„Effeta – otvor sa,“ povedal Ježiš hluchonemému. „V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.“
V nedeľu, ktorú už máme za sebou, som slúžil dve sväté omše. Hneď po prečítaní evanjelia som položil ľuďom otázku: „O čom boli dnešné čítania?“ Či si aspoň nejakú vetu niekto zapamätal. Možno aspoň nejaké jedno slovo? Dohromady (na oboch svätých omšiach) nás bolo v kostole približne 900 ľudí. Len jeden jediný človek zdvihol ruku – lektorka, ktorá čítala prvé čítanie. Myslím si, že máme dobré ozvučenie kostola, že je dobre počuť. Počas liturgie slova všetci pohodlne sedeli na svojich miestach, ale slovo, ktoré nám na túto nedeľu dal Pán, skoro nikto nepočul. Predpokladám, že keby som prítomným povedal, že sú hluchí, mohol by sa niekto uraziť. Ale či náhodou nie v tom, že si myslíme o sebe, že počujeme, je naša hluchota?
Hovoríme, že Boh je náš Pán. Ale v časoch, v ktorých boli páni a sluhovia, sluha nemohol nepočúvať svojho pána. Keby sa stalo, že by pán povedal svojmu sluhovi, aby urobil, čo si pán praje, a ten by to neurobil, lebo by to nepočul – bol by potrestaný. Sluha si nemohol dovoliť nepočúvať svojho pána – mohlo by to pre neho zle skončiť. My hovoríme, že Boh je naším pánom, a pritom ho nepočúvame. Som presvedčený, že pre väčšinu z prítomných to bol jediný kontakt s Božím slovom za celý týždeň, jediná možnosť počuť Božie slovo. Ale výsledok bol smutný.
Hluchonemý, o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu, mal šťastie, lebo vedel, že je hluchý. A tak mohol ísť za Ježišom, aby ho poprosil o uzdravenie. A tak sa mu otvorili uši a začal správne rozprávať. Našou biedou je, že si o sebe myslíme, že počujeme.
A tak, čím viac si to budeme o sebe myslieť, budeme hluchší a hluchší a „Boh bude pre nás nemý“.
Artur Cierlicki SAC
foto: fb Vocation Ministry