Naplnený Duchom Svätým

Boh je v Cirkvi prítomný prostredníctvom Ducha ako pôvodcu života spoločenstva a apoštolského života, ktorého poslaním je komunikácia evanjelia, ako prameňa rozmanitosti a záruky jednoty v komunite veriacich, ako prameňa bratského odpustenia a zmierenia, ako energie, ktorá živí poslanie Cirkvi. Je tu príležitosť znovu prijať Ducha a jeho dary, zmocniť sa jeho múdrosti, nechať sa viesť jeho dynamizmom a stať sa tak jeho poddajnými a účinnými spolupracovníkmi na pretváraní sveta.

Jednota v rozdielnosti

Duch pracuje na dvoch frontoch: v srdci a na perách apoštolov posilnených jeho prítomnosťou, ktorí sú schopní presvedčivo odovzdať evanjelium spásy. Duch sa takto prejavuje v zjavnej forme ako sila a účinnosť. Prvým účinkom zoslania Ducha ešte pred ohlasovaním evanjelia na verejnosti bola premena apoštolov: z ustráchaných učeníkov sa stali odvážni proroci až tak, že ich viera má sociálne dôsledky.

Táto udalosť je protiváhou toho, čo sa udialo v Babylone. Dar Ducha tvorí jednotu jazyka, čím ukazuje na univerzálnosť poslania apoštolov a Cirkvi až po samý kraj sveta. V Babylone všetci hovoria jedným jazykom, no v určitom momente jeden prestane rozumieť druhého, nastane zmätenie jazykov a rozptýlenie jediného ľudu. Na Turíce hovorí každý svojím jazykom, ale všetci rozumejú a stanú sa jediným novým ľuďom. Úsilie vytvoriť svet bez náboženstva a bez Boha chce vynechať práve Ducha, ktorý je tvorcom jednoty v rozdielnosti.

Je veľmi zaujímavé čítať dnešnú realitu vo svetle týchto opačných modelov. Stačí si všimnúť, o čom sa rozprávajú stavitelia Babylonu a o čom rozprávajú apoštoli na Turíce. Prví si medzi sebou hovoria: „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi“ (Gn 11, 4). Týchto mužov ženie túžba po moci, chcú si „urobiť meno“, hľadajú vlastnú slávu, predchádzajú a zosobňujú Prometea. Naopak, apoštoli na Turíce ohlasujú veľké Božie skutky. Nemyslia na to, aby si utvorili meno, chcú urobiť meno Bohu. Nehľadajú svoje uplatnenie, ale svedčia o Bohu. Preto im všetci rozumejú. Boh sa navrátil do centra. Túžbu po moci nahradila túžba slúžiť, zákon egoizmu nahradil zákon lásky.

Babylon a Turíce sú dve stále otvorené a aktívne staveniská dejín. Každá ľudská iniciatíva, občianska alebo náboženská, súkromná alebo verejná, stojí pred voľbou: byť Babylonom, alebo byť Turícami. Zvoliť si buď uplatnenie seba na úkor druhých, ktoré vedie k sociálnemu rozkladu, alebo uplatnenie druhých, čo vedie k jednote. Alebo získa prevahu egoizmus a manipulovanie inými, alebo zvíťazí láska a rešpekt voči iným.

Rozdielnosť chariziem

Boh nepôsobí len v dejinách. Najprv pôsobí v osobách a komunitách veriacich, ktoré sú povolané ponúknuť alternatívny model voči panujúcej kultúre. Po tom, čo sa Pavol zaoberal rozličnými otázkami, ktoré vzišli zo života komunity v Korinte, pojednáva o realite chariziem. Tým, že Duch je pôvodcom osobných darov, ich vlastníctvo môže spôsobiť v komunite napätia. Toto bola skúsenosť Korinťanov a Pavol im pomáha v rozlišovaní: udelený dar nerobí slobodným toho, kto ho prijíma, ale dá zakúsiť štedrosť Darcu. Preto kto neslúži Ježišovi stále viac, nemôže sa klamať, že je duchovným človekom. Na druhej strane, všetky prijaté dary v sebe zahrňujú tiež zodpovednosť v rámci spoločného života: rozdielnosť je v službe spoločenstva. „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 4 – 7).

Stojíme teda pred rôznosťou darov a služieb, ktoré udeľuje Boh svojej Cirkvi: On je vždy originálny, nechce mať uniformných veriacich. V Cirkvi je miesto pre všetkých: každý nesie to, čím je typický. A je jasné, že realizácii tejto typickosti sa musí úplne zasvätiť každý. Spoločné žitie nášho dobrodružstva viery nás zaväzuje na jednej strane k veľkodušnosti, na strane druhej k neustálej novosti. Keď sa nesnažíme budovať všetko, mnohorakosť sa stane princípom rozkladu organizmu. Tak je to v Cirkvi, ktorá sa rodí iba v takej miere, v akej jednotliví členovia prekonávajú samých seba, aby sa stretli v jednote viery, lásky a činnosti. Bez tohto by veriaci boli túlavými atómami, neschopnými zaradiť sa do diela spásy a svedčiť o Kristovi ako o hlave svojho tela, ktorým je Cirkev.

Charizmy pre svedectvo

Budúcnosť kresťanstva celkom iste nezávisí od jej minulosti, hoci slávnej, ani od zásluh plynúcich zo spolupráce na budovaní aktuálnej stavby, ani od celistvosti jej právd, alebo od súhrnu obradov, alebo od morálnej úrovne, ale od sily jej svedectva ako komunity lásky, ktorá žije, slávi, odovzdáva svoju vieru, od schopnosti slúžiť, zvlášť tým najchudobnejším a odstrčeným na okraj, od jej vierohodnej skúsenosti Boha, od jej žitého návrhu alternatívnej kultúry.

Ako vyslobodiť ľudí z púšte morálnej dezorientácie, klamstva a smútku, egoizmu, samoty, straty zmyslu života a zo zúfalstva a priviesť ich na pastviny a k prameňom života? Ako ich vytiahnuť zo zamorených vôd? Iba radosť z toho, že sme kresťania, štýl života zodpovedajúci novému životu a angažovanie pre druhých nás urobia hodnovernými, presvedčivými a príťažlivými.

Mladosť a večná novosť Cirkvi a ľudstva sú ovocím Nového človeka, vzkrieseného Pána, ako o tom rozpráva Jánov text. V jeho evanjeliu sa príchod Ducha odohráva v deň zmŕtvychvstania Ježiša. Dýchnuc na učeníkov svojho Ducha Nový človek im zveruje poslanie a možnosť byť novými ľuďmi a vytvárať nové ľudstvo prostredníctvom odpustenia a zmierenia.

Práve Duch Svätý bol ten, ktorý zabránil tomu, aby Cirkev zostala synagógou, t.j. miestom uzavretým len pre vyvolených, pre ľudí, ktorí sa nepovažujú za hriešnikov a ktorí nechcú, aby im bolo odpustené. Táto Cirkev prýštiaca z Večeradla je stále pokúšaná znovu doň vstúpiť a znova sa doň zatvoriť, nenechať si odpustiť a nemať odpustenie ako úlohu. Najmä keď vonku veje vietor protirečenia. A tak sa znova objavujú znaky strachu: miesto toho, aby sa malé stádo vyhrnulo von, zavrie sa a izoluje bez toho, aby si uvedomilo, že niektorí ho tlačia nie preto, že ho chcú zničiť, ale preto, že chcú vstúpiť. Iba Duch jej môže prinavrátiť odvahu v každom zlome dejín a spoločnosti a viesť nás k novým cieľom pre Božie kráľovstvo a človeka.

Svedectvo kvality

Ale Duch darovaný zmŕtvychvstalým Ježišom znamená pre nás aj ďalšiu vec: je princípom identity, čiže odlíšenia od sveta. Beda, ak na to zabudneme kvôli vábeniam sveta a jeho logiky! Duch zabezpečuje vernosť Cirkvi Kristovi. On spôsobuje, že sa náš spor so svetom naozaj stane a zostane sporom Ježišovým a nezmení sa na spor odlišný.

Kresťanský život, a ešte viac život rehoľný, ktorý je zmäkčilý, vlažný, bez elánu, riskuje, že stratí význam a stane sa neškodným. Už nehovorí nikomu nič. Dnešný človek je človek roztržitý, rozčarovaný, ľahostajný, zvyknutý na všetko. Práve pre tieto svoje charakteristiky je otrasený svedectvom, ktoré zvlášť provokuje jeho konvencie.

Musíme znova získať turíčnu, duchovnú dimenziu kresťanského a rehoľného života. Musíme opäť získať Ducha. Neznepokojuje ma aktuálna kríza Cirkvi. To, čoho sa bojím, je bezvýznamný rehoľný život, rehoľník a rehoľníčka, čo nič neznamenajú , čo nemajú čo povedať, čo nikomu neprekážajú, čo nie sú duchovní.

V eucharistickom kontexte mi prichádza na myseľ reč o Ježišovom zjavení seba ako „chleba večného života“ hneď po rozmnožení chleba a reakcia apoštolov: „Je to tvrdá reč, kto to môže počúvať?“ Hľa, logos scleros, ktoré je proti kultúre až tak, že núti evanjelistu napísať poznámku: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (Jn 6, 60. 66).

Kresťanstvo, naša viera, náš zasvätený život nesmú uveriť ľahkým riešeniam, kompromisom, blahosklonným ústupkom, dvojzmyselným žmurkaniam, zahrávaním sa s rovnováhou, aby sme naplnili prázdno. Nemôže vsadiť na veľkú zľavu veľkodušne udelenú z pôvodnej ceny, aby prilákal klienta, len aby mu zabránil obrátiť sa na konkurenciu. Nemôže sa zrieknuť svojich ideálov a zredukovať vlastné nároky – ktoré sú nárokmi stanovenými Kristom – a znížiť sa k priateľským kompromisom a veľkorysým dohodám, len aby získal popularitu a rozšíril davy. Práve preto, že dnes význam viery závisí od jej identity, a nie od stupňa sociálneho prijatia, veríme v nevyhnutnosť stále väčšieho úsilia v tomto smere. Je potrebné zamieriť vysoko a osmeliť sa byť jasní, hovoriť otvorene, kto sme, čo chceme, čo žiadame, bez zmierenia nárokov a požiadaviek.

Nechajme sa viesť múdrosťou Ducha, ktorý vstupuje do nášho života, len mu dajme aj priestor, aby sa mohol prejaviť v plnej sile.

Pasqual Chavez Villanueva