Milosrdenstvo na diaľku
Lk 21, 5 – 19
Aleppo, Sýria – to bolo prvé, čo mi napadlo po prečítaní dnešného evanjelia. A potom aj iné miesta, kde zúri vojna. Počúvame a čítame o tom svedectvá od laikov i zasvätených, od tých, ktorých sme osobne stretli na Svetových dňoch mládeže, alebo od pani Myrny Nazzour.
„To, čoho sme svedkami, už dávno prekročilo všetku ľudskú vytrvalosť. Dosť bolo krvi nevinných ľudí! Prosíme, zastavte bombardovanie. Už tri roky je naše zničené mest terčom neustálych útokov,“ napísali ako výzvu francúzske sestry bosé karmelitánky, ktoré žijú naďalej v Aleppe. Vo svojom liste citujú svedectvo jedného z kňazov, ktorý v poslednej dobe len pochováva mŕtvych, medzi nimi mnohé nevinné deti.
Dá sa však pomôcť im odtiaľ, kde sme? Dá sa „odísť“ zo svojho bezpečného miesta a pomôcť ľuďom v krajoch, kde strácajú alebo už možno ani nemajú nádej? Svätej sestre Faustíne tento problém Ježiš pomohol vyriešiť, a ona tak mohla preukazovať milosrdenstvo aj na tých miestach, na ktoré sa fyzicky nemohla dostať. Ponúkol jej tri cesty milosrdenstva, aby sa mohla dostať tam, kde chýba nádej: SKUTOK – pomoc materiálna, finančná, ponúknuť jedlo a pitie. Ak nemôžeme skutkom, máme druhú cestu a tou je SLOVO – napíšme list, e-mail, zavolajme, porozprávajme sa s tými, čo trpia, a dodajme im odvahu a silu zostať tam, kde ich Boh chce teraz mať. Ak sa nám nedá skutkom ani slovom, zostáva MODLITBA – podporujme ich modlitbou alebo aj pôstom.
My na Slovensku si spokojne žijeme vo svojich kláštoroch, máme čo dať do úst, máme svoju posteľ a niekedy si aj my hovoríme: „Ó, aký máme krásny kláštor… a ten kostol… a tí ľudia okolo nás akí sú dobrí…“. Aj my však môžeme ako reakciu počuť Kristove slová: „Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: ‚Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.‘“ Chránime sa vo svojich kláštoroch a spoliehame sa na ich múry, ale môžeme o ne prísť.
Nám je dnes dobre, netrápime sa tým, čím oni denne prechádzajú. Rozhodnime sa dnes pre niektorú z ciest, veď v kláštoroch a na miestach bojov a utrpenia máme svojich bratov a sestry. Skutkom, slovom alebo modlitbou. Pomôžme im aj sebe pochopiť slová: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“
Buďme misionármi dnešnej doby a prinášajme nádej z toho miesta, kde práve sme.
Dušan Hricko, bosý karmelitán