Na slovíčko so sestrou Ivou Kúšikovou

Prisadnite si aj vy k rozhovoru so sestrou Ivou Kúšikovou a dozviete sa o jej misijno – filmovej tvorbe, jej spiritualite a skúsenostiach a prezradí vám, čo sa skrýva za seriálom Na 5 minút s nami.

 

Aký film si naposledy videla, čím ťa oslovil?

Momentálne sa zaujímam o spiritualitu dokumentárneho filmu a snažím sa ten môj filmový jedálniček, napĺňať hlavne takýmito filmami.  Posledný, ktorý som videla, sa nazýval Staroverci a bol vyrobený v roku 2001.  Natočila ho česká dokumentaristka Jana Ševčíková. Je to film o ľuďoch, ktorí sa v 17. storočí oddelili od Pravoslávnej cirkvi kvôli rôznym konfliktom a partikulárne táto skupina ľudí sa usadila v Rumunsku v delte Dunaja. Žijú svoju tradíciu, hovoria aj svojím jazykom, ale čo som na nich obdivovala, bolo svedectvo viery. Je to také putovanie človeka, ktorého režisérka objavuje v jeho prostredí cez ročné obdobia a cez tú jeho niekedy až pasivitu v jeho aktivitách. Veľmi pomalé, veľmi jednoduché a reflektujúce hĺbku človeka. Tí ľudia zostali pevne zakorení v tom svojom, vo viere.  Aj keď možno filtrované cez skúsenosť človeka dnešnej doby to bolo v určitých momentoch aj trošku komické. Ale úžasné na tom filme bolo to, že režisérka tam dokázala vložiť spirituálny rozmer, čo by som sa chcela aj ja vo svojej tvorbe učiť uplatňovať, nachádzať a objavovať.

 

Ako si sa k natáčaniu filmov dostala?

Dnes sa už asi všetci venujú fotografovaniu už tým, že stačí vytiahnuť dobrý mobil a vieš urobiť peknú fotku. Keď som bola malá, čo už bolo veľmi dávno (smiech), mala som 10 rokov, dostala som fotoaparát Smenu a odvtedy som sa zamilovala do fotografie. Nedovolím si hodnotiť, či bola dobrá alebo zlá, ale som milovala fotografovanie a všetko, čo s tým súviselo. Tesne predtým, ako som sa zasvätila, ako som urobila doživotné sľuby, tak ma generálne vedenie oslovilo, či by som nechcela pracovať v médiách.  Nečakala som to, ale povedala som si, že keď mi to navrhujú, tak určite vedia prečo.  Tak som dala stavbárinu úplne nabok a začala som s niečím novým.  Predtým som 5 rokov pracovala ako samostatná projektantka v projekcii a to bola práca tiež veľmi tvorivá, veľmi zaujímavá a mala som ju veľmi rada. No ale potom prišli médiá a ja som zistila, že áno, áno, toto je ono.

 

Prečo práve oblasť filmovej tvorby?

Mala som možnosti kurzov, aj angličtiny aj kurzu masmediálnej komunikácie v Írsku, tam sme vstupovali do rôznych oblastí, mali sme printové média, rádio, fotografiu a videoprodukciu. Z toho ma najviac chytila fotografia a potom neskôr video, to spájanie zvuku s obrazom má obrovský potenciál a vedela som, že touto cestou chcem ísť.

brasil

Máš ambíciu natočiť veľkofilm?

Mám ambíciu nakrúcať to, čo je ľudskému zraku možno aj neviditeľné. Chcem svojou tvorbou orientovať na hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť a ktoré sú súčasťou nášho ľudského príbehu.

 

Filmy z tvojej dielne?

Veľmi ma zaujíma sociálny dokument, pretože si myslím, že tam dokážem najlepšie objavovať konkrétnu evanjeliovú pravdu v ľudskom príbehu.  Veľmi mám rada tento tip filmu, ale neviem, prečo mi to nie je až tak dopriate robiť (smiech) Totiž od roku 2007 sú to skôr historické veci a väčšinou sa všetky zameriavajú na rok 1950, ktorého téma absentuje v súčasnej dokumentárnej tvorbe.  Od tohto sa odvíja tiež moja tvorba – Pilátova amnestia, Súď ma a skúšaj, Zdenka, Prešiel som hranicu.  Teraz sme dokončili film Pascha, ktorý hovorí o likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v 50. rokoch minulého storočia. Niekoľko projektov som tiež robila pre Slovenskú Katolícku charitu, ktoré sme natáčali v Indii, v Albánsku v Ugande a na Haiti.

 

Na ktorú filmovú misiu sa nedá zabudnúť?

Na Etiópiu, keď sme nakrúcali film o jednej ženskej reholi pôsobiacej na rôznych miestach tejto krajiny.  Museli sme veľa cestovať. Bola to pre mňa nesmierne zaujímavá skúsenosť, pretože Etiópia je nádherná krajina, kde ešte žijú nomádi, kde sa sťahujú ľudia z miesta na miesto a kde je obraz krajiny stále úžasný. Je tam stále tak, ako tam bolo možno pred tisíc rokmi. Život ľudí nie je  ovplyvnený novou civilizáciou, amerikanizmom, v ktorom žije napríklad Keňa. Tam je to už v mnohých prípadoch komerčné, tu to bolo ešte veľmi čisté, nedotknuté. Sťahovali sme sa z miesta na miesto prostredníctvom  Landcruiseru do vzdialeností vyžadujúcich  cestovanie až 12 hodín.  Samozrejme, keď chceš urobiť dobrý záber, vymýšľaš rôzne pozície, odkiaľ si to natočiť.  Sťahovanie nomádov s ťavami, ktorých sme na svojej ceste míňali ma veľmi fascinovalo. Takže ja som sa rozhodla ísť na korbu auta, a odtiaľ sa pokúsiť natočiť to najkrajšie, čo som tam vnímala.  Šiltovka, okuliare, vesta.  Príšerne sa prášilo.  Kameru, pokiaľ som netočila, som si chránila pred  prachom, a samozrejme môj kolega aj rehoľná sestra šoférka boli v kabíne a okná mali zavreté.  Ako si tak točím nomádov s ťavami,  v istom momente, ani neviem odkiaľ, zrazu boli pri mne dvaja nomádi, krásni, štíhli, vysokí, v tých plachtách s dlhými palicami a cez plece kalašnikov. Vyskočili na korbu, samozrejme, bez pozvania a bez toho, že by môj kolega a sestra niečo tušili. Zbraň namierili na mňa s tým, že okamžite im mám odovzdať batoh. Mali sme ruksaky, kde sme mali absolútne všetko od hardiskov, cez fotoaparáty, kazety, proste celú techniku, všetko, čo sme mali, doklady, peniaze.  Tam som cítila takú Božiu ochranu, že som nespanikárila, lebo to mohlo dopadnúť na sto možných spôsobov. Spomenula som si na jednu situáciu z väznice, keď som zameriavala väznicu v Ilave.  Tiež vyšiel na mňa jeden chlap a dostala som ho tým, že som mu podala meter do ruky, aby mi to podržal, že nech mi s tým pomôže, ale vtedy som si myslela, že ošediviem, ale proste situáciu som ustála. A toto isté sa mi stalo teraz, že som bola pritlačená dvomi chlapmi so zbraňou pred sebou a vedela som, že dať im batohy znamená zachrániť si život, ale zase existovať bez tých dvoch batohov bolo nemysliteľné. Hovorili takou lámanou angličtinou a tak som sa im priateľským spôsobom pokúsila dať najavo, aké je to tu krásne, ako sa z toho teším, že vyskočili na korbu a vystrela som ruku,  aby sme sa zoznámili.  Zabralo.  Potom som ich začala oboznamovať s natáčaním,  a nakoniec ma zachránil  kamerový monitor.  Keď sa v ňom videli, boli takí nadšení, že sme sa  nakoniec  dohodli a doviezli sme ich k najbližšej studni.  Prišli sme vtedy o 10 dolárov, ktoré si od nás vypýtali, ale čo to bolo oproti tomu, aký tento príbeh mohol mať koniec.  Vtedy som zo srdca zaspievala Magnifikat.  Keď konečne vystúpili a my sme sa pohli, zaliezla som do kabíny a odvtedy som bola spokojná aj so zábermi z auta 🙂 .

ethiopia

Mala si v škole rada päťminútovky?

Nemám rada päťminútovky. Nemám rada také „no povedz mi rýchlo teraz“.  Skôr sa nad vecami zamýšľam.  Nerada som pod tlakom.  Možno aj preto mi vyhovuje tvorba dokumentu.  Pretože mám čas stretnúť sa s človekom, možno ísť si s ním niekde sadnúť, porozprávať sa, vytvoriť priestor pre vzájomnú dôveru.  Vtedy vzniká ten potenciál, aby človek mohol začať tvoriť.

 

Pričom ti 5 minút prebehne veľmi rýchlo…

Rýchlo vtedy, keď sa mi nechce z postele. To sa ti priznám, že si dávam budík najskôr na 5.30, potom na 5.40 a potom na 5.50 – posledná možnosť, aby som to ráno všetko stihla :).  Pojem o čase tiež úplne stratím pri nakrúcaní.  Vtedy môžem žiť bez vody, bez jedla, potrebujem iba dobré svetlo. No a tí ostatní si to musia so mnou odtrpieť.  Ono to nie je o tom, že som nejaká mimoriadna, ale v čase, keď nakrúcam, ani neviem, odkiaľ mám tú energiu. Ešte v tomto veku. Teda nemyslím si, že som stará (smiech), ale tridsať už nemám.  Ale potom, keď prídem z filmovačky, tak si potrebujem poriadne oddýchnuť, potrebujem veľa času na regeneráciu.   A zase to nie všetci chápu. Keď nás v škole učili, že zo 60 natočených minút dokumentarista použije možno dve – tri minúty, tak si vieš predstaviť, koľko materiálu treba na to, aby človek natočil polhodinový dokumentárny film.  Všetko to potom ďalej dozrieva.

 

Na 5 minút s nami, čo všetko sa za tým skrýva?

Webstránka zasvatenyzivot.sk:) Hľadanie nápadov, hľadanie protagonistov a čo je veľmi negatívne, ak môžem začať tak negatívne, to je rýchla tvorba. Päťminútovky musím točiť tak, aby boli pripravené na každý týždeň, aby každý piatok bol nejaký nový príbeh a tu vlastne robím to, čo robím nerada. Je to akoby kontraproduktívne.  Na druhej strane myslím, že takýto formát je tiež potrebný. Aj keď na úkor  zamýšľania sa a reflektovania.  Je dôležité nechať ľudí povedať:  „Toto robím a toto mi dáva zmysel“.  Aj keď ja som skôr bežec na dlhé trate,  kým toto je veľmi rýchla produkcia a môžem ti povedať, že takúto päťminútovku natáčame viac menej jeden deň. Nemyslím však tým od šiestej ráno do šiestej večer. Jeden deň na nakrúcanie a potom to strihám dva dni. Takže výroba takej 5-minútovky mi zoberie asi tri dni. Záleží mi na tom, aby tie posolstvá rehoľníkov išli nielen medzi nás, ale aby oslovili ľudí zvonku, aby sme sa dokázali navzájom inšpirovať, možno objavovať, že zdieľame veľmi podobné problémy, radosti, starosti a aby sme o sebe vedeli aj tak osobnejšie. To, ako žijeme, ako pracujeme  je veľkým obohatením spoločnosti a myslím, že je potrebné o tom hovoriť.

 

viac si prečítajte na http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/na-5-minut-so-sestrou-ivou-kusikovou