Na slovíčko s bratom Tomášom OFM

Brat Tomáš Becket OFM, vlastným menom Martin Pila. Narodil sa 25. 11. 1974 v Michalovciach. Od svojich šiestich rokov až po vstup do kláštora žil v dedinke Petrovce nad Laborcom. Do postulátu u františkánov v Trstenej nad Oravou vstúpil hneď po skončení učňovky. Dočasné sľuby zložil 29. 8. 1994 a slávnostné sľuby v Trnave 2. 10. 1999. Desať rokov (vrátane formácie) pôsobil v trnavskom kláštore, tri roky v Hlohovci a v súčasnosti slúži bratom a veriacim desiaty rok v kláštore v Prešove.

Rehoľný brat – to nie je štandardná voľba…?
U nás v dedine nevedeli pochopiť, že som šiel do kláštora, a nie som kňazom. Aj mnohokrát zo strany duchovenstva som nemal pochopenie.

Čo ťa viedlo k povolaniu?
Už od malička som veľmi rád chodieval do kostola. Keďže som býval na dedine, pre nás chalanov bolo zaujímavé miništrovať. Takže veľmi rád som pomáhal v kostole v príprave na Veľkú noc alebo pri príprave Betlehema. A vždycky od detstva som chcel byť kňazom. Túžil som byť kňazom.

Kde si vtedy študoval?
Nastúpil som na učňovku, učiť sa za krajčíra vtedy pre Odetu Michalovce. Myslel som, že skončím školu, spravím maturitu a pôjdem ďalej. V tom čase som toho navystrájal, rôzne vylomeniny…

Ako si sa dostal k františkánom?
Dostal sa mi do rúk životopis sv. Františka a film. Videl som aj dokument o františkánoch, že sa venujú štúdiu, a to mi prestalo chutiť. Potom mi to nedalo a pri spovedi som sa spýtal nášho kňaza, či nemá kontakt na františkánov. Ten povedal, že pozná pátra Lukáša v Prešove a že mi dá kontakt na neho. Prešiel mesiac, dva, tri, a nič. Tak som si povedal, že to bol výmysel a Boh mi ukazuje, že to nie je pre mňa. Na moje prekvapenie však po neviem koľkých mesiacoch kňaz predsa prišiel s adresou. Nakontaktoval som sa na pátra Lukáša a prišiel som do Prešova. Páter Lukáš bol ľudový františkán, hneď ma srdečne prijal a potom ma nasmeroval na ďalších bratov v Bratislave a tak to išlo.

Ako vyzerala tvoja formácia?
Prešiel postulát a potom noviciát. Keďže som krajčír, po skončení noviciátu ma poslali do Krakova naučiť sa šiť habity. Bol som tam od októbra do Veľkej noci nasledujúceho roka s nejakými prestávkami. Brat Fidelis, ktorý ma tam učil, ma veľmi nechcel pustiť späť na Slovensko. Ja som mu tajne vzal strihy a ušil som prvý habit len na izbe, nemal som nejakú dielňu. Mal som sa vrátiť do Krakova aj po tej Veľkej noci, ale ochorel som na autoimúnnu hepatitídu a už som sa tam nevrátil.

Tá diagnóza znie dosť zložito. Ako si to prežíval?
Začalo chodenie po nemocniciach. V Trnave si nevedeli dať rady, tak potom som bol v Bratislave. Nejaký čas som strávil v slovenskom výskumnom ústave. Bol to zaujímavý čas v modlitbe, čítaní. Tie lieky, ktoré som bral, rozhádzali trocha organizmus. Po návrate do kláštora som mával veľmi náladové stavy. Ani samotní bratia to nemali so mnou ľahké.

Malo to aj nejaké pozitívne účinky?
No, pri tej liečbe ti veľmi chutí, a tým pádom musíš mať zásoby jedla. Ja som mal dobré zásoby a aj veľa sladkostí. Takže som mal časté návštevy na izbe. (smiech) Spomínam rád na tie milé rozhovory.

Komunita je pre vás františkánov dôležitá. Čo pre teba znamená?
Umožňuje mi to, že sa musím neustále učiť, učiť prijímať druhých. Bratia sa vymenia a v tom je krásne, že aj mňa vedia prijať…

Predstavení na teba netlačili, aby si sa stal kňazom?
Nie, netlačili ma a myslím si, že ja som to vnímal ako Božiu vôľu. Keď som bol malý, tak ja som chcel byť kňazom, potom som už viac vnímal, čo by chcel odo mňa Boh. Podľa toho som chcel aj kráčať tou cestou.

Máš nejaký vzor, vzor brata?
Náš ročník, to vnímam ako milosť. Boli s nami bratia, čo žili počas totality. My sme mali takých štyroch v Trnave a bolo zaujímavé počúvať ich životné príbehy, skúsenosti, ako žili. Keď si mal brata, ktorého si si vážil a mal za idol duchovného života, a keď si počúval, čo všetko povystrájal za mladi. To bolo pre nás také radostné. Mali sme tam bratov, napríklad brata Efréma, to bol stály diakon, strácal zrak, bol to veľmi pokorný brat.

Kde si všade pôsobil?
Dlhý čas v Trnave, tam som trávil čas šitím habitov. Výhoda bola, že to bol dom noviciátu, tak za tie roky som spoznal celú provinciu. Veľmi rád na ne spomínam. Potom som bol v Hlohovci tri roky a teraz som v Prešove desať rokov.

Čo ti dáva radosť v tomto povolaní? Napríklad kňaz má svoje radosti ako spoveď, omša, kázanie. Ako je to u teba?
Stále som túžil ako brat byť čo najmenej známym, populárnym. V prvom rade radosť pre mňa je služba tomu duchovnému. Poslúžiť. Niekedy to nie je jednoduché, každý máme svoje chyby, sme ľudia. Horšie je, keď vidíš, že môže byť zneužitá aj tá služba. Nie je to stále „waw“ s úsmevom a radosťou. Ale zasa tie situácie pomáhajú, aby sa človek upevnil v povolaní.

Čo je tvoje špecifické, niečo ako tvoj koníček?
Často som spájaný s relikviami, že som to začal. Neovládam žiadny cudzí jazyk a vybavoval som relikvie z celého sveta. Boh mi vždy poslal niekoho, kto ovládal jazyky, kto bol technický typ a podobne. Prvá relikvia, ktorú som si vyžiadal, bola relikvia Leopolda Mandiča. Keď to vyšlo, tak to bolo hnacím motorom, aby som sa zaujímal o relikvie a zhromažďoval.

Koľko relikvií máš teraz zhromaždených v kaplnke?
449 relikvií. Prešovčania volajú tú kaplnku „malé nebo“. Mnohí prichádzajú, lebo chcú v tichu stráviť čas pri relikviách. Každý štvrtok tam máme adoráciu. Mnohokrát kňazi prídu s veriacimi a slúžia tam svätú omšu.

Ktoré relikvie sú niečím zvláštne?
Napríklad relikvia pátra Pia slúži na kolovanie u onkologických pacientov. Pri bezdetných pároch koluje relikvia sv. Dominika Savia.

Čo ťa ešte skutočne baví robiť?
Mňa veľmi baví kostol, bol to sen od detstva, možnosť byť v blízkosti bohostánku. Počas sviatkov je to náročné. Možno by som mal viac šiť tie habity (smiech). Bratia by to uvítali.

Akú úlohu ti zverili v kláštore?
Na papieroch som vikár kláštora, zástupca predstaveného.

Máš nejaké pastoračné pole, ktoré vnímaš ako tebe vlastné?
Nikdy som nemal nejaké stretká pre mladých, ani sa to odo mňa nevyžadovalo. Ľudovo ma volajú „vrátnik svätých“ (smiech). Keď niekto chce ísť do kaplnky, niečo vedieť o relikviách, tak ma volajú. To je taký kontakt s ľuďmi. Chodia sem aj zo škôl. Niekedy je však náročné rozprávať deťom o relikviách na konci školského roka (smiech). Som ďalej akolyta, chodím rozdávať sväté prijímanie. A veľa času trávim v kostole. Tam trávim čas s ľuďmi ako kostolník. Babka sa ti posťažuje, iný prehodí pár slov. Keď idem odniesť sväté prijímanie, vypočujem si ľudí.

Aká je tvoja obľúbená modlitba?
Pre mňa je to ruženec, ktorý zohral takú dôležitú úlohu aj pri mojom povolaní. Potom mám obľúbenú  modlitbu k Svätým ranám, ktorú sa rád modlievam. Potom klasická modlitba breviára, meditácia. Rád som aj len tak v tichu.

Obľúbený svätec?
Mal by som povedať František, však? (smiech)

Nie, ten sa predpokladá. Môžeš iného…
Mňa veľmi zaujali fatimské deti František a Hyacinta. Zaujalo ma, ako dokázali prinášať veľké obety, a my dospelí s tým máme problém. Napríklad Hyacinta bola výbušná povaha. Keď nebolo po jej, bolo zle. A potom je daná ako vzor, dokázala sa obetovať za obrátenie hriešnikov. Samozrejme, aj iní svätci sa mi páčia, popri relikviách som čítal veľa o živote svätcov, ako ich Boh zasiahol.

Vedia ťa bratia oceniť? Kedy si pocítil, že si ťa vážia?
Musíš sa ich spýtať. Ja sa vnímam ako kríž pre nich, nie ako ocenenie (smiech). V Trnave bol predstavený páter Bernardín a som presvedčený, že si veľmi vážil to, čo som robil. Vznikli mnohé situácie, keď som hodil kľúče a že už končím. Práve páter Bernardín bol prvý predstavený, ktorý mi dal pocítiť to ocenenie, poslal ma na púť do Fatimy. Povedal, že ako kňazi sa často ľahšie dostanú na tie púte, tak posiela teraz mňa. To bolo povzbudenie a veľmi milé. Samozrejme u nás mužov to berieme viac samozrejme, že slúžime a neprejavujeme to nejako. Ja to beriem ako službu a nečakám ocenenie.

Pri čom rád relaxuješ?
Prakticky mám rád ticho. A potom aj len tak jednoducho sa porozprávať. V tomto mám takú maminu povahu. Nemám potrebu ísť na hory a iné veci. Ja som domased.

Rozhovor viedol Juraj Pigula