Ku komu sa modlí Boh?

Malé dievčatko sa pred škôlkou lúčilo so svojou mamou. Mama, aby sa dostala k autu, musela prejsť cez cestu. Ako tak vkročí na cestu, dcérka jej kričí: „Mami, chyť sa za ruku!“…

Ku komu sa modlí Boh? „Včasráno, hneď na úsvite, [Ježiš] vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1, 35).

Vo Svätom písme máme mnoho príkladov Ježišovej modlitby. Niekedy poznáme slová, ktoré vyslovil: či už je to veľkňazská modlitba v Jánovom evanjeliu (17), vzkriesenie Lazára (Jn 11, 41 – 42), ukrižovanie…, inokedy sa jednoducho utiahne do samoty vrchu alebo svojho srdca. Modlí sa však často. Modlitba je pre neho niečím podstatným, lebo keď sa vo svojom vnútri ocitne naozaj sám, kričí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!?“ (Mt 27, 26). Modlitba je teda pre neho zreteľne viac než slová alebo rozhovor s Bohom: je to vzťah s Otcom a je to štýl života. Keď ho prosia jeho učeníci, aby ich naučil modliť sa (Lk 11), práve do tohto vzťahu ich pozýva slovami „Otče náš…“ Všetko to, čo je v tejto modlitbe ďalej, je naozaj vzťah vyjadrujúci životný štýl. Ak totiž neposväcuješ jeho meno, ak vo svojich rozhodnutiach, vzťahoch neprikladáš slovo po slove, skutok po skutku k nebeskému kráľovstvu (Lk 17, 21) podľa lásky jeho vôle, až kým sa zem okolo teba nezačne podobať na nebo a Boh môže v tvojich vzťahoch prebývať(Jn 14, 23), ak neprijímaš svoj každý deň ako dar, ak neodpúšťaš iným a nestaviaš sa proti zlu, môžeš vysloviť mnoho otčenášov, no sú ti na hriech, lebo ťa uväzňujú do ilúzie, zdania modlitby (Mt 7, 21). Žiaľ, tvoj vzťah takto nie je s Otcom, ale so štruktúrami a zákonmi, ktoré prispôsobuješ, aby si sa cítil isto (Mk 7, 6 – 7). Boha používaš len ako držiak na zrkadlo. Ak sa tie slová chceš modliť, ale nedokážeš vtlačiť svoj život do načrtnutej formy, modli sa ich ako zranený dúfajúci.

Boží vzťah Trojice je pre nás tajomstvom, ale nie preto, že je nepochopiteľný, ale preto, že najprv do neho musíme vstúpiť, stať sa jeho súčasťou, aby sme ho pochopili, a to znamená nemať nad ním kontrolu, byť zraniteľný, nechať sa strhnúť, rásť, kam on chce. Až potom ho, aj keď nedostatočne, dokážeme vyjadriť v rozumovej rovine, ale vtedy nám to už vlastne netreba.

Priateľstvo alebo láska medzi ľuďmi sa hovorí príbehmi, ktoré sme s nimi zažili, a nie prídavnými menami. Vstupujeme do tajomstva cez príbeh Ježiša Krista a jeho dozvuky v súpútnikoch / učeníkoch /svedkoch i v tisícročiach Cirkvi; vstupujeme do tajomstva modlitbou, v ktorej dýchame jeho prítomnosť a vyhrievame sa vo svetle jeho pohľadu; vstupujeme do tajomstva v našich vzťahoch s blížnymi, ak sú naše skutky v súzvuku s láskou medzi Otcom a Synom.

Vidíme ho takého, aký je, čím viac sme mu podobní (porov. 1 Jn 3, 2).

Milan Hermanovský, augustinián