Moja cesta s Kristom cez vukovarské peklo!
Sestra Mária Ana Gašparovská (nar. 1963), srbská Slovenka a členka chorvátskej provincie Kongregácie milordných sestier Svätého kríža pri nedávnej návšteve v Selenči, jej rodnej obci, porozprávala rodákom toto svedectvo z vojny vo Vukovare (dnešné Chorvátsko).
Niečo vám porozprávam zo svojho rehoľného života a svojej práce vo Vukovare počas vojny v roku 1991. Môžem to nazvať: Moja cesta s Kristom cez vukovarské peklo!
Mnohí z vás vedia, že som bola vo františkánskom kláštore vo Vukovare a že som počas vojny v roku 1991 s bratmi františkánmi, mojimi sestrami a nejakými civilmi prežila tri mesiace v pivnici františkánskeho kláštora, potom som bola tri dni v lágri. Každý deň som prežívala, akoby to bol môj posledný. Pamätám sa na každú streľbu, na každý vybuchnutý granát. Lenže teraz vám chcem dosvedčiť, že aj v pekle môžete získať pokoj, odovzdanosť a radosť, a že modlitba má silu, zvlášť modlitba svätého ruženca.
V tých dňoch som si zapísala do svojho denníka: „Najväčšiu starosť mám o svoju horiacu sviečku!“ Totiž bezprostredne pred vojnou som zložila svoje večné sľuby a pri tej príležitosti som pri sľuboch zapálila svoju sviecu od plameňa veľkonočnej sviece (paškálu). Sama som ju zapálila a jej plameň som strážila pred všetkým, čo by ho mohlo uhasiť – najmä v oných dňoch som nešomrala, prečo sa musím nachádzať v takejto situácii…
Viac ráz som bola v smrteľnom nebezpečenstve. Modlila som sa: „Bože, kto to strieľa na mňa? Prečo? Ja som iba sestra – keby ma videl, nestrieľal by. Ježišu, modlím sa za toho, čo na mňa strieľa. Odpusť mu, lebo nevie, čo robí. Ježišu, daj, aby som ho videla, aby som mu mohla povedať: Odpúšťam ti a modlím sa za teba!“
No ako môžem vedieť, kto na mňa práve strieľal pri toľkých vybuchnutých granátoch? Napokon som ho videla! Bolo to takto: Keď som bola v zajatí, v noci ma vodili na výsluch spolu s jednou sestrou. Bola hlboká, studená, tmavá noc. Kričali a nadávali, vyhrážali sa nám… To počul jeden vojak, dobehol k nám, zachránil nás z ich rúk, odviedol nás na bezpečné miesto a strážil nás až do rána, aby sa nevrátili. A tu v rozhovore vojak, moslim menom Mirsad, sa ma spýtal: „Sestra, tu bolo strašne. Kde ste boli, kým prebiehali boje? Bolo tu hrozne. Ja by som nikdy nemohol robiť to, čo podaktorí robili. Boli by vás roztrhali, ale ja by som vás bránil. Viem, že by som vás nemohol ubrániť, ale bránil by som vás. Kde ste boli?“ Vravím mu: „Vo františkánskom kláštore, v pivnici. Takmer som zahynula.“ – „A ja som, ja som, ja som…“ – „Čo si ty?“ – „Ja som strieľal! Mojou úlohou bolo strieľať v tom smere a dobyť…“
„Ty si to bol, čo na mňa strieľal…!“ Viete, ako som sa cítila?! Boh vyslyšal moju modlitbu!
„Ja som, ja som strieľal!“ rukami si zakryl tvár.
„Netráp sa! Ja som sa modlila za toho, kto na mňa strieľa, a prosila som Boha, aby som ho uvidela. Odpúšťam ti.“
Nastalo hrobové ticho! „Sestra, ďakujem vám, že ste sa za mňa modlili. Nikdy na vás nezabudnem. Navždy si vás budem pamätať. Viete, ja neverím v Boha, ale keď vidím také mladé stvorenie, ktoré sa zrieklo rodiny, uvedomujem si, že niečo jestvuje.“
Keby nebolo toho vojaka Mirsada, neviem, čo by bolo so mnou a s mojimi sestrami. Toto je môj zážitok, ktorý som vám porozprávala. Teraz vám, moji milí Selenčania, chcem poďakovať vo svojom mene aj v mene mojich sestier, že ste nás v oných dňoch, v tom ťažkom čase, keď sme nemali kam sa podieť, prijali vo svojej farnosti, obuli ste nás, ušili nám plášte, zozbierali pre nás materiálnu pomoc. Vďaka vám!
Nikdy nie je neskoro poďakovať. Za vás všetkých sa stále modlím ja i moje sestry, najmä tie, ktoré so mnou prežili peklo vo Vukovare a niektoré z nich už sú vo večnosti! Tie určite nezabudnú na vaše potreby.
Pripravila Františka Čačková, OSF