Hodnoty kongresu COMECE z pohľadu zasvätených zo Slovenska

Pápež František a Komisia biskupských konferencií Európskeho spoločenstva (COMECE) pozvali zástupcov Cirkvi a štátov Európy na dialóg o európskej realite a o príspevku kresťanov do budúcnosti spoločného európskeho projektu. Tento dialóg sa viedol vo Vatikáne na medzinárodnom kongrese s názvom „(Re)thinking Europe“ v dňoch 27. – 29. októbra 2017. Prítomná bola aj 8-členná slovenská delegácia pod vedením Mons. Jozefa Haľka, bratislavského pomocného biskupa, do ktorej sme boli pozvaní aj my – zástupcovia zasvätených na Slovensku. A tak sa chceme v krátkosti podeliť o našu skúsenosť.

Hneď v úvode chceme poďakovať biskupovi Mons. Haľkovi za pozvanie zúčastniť sa na Kongrese. Hodnotu tohto pozvania sme si náležite uvedomili až priamo vo Vatikáne, keď sme mohli reflektovať celkovú účasť zasvätených na tomto podujatí. Bola to skutočne malá „hŕstka“, ale boli sme tam, a zo Slovenska až dvaja zástupcovia.

O Kongrese ako takom – programe, jeho celkovej atmosfére, zdieľaných myšlienkach, povzbudeniach a možno aj rozdielnostiach v názoroch by sa dalo veľa povedať. Na webe je už možné nájsť viacero informácii a tak sa nebudeme opakovať. Pokúsime sa iba v krátkosti zachytiť niekoľko myšlienok, ktoré by mohli byť podnetné aj pre nás – zasvätených, keďže sme občanmi tej istej Európy –  a mohli by byť zároveň pozvaním uvažovať nad nimi osobne, ale aj v našich konkrétnych realitách – komunitách, dielach.

V prvom rade sme vnímali výzvu mať viac „Slnka“ – v nás samých, v našich prostrediach a prinášať ho tam, kde je tma. Postaviť Krista do stredu. Európa má svoje hlboké kresťanské korene, ktorých sa nemôže zriecť, mala by ich chrániť a ozdravovať, aby mala pevnejšiu imunitu a účinnejšie odolávala všetkým „infekciám“, ktoré prináša dnešná doba. Sami vidíme, že je ich dosť a s nimi prichádzajú aj rôzne obavy, znepokojenia, otázky. Migrácia a všetko to, čo so sebou prináša, nárast extrémizmu, demografická kríza, vojnové konflikty, kríza hodnôt, morálne úpadky, postupné vytesňovanie náboženstva, sekularizácia, klerikalizmus v rôznych podobách, rozpad rodiny a vzťahov medzi ľuďmi. Rastie sebectvo, exkluzivita, uzavretosť, ako to skonštatoval aj Frans Timmermans, prvý podpredseda Európskej komisie. Isto, nemôžeme si pred tým zatvárať oči a tváriť sa, že sa tu nič nedeje, ale zároveň  by nás táto realita nemala natoľko paralyzovať, že zabudneme na to, kým sme a nebudeme schopní vidieť to Slnko, ktoré tak ako v minulosti aj dnes má svoju silu a svoje možnosti.

Európa má aj svoju pozitívnu tvár, musíme to vidieť a pomenovať, aj napriek tomu, že sa niekomu môže zdať ako „unavená, sterilná žena bez budúcnosti“. Je otvorená vstúpiť do konštruktívneho dialógu, hľadať cestu ako sa nanovo vrátiť ku svojím koreňom. Potrebuje v prvom rade nájsť samu seba, zakoreniť sa v hodnotách, neskrývať sa za autority. Dnes už neobstojí konštatovať: „pápež to povedal, je to pravda“ – ako to vyjadril jeden z účastníkov, ale je potrebné vedieť, že „pápež to povedal, pretože to je pravda.“ Mať jasné svoje vnútorné bohatstvo a prenášať ho do reálneho života a do praktických rozhodnutí. Inak hrozí, že Európa bude kontinentom bez nádeje, zatočená sama v sebe, v technických a ekonomických otázkach, ktoré sú síce riešením, ale iba čiastočným a nie až tak podstatným.

Čo by teda mohlo byť dnes to podstatné a dôležité na udržanie „Slnka“ v Európe? Ako by k tomuto mohli prispieť kresťania či my – zasvätení?

Jeden z účastníkov Kongresu, emeritný biskup z Rotterdamu Mons. Adrianus Van Luyn, salezián a bývalý predseda COMECE pomenoval prioritné úlohy kresťanov v dnešnej Európe takto: „byť hodnovernými svedkami evanjelia, brániť prirodzený zákon a viesť autentický dialóg, ktorý je však podmienený tým, aby jeho účastníci boli sami sebakritickí, schopní vidieť a oceniť u tých druhých to, čo je pozitívne a mať aj schopnosť zapojiť všetky pozitívne sily do spoločného dobra“.

Kardinál Reinhard Marx, súčasný predseda COMECE zase povedal: „…Európa je pro-life kontinentom a musí ním byť. To sa však netýka len otázky potratu a dôstojnosti života od počiatku až po koniec. Týka sa to tiež nášho osobného pozitívneho postoja k životu…“

A samotný pápež František vo svojom príhovore k účastníkom Kongresu pripomenul: „Ľudská osoba a spoločenstvo sú základmi Európy, na ktorej budovaní sa ako kresťania chceme a môžeme podieľať.“ A pokračoval: „Prvý a azda najväčší prínos, ktorí kresťania môžu priniesť dnešnej Európe je pripomenúť jej, že nie je zbierkou čísel alebo inštitúcií, ale je utvorená z ľudských osôb. Druhý prínos, ktorí môžu ponúknuť budúcnosti Európy je znovuobjavenie zmyslu príslušnosti ku spoločenstvu. Spoločenstvo je najväčším protiliekom na individualizmus, ktorý charakterizuje našu dobu, na tú na Západe dnes rozšírenú tendenciu žiť a vnímať samých seba izolovane od druhých.“

To je len niekoľko myšlienok, ktoré zazneli. Je v nich apel na nový humanizmus v Európe a viackrát otvorená otázka antropológie, ktorá – ako bolo tiež povedané – má dnes dva možné modely: personalistický a individualistický, preto je potrebné nájsť a osvojiť si ten správny model, schopný vidieť osobu ako takú s jej skutočnými potrebami, model, ktorý otvára a nie izoluje.

V tejto súvislosti zaznela aj potreba reflektovať realitu mladých v Európe. Už v úvodnom príhovore kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej Stolice, pripomenul účastníkom dve podstatné výzvy týkajúce sa sveta mladých: výzvu identity a príslušnosti. Odovzdať mladým pevné hodnoty jazykom im blízkym a pomôcť im začleniť sa do európskeho kontextu tak, aby sa v ňom cítili ako v rodine, nie ako cudzinci. Mladí tiež potrebujú vzory, hodnoverné svedectvo osôb, ktoré vedia kým sú a kam patria. „Veľa mladých ľudí sa ale cíti byť zmätenými vo vzťahu k chýbajúcim koreňom a perspektívam, sú vykorenení, ako tí, «ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia» (Ef 4,14); niekedy aj „zajatcami“ majetníckych dospelých, ktorí len ťažko zvládajú úlohu, ktorá im prislúcha…“– vyjadril pápež František vo svojom príhovore. Preto Európa nemôže zabudnúť ani na otázku formácie, na úlohu vychovávať a vysvetľovať.

V závere chceme pozvať všetkých, ktorým záleží na budúcnosti kresťanskej Európy, prosiť o milosť nádeje, schopnosť denne vstupovať na cestu premeny a tiež o to, aby sme neboli „občanmi druhej triedy“, ale dokázali reálne prevziať zodpovednosť a zanechať hlboké korene a otvorené možnosti rozvoja pre budúcu generáciu. Európa totiž s nami počíta, máme „byť dušou Európy“ – to je prioritná úloha nás kresťanov.

Sr. Jana Kurkinová, FMA – predsedníčka KVPŽ

P. Václav Hypius, CSsR – predseda KVRP