravedlnil „škaredým“ obrazom o svojom pánovi. Nešťastie tretieho sluhu nespočívalo v tom, že mal málo, ale že nevyužil to málo, čo mal. Ide tu o premárnenú príležitosť.

V tejto súvislosti sa nemôžem ubrániť myšlienke na Matku Teréziu. Keď ju Pán povolal do ulíc Kalkaty, takpovediac začínala od nuly ako cudzinka v cudzom svete. Mala dostatok dôvodov, aby toto tajomné Božie volanie zamietla už na počiatku a snažila sa dobre uchovať to, čo dovtedy dosiahla. Ale ona to riskla a všetko vsadila na ono „matné“ Božie volanie k službe v kalkatských uliciach; a málokto v minulom storočí prispel k šíreniu Božieho kráľovstva tak ako ona. Vďaka nej Pán prišiel do života mnohých ľudí.

Je ľahké identifikovať sa s tretím sluhom, najmä keď sa nám nedarí. Vtedy sme ochotní všetko vzdať a zahrabať nielen svoje talenty a príležitosti, ale aj seba samých čo najhlbšie. Každý z nás je však bohato obdarený rôznymi talentami a príležitosťami konať dobro. Najčastejšie sa zvyčajne prehrešujeme zanedbávaním dobra; teda tým, že premárnime príležitosti konať dobro, šíriť nebeské kráľovstvo a pripravovať tak jeho definitívny príchod. Nenechajme dobro v nás bezpečne zakopané v hlbinách svojho bytia, ale poďme s ním do ulíc a na tržnicu tohto sveta.

Nakoniec nik z nás nie je natoľko chudobný, žeby nemohol darovať úsmev či dobré slovo. Skúsme to, nebojme sa a sami možno budeme žasnúť, ako sa rozmnožuje naša láska a na čo všetko sa premenia tieto drobnosti, keď sa dotknú iného ľudského srdca.

Patrik Vnučko