Mt 22, 1 – 14

Každému dobre padne, keď mu príde oznámenie – o promóciach, primíciach, svadbe. A tiež vie potešiť aj priložená kartička s pozvánkou k slávnostnému stolu. Ani si nevieme predstaviť, čo by sa muselo stať, žeby sme také pozvanie odmietli.

Pozvaní z dnešného evanjelia to však odmietli. Ukázali kráľovskému hostiteľovi, že im na jeho oslave nezáleží. Že im je ukradnutý. Kráľ si nezaslúži, aby sme my, jeho poddaní, niečo s ním oslavovali. Aká je to pomýlená logika. A pritom je to všetko úplne inak. Kráľ ukazuje, že mu na nás záleží. Že sa chce s nami podeliť o svoju radosť, o svoje šťastie, o večný úsmev. Kráľ nielen pozýva, ale aj prosí. Chce nás mať vedľa seba, lebo mu na nás záleží.

V jednej rozprávke sa hovorí o princezne, ktorá je zamknutá vo veži. Verí tomu, čo jej hovorí jej väzniteľka – že je škaredá a hlúpa, preto musí byť uväznená. Až raz sa tam zatúla iný človek, ktorý povie zamknutej dievčine, že pravdu o sebe nájde vtedy, keď sa pozrie do očí druhého človeka ako do zrkadla. Princezná zrazu zbadala pravdu a uverila jej natoľko, že bolo ochotná zmeniť svoje väzenie (pohodlie) za nové objavy (nepohodlie). Ale poznala už pravdu.

Tak isto nás aj Kristus pozýva spoznať pravdu o nás samých, keď sa pozrieme Bohu do očí. Zistíme, či stretnutie s ním považujeme za zbytočnosť alebo úplnú samozrejmosť. Či spoznávanie seba nás viac priviaže k nášmu egu, k vlastnej malichernosti a k vlastným zraneniam. Alebo či toto spoznanie nás privedie na kráľovskú hostinu, ktorá je pre mňa, osobne, pripravená od večnosti. Pre Boha nie je podstatné kto som, čo robím, s kým sa stretávam, on jednoducho má o mňa záujem. O mňa! Pozerá sa do mojich očí. Dôležité je neuhnúť pohľadom, ale naučiť vidieť sa takí, akí v skutočnosti sme. Bohu na nás záleží!

Hermana Matláková