Na hojdačke pohľadov

Je Rok zasväteného života a to ma vrhlo do predstavy, ako môžu kumulovať pohľady na zasvätený život. Príde mi to také ako u tínedžerov. Ako na hojdačke. Raz hore, raz dolu, raz chvály, inokedy reči, na ktoré si človek musí dať ľad. Raz jeho excelencia rehoľníčka, inokedy príživník. Hocikde možno stretnúť ľudí, ktorí presne vedia, čoho sa majú rehoľníci vzdať, čo robiť a čo nerobiť vôbec. Slová sú tvorivé aj ničivé a dokážu rehoľníčku zavzdušniť.

O akej rehoľníčke vlastne ľudia snívajú? Rozumná aj duchaplná, tichá i nadšená, poslušná i samostatná, humorná aj vážna, s odvekou rehoľnou disciplínou, ale aj so zmyslom pre moderno. Všetko by malo byť ľudské, milé, sympatické a my si držíme palce, aby sme dokázali viesť obyčajný rehoľný život, v ktorom hrá hlavnú úlohu Boh a človek. Zasvätený človek je mesto postavené na návrší, svieca na svietniku, ktorá sa nevyhne pohľadom ľudí.

Som rada, že som človek z mäsa a kostí, i keď obdarovaná neobyčajným darom povolania. Kritérium kvality zadáva Niekto, kto dáva zároveň Ducha – svetlo a náboj, aby to, čo má byť svetlom a soľou, nezvetralo. Som rada, že je to takto. Lebo na hojdačke mi býva dosť zle.

Eva Rušínová