Mladí a súčasný zasvätený život

Synoda je za nami. Salezián Don Pascual Chávez sa drží témy a píše, aby sme mladým lepšie porozumeli.

Téma Mladí a súčasný zasvätený život. Skúsenosti a úvahy o výzvach a ťažkostiach mladých, ktorú ponúkam, je mimoriadne široká. Nevyhnutne musí brať do úvahy pestrosť rôznorodých situácií a okolností mladých v dnešnom svete.

Nárokovať si, že o mladých možno hovoriť všeobecne, a pritom nemať na zreteli odlišnosť medzi mladým človekom z Európy, Ameriky, Ázie, Oceánie či z Afriky, by znamenalo podľahnúť eurocentrickému pokušeniu. Na druhej strane to, čo sa deje s rehoľným životom v Európe, razí si cestu nielen napríklad v Južnej Amerike, ale aj inde.

To znamená, že globalizácia spôsobuje homogenizáciu (proces, ktorým sa dosiahne rovnorodosť – pozn. prekl.) národov, najmä mladých ľudí, ponúkajúc jediný spoločenský model. Pápež František často opakuje, že sa nejedná o epochu zmien, ale o zmenu epochy, o zrodenie nového humanizmu: človeka, ktorý je kultúrne úplne nový; spoločnosti, ktorá sa riadi podľa úplne iných hodnôt; sveta, ktorý je stále viac v rukách ekonomiky a technológie.

 

1. Nový humanizmus

Ak máme na zreteli v úvode spomínané veci, mohli by sme povedať, že vznikajúci sekulárny humanizmus, známy ako „planétová kultúra“, mení celý svet na „globálnu dedinu“, v ktorej žijú všetci ľudia.

Súčasne však vidno, že prebieha hlboká zmena hodnôt, ktorá nahlodáva nielen morálne, ale aj prirodzené princípy. Človek 21. storočia stratil nádej v utópie (a vidno to predovšetkým na mladých západného sveta) a preto nedokáže prebrať na seba seriózne a dlhodobé záväzky; jeho vzťah k bežnej skutočnosti a budúcnosti je poznačený pocitom únavy, upadá do kultúry veľkého prázdna, ktorej charakteristickou črtou je absencia hodnôt, ideológií a ideálov, čím vzniká tzv. „oslabené myslenie“. To má za následok, že sa šíri etika mnohorakých postojov a prevláda morálny relativizmus; pád pevných a dôveryhodných hodnôt spôsobuje, že sa žije na základe denných ponúk a dominujúca kultúra sa mení na otroctvo prechodnej módy; keďže racionálny pohľad rozleptáva základy viery, všetko sa prežíva vo veľkom zmätku: je to kultúra fragmentu, v ktorej „veľké príbehy“ nemajú zmysel, sú bez horizontu a prevláda v nich bezprostredná chvíľkovosť. Slovami pápeža Františka možno povedať, že ide o „uzatvorenie sa do imanentizmu“, ktoré človeku neumožňuje vyjsť zo seba a stretnúť iných, byť s nimi solidárni a angažovať sa v budovaní lepšieho sveta. Podliehajú pokušeniu falošného neba, kultúre zábavy a rozptýlenia, sú plní vášní a neschopní ozajstne milovať. V podobnom kontexte si možno veľmi ľahko predstaviť, že mladí ľudia, dokonca ani tí mladí, ktorí sú nám blízki a sú animátormi a spolupracovníkmi, nedokážu sa stotožniť so zasväteným životom ako so svojím životným projektom.

Napriek tomu, že mnohí analytici takto opisujú svet mladých, ako salezián musím povedať, že môj pohľad na mládež a na mladé zasvätené osoby je pozitívny, pretože som presvedčený, ako hovorieval don Bosco, že mladí dokážu snívať vo veľkom a angažovať sa v náročných podujatiach; pretože dokonca aj v tom najhoršom mladom človeku existujú miesta, v ktorých je citlivý na dobro. Mladého človeka totiž treba prijať takého, aký je, a pomáhať mu dosiahnuť vysoké a zmysluplné ideály.

V jednom zo svojich ostatných posolstiev mladým, ktorí sa zhromaždili vo Washingtone, Svätý Otec František povedal: „Mladý človek je svojou prirodzenosťou ‚nespokojnou‘ osobou. A ak nie je ‚nespokojný‘, už je starcom.“ Dôležité je vedieť, čo ich znepokojuje, pretože znepokojenie do nich vložil sám Boh a on je jediný naň môže pozitívne odpovedať. Mladí hľadajú súlad medzi svetom a nimi. Toto nazývame zmyslom, významom. Preto sa pýtame: Ktoré problémy, výzvy, ale aj možnosti mladých existujú vo vzťahu k zasvätenému životu?

 

2. Mladí a náboženstvo

Cirkev síce tvrdí, že sa o mladých stará, ale jej bohoslužby a časový program je prispôsobený skôr dospelým a starším veriacim (sväté omše, procesie, slová a katechézy s presne stanoveným časovým poriadkom a pre určité publikum), kým mladí sa ich zúčastňujú iba vtedy, keď ich priťahujú a sú prispôsobené ich potrebám.

Svätý Otec František, v línii s historickým projektom Cirkvi, túto novú etapu evanjelizácie zameriava na kerygmu. Potrebujeme totiž Cirkev, ktorá bude mať čas na mladých a bude pre nich vytvárať priestor, bude ochotná ich počúvať bez vopred stanovených odpovedí a sprevádzať ich ako tá, ktorá je ich spoločníčkou po cestách života prehodnotiac svoje štruktúry, rozdelenie personálu a časové harmonogramy.

Kresťanstvo potrebuje nový humanizmus, ktorý by spolu s mladými a pre mladých objavil ľudskú a poľudšťujúcu silu kresťanstva; potrebuje osoby, ktoré majú odvahu spolupracovať s mladými v tom, čo im ohlasujú: osoby schopné vytvárať alternatívne spoločenstvá, ktoré žijú to, o čom hovoria, ktoré sa dokážu zrieknuť peňazí a moci, ktoré prežívajú slobodu z toho, že sú Bohom milované, a teda schopné milovať seba a iných.

Je samozrejmé, že v spoločnosti, ktorá je čoraz viac sekularizovaná a postkresťanská, akou je spoločnosť v Európe, náboženstvo v skúsenosti mladých ľudí a ich pohľade na život zohráva menšiu rolu. Netreba sa diviť, že symbolický náboženský vesmír sa pre nich čoraz viac stáva cudzím a nielen ako problém reči (aj toto je však pravda), ale čoraz viac majú ťažkosť veriť všetkému, čo viera predkladá, slávi a žiada uviesť do života.

Túto diagnózu potvrdili aj posledné dve sociologické štúdie o mladých a ich viere. Mám na mysli prieskum, ktorý urobil Inštitút Giuseppe Toniolo. Jeho výsledky zhrnula Rita Bichiová v knihe Boh na môj spôsob. Mladí a viera v Taliansku[1] a kniha Franca Garelliho, ktorý má pálčivý nadpis Malí ateisti rastú. Generácia bez Boha?[2] Výsledky výskumu hovoria, že väčšina mladých verí v Boha, no málo pozná Ježiša; miluje pápeža, ale pýta sa, na čo slúži Cirkev a ťažko chápe spôsob jej vyjadrovania; myslí si, že je pekné veriť, ale modlí sa svojím spôsobom a nechodí na svätú omšu, mýli si vieru s etikou. U mnohých začal rast vo viere v rodine, ale po prijatí sviatosti birmovania vo väčšine prípadov prichádza k vzdialeniu sa od viery a od náboženstva. Okolo 25-ky sa niekedy mladí vrátia k viere často aj vďaka tomu, že sa stretli s nejakým človekom alebo sa zúčastnili nejakého dôležitého stretnutia.

 

3. Mladí a zasvätený život

Právom sa teda pýtame: Do akej miery majú mladí ľudia v úcte zasvätený život? Keď som sa v októbri 2014 zúčastnil v Španielsku stretnutia Konferencie vyšších rehoľných predstavených, istá rehoľná sestra pred mojím príhovorom predstavila výsledok prieskumu o tom, aké miesto má zasvätený život v predstavách mladých ľudí. Veľmi ma prekvapilo, keď povedala, že zasvätený život ako životná voľba a povolanie je v ich rebríčku hodnôt na poslednom mieste. Ešte viac ma prekvapili tvrdé výrazy, ako „na čo slúži v tejto dobe váš život?“ a „je to plytvanie“. Myslím si, že vo všeobecnom zmysle prechovávajú sympatie k odvážnym voľbám, ktoré so zasväteným životom súvisia, ale sa s ním nevedia stotožniť a neberú ho do úvahy. Udivuje aj skutočnosť, že dokonca animátori, ktorí sú nám blízki a viac sa zapájajú do našich aktivít, sa nechcú stať zasvätenými osobami. Neudivuje skutočnosť, že na Svetových dňoch mládeže sa zúčastňuje veľké množstvo nadšených mladých, ale naše semináre a formačné domy sú prázdne?

Dôvody sú rôzne: sú to predovšetkým tie kultúrne spoločnosti, ktoré zo slobody, práva na sebarozhodovanie a sebarealizáciu vytvorili absolútnu hodnotu, zo sexuality a pôžitku opravdivú modloslužbu a z bohatstva prostriedok pohodlnejšieho života. A preto je veľmi ťažké, aby sa na poslušnosť, čistotu a chudobu pozeralo ako na životnú voľbu.

Totožnosť zasvätených mladí často spájajú nie s tým, čím zasvätení sú, ale s tým, čo robia. Mladí a naši blízki spolupracovníci obdivujú našu neúnavnú pracovitosť, ale nedokážu vidieť našu hlbšiu motiváciu: angažovanosť pre Božie kráľovstvo! A tento zmätok medzi „poslaním“ – byť svedkami a nositeľmi Božej lásky – a výchovnými, zdravotnými, sociálnymi „službami“… spôsobil, že mladí čoraz menej vidia prítomné rehoľné osoby v ich dielach. Tu nie je v hre iba otázka reči a spôsobu komunikácie, ale aj hodnotenie štrukturálnych požiadaviek rehoľného života, ktoré sú silne vzdialené od citlivosti dnešných mladých ľudí: „S rehoľným životom súvisí jedinečná voľba presného záväzku, kým dnešní mladí sú vždy ochotní prejsť od jednej voľby k druhej, od jedného záväzku k druhému. Ide o doteraz nevídanú pohyblivosť v spoločenskej a ideovej oblasti“, inými slovami ide o „právo na zvrat“, s ktorým súvisí provizórnosť voľby. „Rehoľné osoby pochádzajú z kultúry, v ktorej sa na dejiny pozerá ako na Boží plán, ktorý smeruje ku svojmu koncu a prítomnosť má iba hodnotu prechodného prostriedku. Kým u mladých prítomnosť paradoxne nadobúda neoceniteľnú hodnotu. Málo záleží na tom, že dejiny smerujú ku konečnému cieľu; to, čo má cenu, je súčasnosť, dnešok… a preto angažovať sa vo voľbe, ktorá je na celý život… je model, ktorý sa vymyká z ich horizontu.“[3]

 

Ako dnešnému mladému človekovi komunikovať krásu a opodstatnenosť zasväteného života?

Myslím si, že verbálna komunikácia, ale aj gestá Svätého Otca Františka nám ukazujú správnu cestu: empatické počúvanie, príťažlivá sympatia, bezpodmienečné prijatie, opravdivá srdečnosť, otvorenosť ducha, zrieknutie sa každého druhu dogmatizmu a strnulosti, pravda zaodetá láskou, jednoznačná voľba trpiaceho človeka, Ježišov milosrdný postoj, prejavy evanjeliovej radosti.

Jediná kampaň za povolania, ktorá má byť viditeľná, dôveryhodná a plodná, je sám život zasvätených, svedectvo ich dobrého, šťastného života, ktorý hovorí o ľuďoch, že sú plne realizovaní v Kristovi tým, že žijú v komunitách, ktoré sú opravdivým rodinným krbom a nie hotelmi, sú nositeľmi charizmy a nie jednoduchými poskytovateľmi sociálnych služieb,  pozorní na potreby človeka a schopní nechať sa viesť Duchom Svätým.

Dovolím si navrhnúť niektoré konkrétne kroky.

 

Starostlivosť o integrálny rozvoj mladých

Potrebná je taká výchova, ktorá predchádza zlu tým, že dôveruje dobru existujúcemu v srdci každého mladého človeka. Cieľom je vychovať solídnych ľudí, aktívnych a zodpovedných občanov, osoby, ktoré sú otvorené hodnotám života a viery, mužov a ženy schopných žiť zmysluplne, radostne, zodpovedne a odborne. Uviesť do života tento program znamená urobiť niektoré dôležité rozhodnutia.

Dnes prichádza k narušeniu rovnováhy medzi slobodou a etickým zmyslom, medzi mocou a svedomím, medzi technologickým a sociálnym rozvojom. Táto narušená rovnováha má často aj iné pomenovania: prvoradé je „mať“ čoraz viac a do úzadia sa dostáva „byť“, silnie túžba vlastniť a neschopnosť deliť sa, dôležité je konzumovať a podceňuje sa striedmosť.

Ide o polarity, ktoré sú bohaté na energiu, ak ich človek dokáže navzájom zosúladiť. Majú ničivú silu, ak príde k výmene v hierarchii hodnôt.

 

Vyzrievanie viery mladých a ich životné projekty

V dnešnej dobe vyvolávajú silný dojem dva javy. Existuje rozšírená religiozita, ktorá je veľmi rôznorodá. Na jednej strane odpovedá na hľadanie zmyslu v spoločnosti, ktorá sa už ním nezaoberá; na druhej strane tejto religiozite chýbajú základy a objektívne motivácie, čím vzniká rozpor medzi náboženskou skúsenosťou, víziou života a etickými voľbami. Aj náboženské pravdy sú zredukované na mienky. Sprostredkovanie Cirkvi a najmä jej jednotlivých predstaviteľov sa stáva problematické; mladí k nemu pristupujú skôr selektívne.

Určitá menšina sa síce usiluje prehĺbiť, „vychutnávať si“ a vyzrievať v kresťanskej skúsenosti. Je tu však aj veľký počet mladých, ktorí po tom, čo im bolo ohlasované evanjeliové posolstvo, vzdialia sa od viery bez toho, aby niečo ľutovali.

Takto sa viera stáva silne subjektívnou. Odpojená od konkrétnych historických udalostí spásy stáva sa extrémne krehkou, akýmsi konzumným tovarom, ktorý každý používa podľa toho, čo sa mu najviac páči. Riziko rozluky medzi životom a vierou, medzi vierou a kultúrou je stav, v ktorom sa všetci nachádzame a v ktorom dnešní mladí vyrastajú. Deje sa to v dobe, keď Cirkev, vďaka podnetom pápeža Františka, vysiela signály vitality, väčšej sociálnej angažovanosti a misijného zápalu.

 

Záver

Aké odpovede na tieto výzvy mladých môžu ponúknuť inštitúty zasväteného života? Aké sily môžu zaktivizovať, aby sa opísaný trend mladých zmenil aj pre dobro spoločnosti, a nie iba preto, aby sme mali nádej na väčší počet povolaní?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že naše diela dnes nemajú také výrečné svedectvo, ako tomu bolo v minulosti. Dnes sú významné tie prítomnosti, ktoré vzbudzujú otázky o tom, kto sme, aké hodnoty zastávame, aká je naša totožnosť, a teda také prítomnosti, do ktorého poslania dokážeme zapojiť iných.

Máme teda pred sebou silnú výzvu: vyjadriť naše smerovanie a svoju ponuku bez toho, aby sme zanedbali zložitosť a individuálne požiadavky mladých ľudí a pritom neupadli do „jednofarebnosti“. Preto je potrebné otvoriť sa pozitívnym hodnotám, byť pevne zakorenenými v hodnotách, ktoré ľudskému životu dávajú zmysel, a posilniť v nás schopnosť rozlišovania. Toto sú tri aspekty, ktorým by sme mali, ako rehoľné inštitúty, venovať viac pozornosti. Môže sa to udiať do takej miery, v akej objavia, že Boh ich šťastie neohrozuje, ba naopak, že iba on môže uspokojiť ich najhlbšie túžby, naplniť ich život dynamizmom a pomáhať im, aby boli šťastní a dobrí. Môže sa to udiať, ak ich dokážeme motivovať, aby snívali vo veľkom, nepremárnili vlastný život, dopracovali sa k osobnému životnému projektu a stali sa osobami, ktoré žijú pre iných. Pretože iba vďaka Láske možno dosiahnuť plnosť života a zvíťaziť nad smrťou.

[1] Rita Bichi: Dio a modo mio. Giovani e fede in Italia. Ed. Vita e Pensiero, 2015.

[2] Franco Garelli: Piccoli atei crescono. Davvero una generazione senza Dio? Il Mulino, 2016.

[3] Rino Cozza: “Nella società dell’informazione. Come parlare ai giovani di vita consacrata?”, in Testimoni, 7 (2010), s. 9-11.

 

Preklad a spracovanie: Štefan Turanský a Monika Skalová
Foto: halfpoint.sk