Mám ešte čas (Mt 13, 24 – 43)

Ešteže na nás neplatia rovnaké zákony ako v prírode. Ak je raz niečo pšenicou, pšenicou aj zostane. Aj burina zostane burinou.

A čo my? Snažíme sa a pracujeme na sebe. Denne sa z kúkoľa snažíme „geneticky modifikovať“ na pšenicu. Už ráno, keď vstávame, robíme to v nádeji, že ak aj počas dňa niečo nezvládneme alebo riadne dobabreme, môžeme k Bohu volať: Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou. A on to rád.

Liturgia dnes doslova kričí o Bohu, ktorý je dobrý a ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Vie, čo zasial aj čo priložil nepriateľ. Nepriateľ však zabúda na to, že Boh je naozaj dobrý a svojim synom dal dobrú nádej, že po hriechu dáva príležitosť na pokánie.

Asi by sme nedopadli dobre, keby súdil hneď. Božím tajomstvom je aj to, že necháva oboje rásť až do žatvy. Nesúdi prirýchlo, ale dáva čas. Že je Pánom všetkého, robí ho zhovievavým ku všetkému. K Márii Magdaléne, Františkovi z Assisi a ďalším svätým kajúcnikom, pri ktorých tak ľahko zabúdame, že ich život bol najprv podobný burine ničiacej ich zvnútra. Na konci života si ich však Boh pozbieral a ich život plný Krista prináša úrodu až doteraz. Prečo? Jednoducho lebo si veľký a robíš zázraky, iba ty si Boh.

Boh je dobrý. Dáva čas a ten môžeme využiť rôzne. Ďalej rásť ako burina, nenapĺňajúc tak Božiu stodolu alebo… zažiť každodenne zázrak, keď sa z buriny stane obilie a z toho zasa chlieb do kňazských rúk určený na ďalšiu premenu a obetu vďakyvzdávania.

Františka Čačková, školská františkánka