Na slovíčko s… Michaelom Brehlom CSsR

Sme svedkami Vykupiteľa. Tri slová, ktoré vystihujú redemptoristu. Nie každému čitateľovi stačia len tieto tri a chce viac. V rozhovore pre časopis Zasvätený život toho podstatne viac povedal sestre Monike Skalovej generálny predstavený redemptoristov, Michael Brehl.

 

Michael Brehl sa narodil 7. januára 1955 v Toronte ako tretí zo siedmich detí. Svoje prvé sľuby zložil v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa 15. augusta 1976 a za kňaza bol vysvätený 15. marca 1980. Bol magistrom novicov a celkovo zodpovedným za formáciu, neskôr pôsobil osem rokov ako provinciál kanadskej provincie Edmonton – Toronto. V roku 2009 bol zvolený za generálneho predstaveného rehole a 9. novembra 2016 bol potvrdený na ďalšie funkčné obdobie. P. Brehl zastáva od 27. novembra 2015 aj funkciu viceprezidenta Únie generálnych predstavených.

 

Predstavte nám troma slovami redemptoristov.

Sme svedkami Vykupiteľa. Sú to tri slová, ktoré sme si vybrali aj ako tému generálnej kapituly na toto šesťročie. A toto skutočne chceme – byť svedkami svojím životom a svojím slovom. Medzi týmito dvoma skutočnosťami je integrita. Život a slová. Avšak sme svedkami jednej osoby, ktorou je Ježiš Kristus, skutočné Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom, aby bolo blízko nám. On je Vykupiteľ. Vykúpenie nie je tajomstvom iba smrti a zmŕtvychvstania. Je predovšetkým tajomstvom vtelenia, v ktorom sa Boh približuje k nám, aby bol s nami, navždy. Emanuel – Boh s nami. On sa stal naším bratom, máme jednu krv a my sa delíme s tou istou krvou. Pre nás redemptoristov je toto srdcom povolania. Nielen byť vo všeobecnosti svedkom vo svete, ale predovšetkým hľadať tých, ktorí sa cítia opustení, na okraji, tých, ktorí sú chudobní. Chceme byť medzi nimi prítomní s ním, pretože on je tam prítomný skôr ako my. A my chceme svedčiť o jeho živote, o jeho láske, že Boh je Bohom všetkých.

 

Aký je váš sen o zasvätených dneška?

Mojím snom je, aby sme žili v komunitách ako v autentickom spoločenstve a mohli aj vo svete formovať také spoločenstvá. Nemyslím spoločenstvo bez ťažkostí, to by nebolo ľudské, ale vedieť ťažkosti prekonávať, pretože sme zjednotení v Kristovi. Ak budeme o tomto zjednotení presvedčení, môžeme prekonávať nepríjemnosti, konflikty medzi ľuďmi. Môžeme sa tak vzdať šomrania a kritizovania, ktoré rozbíjajú spoločenstvo vo svete aj v našich rehoľných komunitách. Mojím snom je, aby sme mohli ako zasvätení svedčiť svetu o tom, aký sen sníval Boh o ľudstve pri stvorení.

 

Kde sa začína príbeh vášho povolania?

Keď myslím na začiatky svojho povolania, myslím na svoju rodinu. Tam sa narodilo. Moja mama a moja stará mama mali veľkú vieru v Boha. Nebola to viera doktrinálna, bol to osobný vzťah s Bohom, ktorý sme videli vo všetkom, čo robili. A takto nás naučili modliť sa, nie recitovať modlitby, ale hovoriť s Bohom; a ja si myslím, že tu je začiatok môjho povolania. Mal som aj veľké privilégium poznať rehoľné sestry a bratov, ktorí mi skutočne ukázali radosť zo života s Bohom v komunite. Často myslím na nich, keď sa vrátim k začiatkom svojho povolania. A kedy som sa stretol po prvýkrát s redemptoristami? Hľadal som nejakú komunitu, vedel som totiž, že sa chcem stať rehoľníkom. Ale nenašiel som komunitu, ktorá by ma skutočne priťahovala. Až raz som sa úplne náhodou dostal na večeru do komunity redemptoristov vďaka mojej príbuznej a ja som sa tam hneď cítil ako doma. Videl som ich normálny život, boli spokojní, že môžu byť spolu, videl som ich veľký zápal pre evanjelium. Nikdy ma neopustilo presvedčenie, že toto je moje povolanie. A už je tomu 43 rokov. Niekedy sa ma pýtajú, prečo som si vybral rehoľný život a redemptoristov. Ako si vedel, že toto je správna kongregácia? Ale to je to isté, akoby som sa spýtal: „A ty si ako vedel, že táto manželka je tá správna?“ Je to jednoducho vzťah, ktorý rastie. A v istom momente sa ti to zdá už také prirodzené aj v rozhodnutí pre život v tomto spoločenstve so všetkými hriechmi, slabosťami, ale aj v presvedčení, že aj tak chcem žiť s nimi.

 

Pápež František nám zanechal posolstvo, že zasvätení môžu prebudiť svet. Čo s tým?

Od začiatku pontifikátu pápeža Františka si vážim to, že dáva dôraz na evanjeliovú radosť. Pretože radosť priťahuje. A ja verím, že my skutočne môžeme pritiahnuť druhých, ak budeme mať v sebe radosť a budeme žiť skutočnosť, že Ježiš Kristus je naším Vykupiteľom; vtedy môžeme prebudiť svet. Je mi ľúto, ak vidím kňaza, ktorý slúži svätú omšu veľmi vážne; áno, je to vážna vec, ale my sme už vykúpení, teda svätá omša nie je očistec. Takže prvým krokom je komunikovať presvedčivú radosť. Druhým krokom je žiť, ako žil Ježiš Kristus. Dotknúť sa ľudí, podeliť sa s nejakým slovom, s úsmevom, prijať tých, ktorí prichádzajú, a to bez posudzovania. Žiť evanjelium sine glossa. Pápež František nám ukazuje, ako prebúdzať svet, pretože robí veci, ktoré sú normálne. Je normálne vyjsť a rozprávať sa s ľuďmi, je normálne dotknúť sa chorých, ktorí prichádzajú, je normálne zavtipkovať si, a ľudia povedia: To je divné, že také veci robí pápež. Ale toto znamená byť učeníkom.

 

Pre šírenie viery je potrebné hľadať nové prvky evanjelizácie v kultúre dnešného jazyka. Aké sú podľa vás cesty evanjelizácie dnes?

O novej evanjelizácii hovorí veľmi pekne pápež František v dokumente Evangelii gaudium. Začal veľmi jasným apelom na osobnú konverziu každého kresťana. Novou evanjelizáciou je stretnutie s Kristom v tomto svete, dnes. A toto nás robí svedkami. Aj preto sme si vybrali „byť svedkami Vykupiteľa“. Pre nás v minulosti bol redemptorista ohlasovateľom Vykupiteľa, ale dnes je svedkom. Vo svedkovi je totiž zahrnuté aj ohlasovanie, ale viac ako ohlasovanie slovami je to ohlasovanie, ktoré prechádza životom. Svedkami nás robí každé stretnutie. Na záver dokumentu hovorí pápež František o nežnosti. Ja verím, že tu nás volá, aby sme boli stále ľudskejší. Cez našu ľudskosť chce Boh spasiť svet. František hovorí, že Ježiš videl svoju matku a dal jej poslanie byť Matkou celej Cirkvi, aby komunikovala nežnosť. A to je úloha Cirkvi – mať tento materský aspekt nežnosti a toto si myslím, že je veľká výzva pre nás. Veľmi sme si zvykli hľadať zákony, pravidlá, aby sme mohli povedať: Takto sa to nerobí… Toto nie je nežnosť, toto nie je súcit. Myslím si teda, že existuje veľmi veľa prostriedkov pre evanjelizáciu, ale prostriedky sú vždy krokom na štvrtom alebo piatom mieste. Najprv je stretnutie, formácia, nežnosť, súcit a potom môžeme hovoriť o prostriedkoch.

 

V štatistikách Kongregácie zasväteného života sa uvádza ako jedna z príčin zanechania rehoľného života slabá viera alebo strata viery. Ako posilňovať zvnútra tento aspekt?

Musíme si vždy pripomínať, že viera je dar. My nemôžeme vytvoriť vieru, my môžeme prosiť o vieru. A viera rastie v osobnom vzťahu, v osobnom stretnutí. Musíme mladých sprevádzať v modlitbe, učiť ich modliť sa. Nie je možné, aby nejaký zasvätený či zasvätená pokračovali vo svojom povolaní bez modlitby. Nemyslím modlitby ako také. Áno, sú dôležité a sú súčasťou života v modlitbe, ale modlitba je skutočne dialóg s Bohom. Ježiš nás učí, že Boh je naším Otcom, teda je to vzťah k osobe. Je to vzťah v Duchu v Ježišovi Kristovi. Teda modlitby ako breviár, meditácia, duchovné cvičenia… nestačia. Musíme si nechať čas na ticho. Musíme sa aj učiť trpezlivosti. A dnes je to veľmi ťažké, pretože všetko je hneď. Potrebujeme sprevádzať s trpezlivosťou seba samých, aby sme mohli kráčať vo viere.

 

Kto vám pomáha na ceste viery? 

Mne pomáhajú v tomto dve osoby. Je to Panna Mária. Moja skúsenosť hovorí, že je dôležité budovať vzťah s ňou a bez nej je to veľmi ťažké. A náš zakladateľ svätý Alfonz Mária de Liguori. Keď mám povedať pravdu, nemám žiaden strach stretnúť sa s Bohom pri poslednom súde, ale so svätým Alfonzom aj trochu áno. Vždy sa ho pýtam, ako našu charizmu žiť, a aj ho žiadam, aby mi v tom pomáhal. On veľakrát vstúpil do môjho života, aby ma podržal. Svätý Alfonz povedal jednu múdru vec mladému kňazovi, keď s ním rozprával o aspekte modlitby. Je potrebné si vyhradiť čas na hodinovú modlitbu. Kňaz mu odpovedal, že on na to nemá čas, a vymenoval mu všetky možné dôvody. Svätý Alfonz mu povedal: „No vidím, že ty potrebuješ nie jednu hodinu denne, ale aspoň dve.“ Ak si nevieš nájsť čas pre najdôležitejšiu osobu, pre ktorú si zasvätil svoj život, tak o čom to je? A to isté aj pre manželstvo. Manželia musia tráviť čas spolu. Aj keď nehovoria nič. Aj ja pri modlitbe som niekedy ticho a nič nehovorím, a niekedy hovorím až príliš. Boh je trpezlivý. Pre mňa je to veľmi dôležité. Najťažšie momenty môjho života boli práve vtedy, keď som zanechal modlitbu, samozrejme, bolo to zanechanie z dobrých dôvodov. Ale vždy, keď som ju zanechal, bol som v ťažkostiach. Teda si myslím, že toto je moja cesta, a myslím, že je to dôležité pre každého jedného z nás. Bez toho sa viera stane nejakou zvláštnou abstraktnou vecou, záležitosťou rozumu, ale nie srdca.

 

Máte bohatú skúsenosť ako predstavený kongregácie aj ako viceprezident UISG. Čo vás stojí viac síl?

Čo sa týka bolestí, ktoré prežívam, to je napr. riešenie zneužívaní. Je pre mňa stále veľkou bolesťou, keď vidím ich dôsledky. Jednak na tých, ktorí boli zneužívaní, a tých, ktorí zneužívali. Toto je ťažké vidieť. A potom, čo s tým ďalej? Kto má sprevádzať tých, ktorí boli zneužívaní a viesť k ich odpusteniu, a tých, ktorí zneužívali, uzmieriť? Stojí ma to veľmi veľa, lebo aj ako provinciál som musel riešiť niektoré prípady. Ale ako generálny predstavený to vidím po celom svete. V každej spoločnosti, kultúre, na každom kontinente. A nie je to problém Cirkvi západu, ale je to všade. Ďalšia bolesť je, keď vidím bratov individualistov a narcistov, ktorí sú v centre pozornosti, ktorí chcú byť hviezdami a to je pre nás veľké nebezpečenstvo.

 

Vráťme sa na záver k vášmu zakladateľovi a k jeho odkazu pre nás zasvätených dnes.

Myslím, že by povedal to isté, čo často opakoval misionárom. Dve veci sú veľmi dôležité. Sú to vlastne dva aspekty tej istej veci. Otázka blízkosti. Blízkosť s Bohom, s Ježišom, ktorý je skutočne náš brat, náš skutočný priateľ, rozprávať sa s ním každý deň aspoň hodinu. Samozrejme okrem iných modlitieb, ktoré máme počas dňa. To je blízkosť Bohu a tiež blízkosť ľuďom. To je ten druhý aspekt. Byť blízko ľuďom zvlášť opusteným a chudobným. Pretože Alfonz povedal, že mnohé veci sa naučil od nich. Oni boli skutočne sviatostnou prítomnosťou Boha v jeho živote. Medzi týmito chudobnými a opustenými sa naučil, ako byť rehoľníkom, ako byť misionárom. A táto istá vec sa dnes týka aj nás: ak sa budeme vedome usilovať o prítomnosť Boha v našom živote a budeme blízko chudobným, vytrváme. Táto blízkosť dáva nášmu životu zmysel, lebo sme motivovaní láskou. Dať všetko z lásky. Z lásky k Bohu a z lásky k človeku. Svätý Alfonz bol bláznom lásky pre Boha, ako je Boh bláznom svojej lásky pre nás. Ak budeme mať tento postoj, budeme radostní a prinesieme veľa, veľa ovocia v dnešnom svete.

 

Monika Skalová FMA