Povolanie je dar, ale je potrebné sa aj napracovať, aby sme v pravde hľadali a zostali verní. Píše o tom aj sestra Daniela Kimličková zo Spoločnosti sociálnych sestier. Lebo…
„Nie je zamilovaný, kto nemiluje navždy.“ Euripides
Každý mladý človek prechádza obdobím, keď si kladie otázku, čo ďalej? Ako si zariadiť život? Podobné otázky som si kládla aj ja. Vydať sa? Vstúpiť do rehole? Aká je Božia vôľa, aby som ju naplnila a bola šťastná? Duchovné cvičenia aj mne, rovnako ako mnohým iným mladým ľuďom, pomohli rozpoznať v sebe túžbu po zasvätenom živote, ktorú mi vlieval Duch Svätý už dávnejšie. Zažila som dotyk Božej lásky a na jeho nepodmienečnú lásku sa nedalo odpovedať inak ako láskou, ktorú som mu chcela opätovať naveky. Bolo mi úplne jasné, že sa mu chcem zasvätiť navždy, rovnako ako keď zaľúbené dievča sníva o svojom vyvolenom a chce byť s ním navždy. Keďže som nemala tušenie, ako takéto zasvätenie prebieha v rehoľnom živote – bolo to v čase tvrdej totality – snívala som vo svojej naivite, že si vyberiem najbližší sviatok Panny Márie. Bola som prekvapená, keď som sa pri vstupe do rehole dozvedela, že ma čaká ešte dlhá príprava na sľuby.
Počas formácie som získavala viac poznania a moja láska dozrievala. Som vďačná mojim formátorom, ktorí nám zdôrazňovali, že zasvätenie je na celý život, nie na skúšku. Skúška je len počas dočasnej formácie, kde formátori spolu so mnou rozlišujú a pomáhajú mi rozhodnúť sa. Keď však dospejem k vedomiu, že sa chcem zasvätiť, tak je to platné naveky. Pri mojich prvých sľuboch som nepochybovala, že je to naveky a dočasné sľuby boli len vonkajšou formou, ktorej sa treba podriadiť. Formácia, prostredie, ktoré ešte vyznávalo hodnotu vernosti v rodine aj v zasvätenom živote, stabilita mojej pokrvnej rodiny, to všetko boli dobré vklady pre vernosť v povolaní.
Dnes to majú mladí ľudia omnoho ťažšie. Málokto vyrastá v stabilnej rodine, zovšadiaľ, ale hlavne z médií sa nám vtláča mentalita „všetko na skúšku“. Svätý Otec František to nazval „kultúrou provizória“
V príhovore seminaristom, novicom a novickám hovorí: „Počul som jedného seminaristu, bol to dobrý seminarista, ktorý povedal, že chce slúžiť Kristovi, ale len na desať rokov a potom pouvažuje nad začatím iného života… Toto je nebezpečné! Počúvajte ma však dobre: všetci my, aj my starší, aj my, sme pod tlakom tejto kultúry provizória. Je to nebezpečné, pretože nikto nevsadí svoj život jediný krát a navždy. Budem ženatý len dovtedy, kým potrvá láska; stanem sa sestrou len na «kratučkú chvíľu», «krátky čas» a potom uvidím. Stanem sa seminaristom, aby som sa potom stal kňazom, ale neviem, ako to celé dopadne. Toto nemá nič spoločné s Ježišom! Nevyčítam to vám, vyčítam to tejto kultúre provizória, ktorá bije nás všetkých, pretože nám nerobí dobre: pretože dnes je definitívna voľba veľmi ťažká.“[1]
Kým v minulosti bola definitívna voľba pre manželský život, či pre zasvätený alebo kňazský život podporovaná, dnes sa všetci stávame obeťami kultúry provizória, akejsi kultúry dočasnej voľby. Odkiaľ je tento strach zaviazať sa, vziať na seba záväzok a ostať mu verným? Myslím si, že z nedostatku dôvery v Božiu pomoc, v Božiu vernosť, v Ježišovu bezhraničnú lásku k nám.
Tento dotyk Božej lásky musí človek hlboko zažiť, precítiť „Kristovu vášnivú lásku k nám“, aby mohol s rovnakou zanietenosťou na ňu odpovedať.
Pri vstupe do rehole sa nás predstavení pýtali: Čo hľadáš? Koho hľadáš? Museli sme si počas formácie vedieť odpovedať na túto otázku: Prečo som prišla, pre koho som prišla? Zdôrazňovali nám slová našej zakladateľky „Boh si ťa vyvolil ešte pred narodením, dokonca pred stvorením sveta a s tvojím narodením ti vložil do srdca aj povolanie a poslanie. Od večnosti si ťa vyvolil a pre teba vyvolil aj túto rehoľu; keby jej nebolo, tak ju vytvorí kvôli tebe.“
Jediným dôvodom prísť do kláštora je hľadanie Boha; ak niekto prichádza pre nejaký iný dôvod, akokoľvek vznešený, jeho dôvod neobstojí. Ak tomuto neveríme, ak toto nie je základná niť nášho života, nášho povolania, ak hľadáme niečo, alebo niekoho iného ako Boha, naše povolanie v skúškach nevydrží, lebo je stavané na piesku. Bez Ježiša si nie je istý nikto.
Aj v zasvätenom živote prebieha proces rastu lásky podobne ako v manželstve. Prechádzame časom zamilovania, medových týždňov, ale po čase príde únava, všednosť a skúšky.
Ani mňa tieto skúšky neminuli. Prvá bola, keď som sa zamilovala pred večnými sľubmi. Aj v tomto čase nám formátori boli múdrymi sprievodcami; upozornili nás na takéto skúšky. Zdôrazňovali nám, že v takom prípade je potrebná otvorenosť, povedať to tomu, kto je zrelý a múdry duchovný sprievodca – kňaz alebo sestra, ktorej dôverujem. Vtedy pokušenie stráca na sile. A ďalšia dôležitá rada: padnúť na kolená a vytrvalo prosiť o milosť vernosti. Ježiš je verný a chráni si vernosť svojich vyvolených.
Druhou, možno ešte ťažšou skúškou bola pochybnosť, či som v správnej reholi. Keď prešli aj medové týždne komunitného života, keď sa sestry stali všednými a „dobre som poznala“ všetky ich slabosti, zrazu sa mi zdalo, že inde by to bolo lepšie, tam je viac života, viac lásky, pozornosti, porozumenia. Ich činnosť je zaujímavejšia, pružnejšia, konajú nádherné veci, a u nás je to len také obyčajné, všedné. Aj na toto nás pripravovala naša formácia, keď sme sa ešte v noviciáte učili naspamäť list pátra Petra Lipperta SJ O spoločenstve. Dnes sa už naspamäť neučí. Ja som to ocenila až neskôr, keď som si vo chvíľach pokušenia mohla vybaviť stránky jeho listu v pamäti a citovať si: „Mnohí sa ma pýtajú, kde nájdu také spoločenstvo, do ktorého keď vstúpia, budú blažení. Aj im musím povedať: vo vás je, nájdete ho, ak vyjdete zo seba a budete chcieť obšťastniť iných … tu na zemi sa musíme naučiť znášať aj živých svätých.“
Komunitný život je skúškou našej pravej lásky ku Kristovi. Tu sa tiež často musíme pýtať: Pre koho som prišla? Čo hľadám?
Keď som žila niekoľko rokov v medzinárodnej komunite, bola som podrobená ďalšej skúške – kultúrnej rozdielnosti. Keď už toho bolo veľa, celá zúfalá som si kľakla v kaplnke na kolená pred Pána a pýtala sa: „Bože, kto môže túto komunitu zjednotiť?“ Veľmi jasne som po chvíli pochopila: Eucharistia je zdrojom jednoty, tu sa všetko zjednocuje v Kristovej obeti. Spomenula som si znova na noviciát, keď nám často opakovali: Polovičná obeta bolí, len celá prináša radosť, radosť zo sviežosti, radosť z nasledovania Ježiša, radosť, ktorú nám dáva Duch Svätý.“
Bez obeti nie je možné žiť v žiadnom spoločenstve; ani v rodinnom, ani v rehoľnom. Pravá, skutočná láska – nie pocit – sa živí a rastie v obeti.
Ak sa pýtame odkiaľ je strach zaviazať sa natrvalo, tak jednou z príčin môže byť strach alebo neochota k obeti. Neprivykáme si, alebo my starší sme si už odvykli od radostného prijímania ťažkostí, tak ako nás to učili v noviciáte. A predsa, všetko závisí od postoja. Naša zakladateľka hovorila: „Čo z toho, že si kráľovnou, a nevieš o tom? … Je rozdiel, keď robíš niečo ako otrok, a keď to robíš slobodne, s radosťou ako kráľovná.“
Treťou, najťažšou skúškou, ba krízou, bola v mojom živote otázka identity môjho poslania, poslania mojej rehole. Tentokrát skúška pokušenia nebola kvôli spolusestrám, ale kvôli poslaniu našej rehole. Pýtala som sa, či to všetko malo zmysel, veď to isté robili aj iní, ba ešte lepšie ako ja, ako my. Námaha sa mi zdala veľká a výsledky malé. Nemala som byť niekde inde a urobiť niečo, čo by malo väčšiu hodnotu, väčší úžitok pre ľudí? V tomto prípade mi pomohla niť môjho povolania a poslania. Od večnosti si ma Boh vyvolil a vysníval pre mňa plán môjho života a vysníval pre mňa aj moju rehoľu. A ja som odpovedala na jeho lásku, na jeho volanie. V tom je podstata vernosti. Pán ma zvádzal, a ja som sa dala zviesť, pretože Božej láske nemožno odolať.
Boh si nás totiž povoláva, „aby sme boli s ním“ a tak nás posiela mať účasť na „jeho poslaní“. Úžitok našej služby nie je vo výkone, ale v láske, ktorú doň vložíme. Preto mohla sv. Terézia z Lisieux povedať: „Aj špendlík zdvihnutý s láskou môže zachrániť duše.“
Povolanie by som mohla vyjadriť ako Božiu pečať, ktorú Boh vtlačil do môjho srdca. Táto pečať držala moje srdce pevne pri všetkých pokušeniach, pochybnostiach, bojoch a trápeniach. Z Božej strany nepovolila nikdy, lebo Boh je verný. Z mojej strany je však potrebné túto vernosť si pripomínať, oživovať, sprítomňovať, lebo ľudské srdce ľahko zabúda. Najlepší spôsob, ako si udržať pamäť srdca, je vďačnosť.
Naša zakladateľka nám darovala modlitbu vďakyvzdania za dar povolania, v tejto krátkej, ale krásnej modlitbe denne ďakujeme za veľkosť obdivuhodnej milosti daru povolania a uvedomujeme si svoju zodpovednosť za dar povolania. Myslím, že aj táto vedome prežívaná modlitba vďaky a chvály prináša ovocie vernosti povolaniu.
[1] Svätý otec František, 6. júla 2013, stretnutie seminaristov, novicov a noviciek v Ríme pri príležitosti Dňa seminaristov, novicov, noviciek v Roku viery.
Daniela Kimličková SSS
Foto: halfpoint.sk