Lk 20, 27 –38 + 2 Mach 7, 1 – 2. 9 – 14
Smrť. Keď sa vysloví toto slovo, niekto má husiu kožu, strach, iný zasa pocit tajuplna. V každom z nás sa pri tomto slove niečo pohne. A keď počúvame v čítaní, ako sa matka pozerá na smrť svojich siedmich synov, nie je nám všetko jedno. Keď sa pozeráme na smrť našich blížnych alebo keď sa rodičia pozerajú, ako im odchádza ich milované dieťa choré má rakovinu, je to vždy ťažké. Kto nezažil, nevie. Môžeme sa opýtať: Odkiaľ berú rodičia v toľkej bolesti potechu a silu prijať utrpenie a majú pritom ešte silu potešovať iných, ako táto matka, ktorá potešuje svojich synov? Hľadáme v tom niečo hlbšie, možno dokonca chceme pochopiť nepochopiteľné.
Tí, ktorí poznali Boha a majú s ním vzťah, dostávajú nádej na večný život a zmysel života, tak ako nám to ukázala svätá Jozefína Bakhita, o ktorej pápež Benedikt XVI. v Spe salvi napísal: „Nádej, ktorá sa pre ňu zrodila a ktorá ju ‚vykúpila‘, si nemohla nechať pre seba, táto nádej musela zasiahnuť mnohých, zasiahnuť všetkých.“ Kto nemá skúsenosť Boha, nemá nádej a napĺňa ho nepokoj, zúfalstvo až panika.
My zasvätení máme vydávať svedectvo o nádeji. My, ktorí sme opustili všetko pre Božie kráľovstvo a máme prísľub večného života. Ježiš dnes hovorí: „Tí, čo zomreli [svetu], sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ Neodchádzame z tohto sveta, ale máme umrieť pre tento svet, aby sme boli svedectvom nádeje na večný život. Niektorí aj svoje izby nazývame caela od slova „caelum“ (nebo). Miesto, kde žijeme, upriamuje našu pozornosť na to, čo je dôležité. Keď si to uvedomíme, je to niečo nádherné. Ako málo si však uvedomujeme, že žijeme v nádeji večného života, a dávame sa znechutiť svojimi slabosťami, spoločenstvom, v ktorom žijeme, predstavenými, frflaním.
„On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Môžeme urobiť pre náš vzťah s Bohom ešte niečo, aby sme bol apoštolmi nádeje tam, kde sme poslaní? Nenechajme sa znechutiť a pozerajme na cieľ nášho života – je to jedine ON.
Dušan Hricko, bosý karmelitán